Vybrať sa do Florencie v strede leta na bicykli? Nie najlepší nápad. Siahol som si na dno síl, hlava sa mi točila po pár hltoch piva a na druhý deň sa dostavil kamarát herpes. Ale ten okruh Toskánskom v 35° Celzia si budem dlho pamätať.
Je stred júla, začiatok nášho dvojtýždňového road tripu po Taliansku. Po úspešnej zastávke na Mangarte v Julských Alpách prichádzame do Toskánska a už potme rozbíjame tábor v luxusnom kempe pri Florencii. Prvý deň je na programe len oddych pri bazéne. No svetová turistická atrakcia len toť za kopcom naliehavo volá a dve tretiny mančaftu nevedia volaniu odolať.
Mne sa do turistami preplnenej Florencie nechce ísť, a už vôbec nemám chuť prerábať zabývaný autokaravan späť do transportného režimu kvôli jednej krátkej ceste. Dievčatá ráno nastupujú na miestny autobusový spoj, ja chystám bicykel. Ešte doma som si vyhliadol okruh po neďalekých toskánskych kopčekoch.
Výškový profil ani dĺžka trasy „na papieri“ nevyzerajú extra náročne. Má byť veľmi teplo, tak si pre istotu beriem dve fľaše vody. V polovici okruhu by som mal prechádzať cez predmestia Florencie. Ak bude chuť, možno zatočím aj do centra a pozriem si tie divy sveta.
Trasa: 61 km, 1100 vystúpaných metrov, celkový čas 6:55 h. GPX na stiahnutie získaš na Mapy.cz.
Náš fajnový kemp (v top sezóne pomerne drahý, nocľah pre trojicu s autokaravanom vyšiel na cca 50 €) opúšťam po ôsmej. Najbližší bod vyhliadnutej trasy je od kempu vzdialený zo 6 kilometrov. Musím si ich odšliapať po asfalte medzi autami.
V dedinke San Donato in Collina opúšťam asfaltku a okolo romantického kaštieľa – sídla vinárstva Fattoria Torre a Cona, viď úvodné foto – stúpam na hrebeň. Cesta medzi vinicami je kamenistá a hrboľatá, zadok trpí, už si fakt musím obstarať celoodpružený bajk. Navyše som si ani tentoraz nespomenul, že pri jazde podľa GPS sa hodí nejaký držiak mobilu na riadidlá. Na každej križovatke musím zastaviť a kontrolovať, či idem dobre.
Na hrebeni sa napájam na značený turistický chodník v hustom poraste. Je dosť široký, taký traktorový, ale znova šutrovitý až to bolí. Zlatá mäkkučká zem slovenská. Stretávam prvých a posledných turistov na celej trase – partiu talianskych dôchodcov. Teplo sa zatiaľ dá vydržať.
Prechádzam najvyšším bodom trasy (cca 450 m). Niekoľko menších klesaní a stúpaní, obdivujem miniatúrny lesný cintorín, kamenné kostolíky a malebné agroturistické farmy. Samé víno a olivový olej. Oboje mám radšej ako žinčicu, ale jazdí sa fakt lepšie u nás.
Z neba začína prihárať, doslova. Teším sa na zjazd do Pontassieve v údolí rieky Arno. Žiadna pasia ani v zjazde, vidlica nestíha a mám problém udržať rajdy v rukách. S úľavou vítam prvé asfaltky nad mestečkom. Majú tu celkom pekný park pri brehoch rieky, Arno vytvára nezvyčajné meandre.
Treba sa rozhodnúť, či sa budem držať trasy, alebo improvizovane hľadať kadiaľ to do Florencie pustí popri rieke. Volím istotu GPS-ka, veď hádam miestni borci vedeli čo robia. Čoskoro je jasné, že to bola chyba. Na slnku vyše 35° Celzia, tieňa minimálne, a trasa ma vedie do nekonečných stúpaní.
Ďalší pekný cintorín úplne mimo zástavby a s výhľadom do údolia. Na nebožtíkoch si tu dávajú záležať. Miesto ako stvorené pre mňa, po pol hodine stúpania v neúprosnom úpeku som totálne odrovnaný.
Asfaltový zjazd do Florencie absolvujem v akomsi tranze, skoro vôbec nevnímam okolie. Len dávam pozor na autá a snažím sa nájsť nejakú putyku, kde mi prepotenému dajú napiť a najesť a bude sa tam dať bezpečne odstaviť bicykel. Vhodný podnik nachádzam až na okraji centra.
Je to niečo ako miestna menučková reštika, v pracovný deň plná ľudí z okolitých kancelárií. Som tu jediný turista. Výborné Saltimbocca alla Romana z denného menu zaliate pol litrom Heinekenu a potom ešte minerálkou ma opäť stavia na nohy.
Hlásim svoju polohu druhej časti výpravy. Sú necelé dva kilometre odo mňa a tiež práve končia obed. OK, tak sa k nim skúsim prebiť. Funkcia Messengeru na zdieľanie svojej polohy je v takýchto prípadoch veľmi užitočná vec. Napriek totálnej neznalosti lokality a neskutočným davom ľudí bez problémov nachádzame jeden druhého.
Výmena zážitkov, pár povinných fotiek pred ikonickým stavbami a lúčime sa. Potrebujem sa dostať na opačnú stranu rieky. Cez preplnený Ponte Vecchio to ani neskúšam, radšej volím zachádzku k ďalšiemu mostu.
Príjemná nábrežná pasáž a za ňou znova stúpanie. Teplo nepoľavuje, naopak, atakuje 40-ku. Zásoby energie sa míňajú každým otočením kľúk. Mal by som sa lesnými cestami vrátiť na hrebeň, ale pri najbližšej príležitosti rezignujem a napájam sa na efektívnejšiu hradskú.
Vrchol stúpania je pri vinárskom kaštieli, kde som ráno ešte plný síl začínal. Záchrana, bar pri autobusovej zastávke je otvorený. Vyberám si z chladničky prvé pivo čo mi padne do ruky, platím (trochu drahé sa mi to zdá, ale neriešim), napijem sa, a zrazu sa hlava točí.
Rozmazaným pohľadom zisťujem, že podľa etikety to má 12 percent alkoholu! Zvyšok fľaše končí v kanáli a ja sa vraciam do chladničky po normálny ležiak Peroni.
Skoro celý zvyšok cesty do kempu je dole kopcom a ja väčšinou stojím na brzdách. Z tých pár hltov silného piva mám fantómový pocit zníženej schopnosti koordinovať pohyby. Do normálu sa dostávam až v dobre známom kempovom bazéne.
Ako to celé zhodnotiť? Zaujímavá skúsenosť – veď nie každý môže povedať, že si bol pozrieť Florenciu na bicykli. Ale raz stačilo. V tom teple som siahol na dno síl a na druhý deň ma pozdravil kamarát herpes. Do Toskánska už v lete bicykel ťahať nebudem.
