Napísala a nafotila: Monika

Prečo Prievidza a Košice? Milanov bratranec Roman je ženatý v Košiciach. Pri rodinných oslavách si sľubovali pivo v rodnej Prievidzi. Vždy ostalo len pri rečiach, až sa rozhodol, že to pivo dá s ním v Košiciach. Mňa zase baví objavovanie krás Slovenska, či už zo sedla bicykla alebo vo vibramách na peších túrach. Trasa cyklodovolenky bola spečatená už v septembri 2016. Bratranci sa aj stretli cez Vianoce na pive v Prievidzi a dohodli približne dátum, kedy nás budú očakávať.

12. august 2017

Prievidza – Žiar nad Hronom – Zvolen – Vígľaš-Pstruša
88,69 km; priemer 16,9 km/h

Ráno o 8 hodine po nočnej búrke vyrážame. Cesty sú mokré a vietor fúka tým správnym smerom do chrbta. Je sobota a to je dôležité, nechodia nákladné autá. Úsek Handlová – Dérerov mlyn je cez týždeň peklo.

V Žiari odbočujeme na vedľajšiu cestu smer Trnavá Hora. Začína byť už aj teplejšie, po ceste stretávame zopár cyklistov. Spočítali by sme ich na dvoch rukách. V Hronskej Dúbrave dávame skorý obed a pozeráme na Locuse, ako sa dostaneme na druhú stranu Hronu. Bol tam most.

Veľmi rýchlo sme prišli do Zvolena. Času máme dosť a po krátkej prehliadke námestia sa rozhodneme, že pozrieme vodnú nádrž Môťová, či sa tam nedá okúpať. Voda po búrke bola kalná, špinavá, z kúpania nebolo nič.

Chceli sme si skrátiť cestu okolo priehrady, namiesto toho sme si ju predĺžili. Lesný chodníček bol úzky so strmými zrázmi do vody. Viac sme tlačili a obdivovali pekné miesta pre rybárov. Od priehrady sme sa museli vyštverať kopčiskom, aby sme sa napojili na hlavnú cestu so širokou krajnicou do Zvolenskej Slatiny.

Som človek, ktorý rád spoznáva pekné veci a históriu. Vígľašský zámok sme nemohli obísť. Robia tam aj prehliadky. Posledná mala byť o 15-tej. Stíhame. Už dole vidíme, že je tam veľký pohyb áut, ľudí. Bola tam veterán retro show.

Samozrejme aj prehliadka sa konala, kde nám statný urečnený sprievodca všeličo porozprával. Je tam pre návštevníkov sprístupnených pár miestností, sála, kaplnka – ekumenická, reštaurácia a všade na nás dohliadali draci. Vlastní ho majiteľ z rádu drakov.

Zámok slúži hlavne ako štvorhviezdičkový hotel. My sme skromnejší cykloturisti, tak sme sa pobrali ubytovať kúsok ďalej. Ešte predtým sme dali vynikajúci zámocký divinový guláš.

Rovno oproti ubytovaniu sa nachádzal areál Masarykov dvor. Je to pekne upravený areál s wellness, koniarňou, jazdiarňou aj s rozhľadňou. Práve mali folklórne slávnosti. Bolo treba ísť regenerovať. Vedeli sme, že nasledujúci deň nás čakajú kopce a možno aj zaprší.

13. august 2017

Vígľaš-Pstruša – Slatinské Lazy – Budiná – Divín – vodná nádrž Ružiná
42,25 km; priemer 12 km/h

Klasika, vyrážame o ôsmej. Je pod mrakom. V Slatinských Lazoch nás čakalo päťkilometrové stúpanie do výšky 730 m. Cesta sa kľukatí lesom s občasnými výhľadmi. Ešteže sa mám na čo vyhovoriť: kochám sa výhľadmi. Na túto etapu treba ísť s jedlom aj pitím, lebo žiadna dedina po ceste ani krčma, len lazy a mačky. Príroda pekná, Poľana oproti nám zahalená v oblakoch.

