Pred mesiacom sme sa vrátili z Ruska, presnejšie z Kabardinsko-balkarskej republiky, v ktorej sa týči Veľký Kaukaz a v ňom najvyšší vrchol Európy Elbrus (5642 m). Po tomto časovom odstupe som získala trochu nadhľadu.
Najprv to bolo ohúrenie z nádherných hôr a nadšenie z uskutočneného výstupu, ale trochu aj zhrozenia z neporiadku a poloprázdnych obchodov. Treba však pocestovať s otvorenými očami po Slovensku a hneď sa nájdu rovnocenné, ba aj horšie miesta, a z Ruska zostanú lepšie dojmy.
Určite sa tam pohli veci dopredu. Napríklad opitého človeka sme nestretli, naše ubytovanie v dedine Terskoľ malo slušný štandard a v horách sú milí ľudia.
Boli sme malá skupina ôsmich odhodlaných turistov, náš sprievodca Juraj bol pohodový človek, režim sme mali pomerne uvoľnený a cítili sme sa fajn. Stravovali sme sa väčšinou v našom penzióne, varili slušne. Ubytovaní tu boli aj mladí reprezentanti v horskej cyklistike, priamo v objekte mali stacionárne bicykle a bolo vidno, že dodržiavajú prísnu disciplínu.
Pri takomto projekte je veľmi dôležitá aklimatizácia. Absolvovali sme povinné jazdy – výstup na Čeget po vrchnú stanicu lanovky, ďalej sme nemali povolenie.
Tu sme čakali, či sa nám z oblaku aspoň na chvíľu odhalí náš hlavný cieľ, západný vrchol Elbrusu. Ďalším bol výstup na observatórium Terskoľ, cestou naň sme obdivovali zaujímavý vodopád, skalné útvary a krásne výhľady.
V rámci aklimatizácie sme sa vyviezli na vrchnú stanicu sedačkovej lanovky z osady Azau na Garabaši, vyniesli sme si vodu do našej ,,chatky“ ešte 300 výškových metrov (do výšky 4100 m) a vyšli aj vyššie.
Po oddychu na našej báze v Terskole sme sa opäť lanovkou vyviezli hore a strávili tam pár dní – aby sme sa ešte aklimatizovali a čakali na príhodný deň na výstup. Do chatky nám tieklo, na vrchnej prični bolo podložené vedro a návšteva záchodu si vyžadovala veľkú opatrnosť, bolo treba vyliezť na zľadovatelú kopu snehu.
Počas toho sme zažili rozchod poľského páru priamo na zostupe z Elbrusu, či vysokohorské stravovanie skupiny domácich – vyniesli hore všetko čo sa dalo, vrátane zemiakov, čerstvej zeleniny, a všetkého možného. No varili dlho do noci a my sme o polnoci vstávali na výstup.
Mali sme neskutočné šťastie na počasie. Takmer nefúkalo a keď sme vystúpali na vrchol – podarilo sa to všetkým – svietilo nám slniečko. Tá cesta je nekonečná, stúpanie k Pastuchovým skalám, ďalšia strmina okolo zapadnutého ratraku až po nekonečný traverz, ktorý končí v sedle medzi oboma vrcholmi a znovu hore až na vrchol.
Počasie sa pokazilo až smerom dolu, keď sme dovideli na Pastuchove skaly, potom už bola cesta jednoduchá, aj keď nekonečná – čo sme vyšli hore, to bolo treba aj zostúpiť…
Až do výšky takmer 4700 metrov jazdia ratraky a snežné skútre, takže niekedy treba uskočiť z cesty a potom sa brodiť rozrytým snehom. Počas zlej viditeľnosti je cesta nebezpečná, lebo aj tu sú pod značenou trasou trhliny. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že sa pri zostupe stratil americký turista.
Ešte jednu noc sme strávili vo výške 4100 metrov, nasledoval zostup k lanovke a dolu oslava pivom s názvom 5642. Pocit šťastia sa dostavil s odstupom, keď prešla únava.
Keďže sme mali ešte voľný deň navyše, navštívili sme Vysockého múzeum v dedine Elbrus, minerálne pramene Marzany, trhy v Čegete. A potom nasledovala únavná cesta domov.
Stálo to za to. Obrázok s Elbrusom a výstupovou fotografiou sa dostane na čestné miesto :-)
Možno ťa zaujme:
- Všetky malokarpatské sedemstovky za jeden deň
- Plním si sny z mladosti: Štyri mexické sopky
- Festival horských extrémov na Elbruse a tréningová lyžovačka z vrcholu
- Marcové Gruzínsko. Vsjo búdet charašo
- Zápisník z Piku Lenina