Po ceste vidíme upútavku na salaš Jurko. My milovníci bryndze a žinčice si musíme dopriať doping, preto odkladáme aj obed na neskoršie. Pri Budinskej skale sa oproti nám zrazu po rozbitom asfalte rúti cyklistka na cesťáku. O minútu stretáme aj jej parťákov, ktorý ju nemôžu na rozbitej ceste dole kopcom dobehnúť.

V bruchách nám už škvŕka od hladu poriadne. Potešíme sa, keď zbadáme odbočku salaš 500 m, samozrejme dole kopcom a nie v našom smere. Obišli sme ale s dlhými nosmi. Miestny lazník nám prezradil, že salaš už pár rokov nefunguje. Tabule len zabudli odstrániť a ďalej budú hladných cyklistov mýliť.

REKLAMA

Zložili sme sa na lúčke s výhľadom a dali kus dobrej slaniny. Dojedli sme a začali sa trúsiť dažďové kvapky. Našťastie to nebolo nič ani pre pršiplášte, len sa ochladilo.

Hore nad Budinou bola odbočka na vyhliadku, ale aj tak by sme nič nevideli, tak sme sa dole kopcom viezli až do Divína. Pri klesaní sme stretli druhú väčšiu partiu cyklistov na horských bajkoch. Zjazd to bol parádny. Najskôr po rozbitej ceste, ale od odbočky na Tuhár po krásnom novom asfalte.

V Divíne sme vytlačili bicykle hore k hradu. Zamkli a išli skúmať hradnú zrúcaninu, na ktorej je vidno, že tam záchranári pamiatok niečo robia.

Dole v dedine si Miňo spomenul, že to pozná, že už tu bol, keď zbadal námestie s hradbami okolo kostola. Vtedy sa ale na hrad nedostal. Dali sme okruh okolo priehrady a o tretej sme už boli na ubytovni. Pôvodne sme zvyšný čas chceli venovať kúpaniu v priehrade, ale otužilec sa žiaden nenašiel. Dali sme si kapustnicu a zahrali biliard.

14. august 2017

Ružiná – Halič – Lučenec – Rapovce – Trebeľovce – Ratka – Fiľakovo
44,44 km; priemer 16,2 km/h

 

Aj dnes sa nám podarilo vyraziť o ôsmej. Pred odchodom na pláži robíme fotky s pekne nasvieteným hradom a hore na kopci dedinka Budiná. Jasná modrá obloha veští, že dnes bude slnko piecť.

V Podrečanoch cez plot fotíme kaštieľ, ktorý opravujú. Neskoršie nám urobí radosť pole s technickým konope a černice. Mne zmizol úsmev z tváre, keď po černiciach mi napuchla spodná pera z vnútra.

V Haliči sme mali prestávku na obdivovanie Haličského kaštieľa, ktorý slúži ako hotel a reštaurácia pod názvom Galicia Nueva. Zase to nebolo nič pre naše peňaženky, tak pred potravinami dávame na posilnenie z domu vezené rezne.

Tu zaznela najväčšia hláška z Miňových úst: Potraviny budeme nakupovať len tam, kde nebudú naši neprispôsobiví spoluobčania. Z hygienických dôvodov. To som sa nasmiala, veď to by sme vôbec nejedli! Raz sme to ale spravili. O tom až v záverečných dňoch.

O chvíľu sme v Lučenci. Mesto nás zaskočilo. Neboli sme pripravení, až pri židovskej synagóge sme skonštatovali, že je to mesto s historickými budovami a mohli sme tam byť o pol hodinku dlhšie a nemuseli stepovať pred kúpaliskom v Rapovciach, kým ho otvoria.

Od Rapoviec sme videli veľa bocianích hniez v dedinách. Kúpalisko je novopostavené, malé so slanou vodou. Dve hodiny sme vegetovali v bazénoch, až sme sa pripiekli.

Potom sa nám ťažko ťahalo tichou dolinkou a stúpaním do Fiľakova. Bolo tak teplo, že ovce popri ceste boli poschovávané v hlbokom jarku pod stromami. Čaká nás posledný 10 percentný výšvih a za desať minút už vidíme v diaľke Fiľakovský hrad (na úvodnej fotke). V zrýchlenom režime dáme prehliadku hradu o 18 zatvárajú.

REKLAMA

Keď som uvidela ubytovanie, nevedela som, či mám plakať alebo smiať sa. Dom bol v zlom technickom stave, nevábne prostredie. Susedia cigáni. V izbe to smrdelo plesňou, potuchlinou a cigaretami. Vtedy som si povedala: OK, teplá voda aj WC sú, tak predsa nebudem fajnovka.

Na záver majiteľka povedala, že vo vedľajšej izbe je tiež nejaký pán a keď by bol problém tak hore býva jej syn. Hneď sa pýtam : Že aký problém by mal byť? Rýchlo sme si porobili hygienu, poprali veci a išli spať. Ako keby sme tušili, že tú noc hlavne ja veľa nenaspím.

O dvanástej sa vrátil pán čo bol ubytovaný vedľa aj s nejakým kamarátom, čo bol ubytovaný na poschodí. Mali blbé narážky. Hneď som šmátrala po batohu a vyťahovala vreckový nožík, ktorý bol mojím spoločníkom celú noc. Cez zamknuté 60-ročné dvere bolo všetko počuť. Pánko si ustlal nie v izbe, ale v spoločnej kuchyni a o druhej v noci si veselo fajčil v izbe. Ešte pustil televízor, našťastie bez zvuku. Asi sa bál tmy.

Každú chvíľu vonku búchali autá. Ráno som sa dozvedela, že o dom vedľa je krčma, asi nonstop otvorená. Oka som nezažmúrila. Ráno som čakala, kedy už konečne vypadneme z hororového ubytovania. Najväčší trapas pri odchode, keď domáca zistila, že na zväzku kľúčov sme ani nemali správny od vchodovej bráničky. Keby máme utekať, tak sa ani von nedostaneme. Za túto hrôzu sme zaplatili 20 eur a ten zážitok tak rýchlo nezabudneme.

15. august 2017

Fiľakovo – Šiatorská Bukovinka – Somskoújfalu – Salgobánya – Rónafalu – Cered – Tachty – Gemerský Jablonec – Šimonovce – Rimavská Seč – Číž
87,25 km; priemer 16,9 km/h

Ja by som už z Fiľakova najradšej o piatej ráno odišla, ale podarilo sa trafiť našu magickú hodinu ôsmu. Po rannom nákupe sme za chvíľu boli v Šiatorskej Bukovinke. Pri stúpaní k Šimonovej veži, vstupnej bráne na Šomošku, nás najskôr predbehlo auto a hneď za ním vlčiak. Bol to správcov pes a takto ho vybehával. Je to maskot Šomošky a vyzeral ako komisár Rex. Zamkneme bicykle a ide sa na turistiku.

Z rána je v lese príjemne a po pol hodine sme na hrade Šomoška. Ešte predtým sme obdivovali kamenné more a hlavne kamenný vodopád, jedinečný úkaz na svete. Miňa som sem dostala, lebo si myslel, že tam bude vodopád s vodou a v pražiacom slnku sa schladí. Voda nebola a na moje prekvapenie ani nenadával.

Na hrade robím fotku za fotkou. Je to pekne fotogenické. Vidieť odtade hrad na maďarskej strane – Salgóvár. Návštevníkov už pribúda. Naspäť sa vraciame cez rozhľadňu Mačacia a bývalý kameňolom bazaltu. Kameňolom patril k najväčším československým kameňolomom. Okruh mal 5 km.

V dedine sa posilňujeme obedom, ešte nás čaká veľa kilometrov. V Maďarsku sa to začne 12-percentným stúpaním, v ktorom mi môj parťák hneď ubzikol. Keď ma čaká hore a ja sa pomaly kotúľam v páliacom slnku, tak vyplašene zahlási, že ideme zle a musíme sa vrátiť.

Ja ho poteším, že teraz nemá pravdu a ideme dobre, len musíme čochvíľa pozerať viacej do Locus mapy v mobile, lebo asfalt končí. Jazdíme štýlom – Miňo mapy v mobile, ja papierovú na riadidlách a udávam dediny. Robím informátora, lebo trasu som plánovala ja. Bicykle musíme chvíľu potlačiť lesom a lúkou.

Dostaneme sa na poľnú cestu, ktorá vedie do Rónafalu. Z Rónafalu je to úžasný horský zjazd serpentínovou cestou až na slovenské hranice Tachty. Určite sa tu konajú aj preteky áut do vrchu, hovoria o tom čierne brzdné dráhy vytlačené na ceste. Zjazd sme si užili aj preto, že sme stretli možno päť áut.

Na slovenskej strane dopravná situácia je podobná. Božský kľud bez áut napriek tomu, že prechádzame cez dediny. Išlo sa úžinkou, ktorou vietor fúkal správnym smerom.

V Šimonovciach sa naša koncentrácia zhoršila a zabudli sme odbočiť. Nebola značená odbočka na Dubovec, tak sme sa museli dva kilometre vrátiť. Ďalšia dedina Rimavská Seč nás zaujala najskôr veľkým krikom, potom smradom a nakoniec uprostred dediny budovou za ostnatým drôtom. Miestna policajná stanica. Na vlastné oči vidíme, že v tejto oblasti je jeden veľký problém a mali by tam poslať papalášov z Bratislavy.

Túto noc máme dohodnuté ubytovanie v Číži. Číž je kúpeľná dedinka. Ubytovanie je na úrovni, nie je mu čo vytknúť. Večer ideme zapiť dnešný deň pivečkom a kofolou. Telefonáty domov, že sme zdraví a sme v pohode.

REKLAMA

Vždy deň dopredu zajednávame ubytovanie, niekedy to býva až na piaty pokus. Máme viacej telefónnych kontaktov vypísaných z internetu. Niektoré už ani nie sú aktuálne alebo majú obsadené. Ešte pred cestou som si hovorila, ak sa nám nepodarí zohnať ubytovanie, vyskúšame zazvoniť na miestnej fare, či prichýlia pocestného ako káže biblia. Nepodarilo sa nám ale nadobudnúť túto skúsenosť.

16. 8. 2017

Číž – Lenartovce – Maďarsko – Banréve – Kelemér – Ragály – Aggtelek – Dlhá Ves
44,31 km; priemer 16,6 km/h

Ráno spíme dlhšie, lebo kúpalisko otvárajú až o deviatej. Už tam stepujeme o päť minút skôr ale zbytočne. Typické slovenské, že u nás nedokáže nič ísť ako švajčiarske hodinky. Nemajú peniaze, nervozita v rade sa stupňuje. Po 15 minútach sa to podarí. Vykompenzovali si to kvalitnou vodou a čistotou. Teplomer o dvanástej ukazuje 30 stupňov a najvyšší čas sa pobrať ďalej.

V Maďarsku obdivujeme kvetinovú výzdobu celej dediny Serényfalva. Popri ceste, ktorá chodí hore dole, nás zdravia kravy. Sme až prekvapení ako sme dobre naplánovali celú trasu s minimom áut.

Na hraniciach dávame prednosť slovenskej jaskyni Domica pred Maďarskou. Pri Maďarskej sa zastavujeme a neskôr konštatujeme, že tam to prostredie bolo krajšie, prírodné. Bolo tam aj viac návštevníkov.

Na slovenskej strane len betónová budova. Stíhame posledný vstup o 16 hodine. Sprievodkyňa sa asi ponáhľala na posledný autobus, lebo to bola letecká prehliadka. Uháňala s nami. Pre nedostatok vody sa nekonala ani plavba loďkou, ale sklamanie bolo, že návštevníkov ani nezavedú k riečke, kde sa plaví. Ja na všetko zvedavá som aj dala priamu otázku, či nás tam nezavedie. V rýchlosti som dostala zápornú odpoveď.

Do Dlhej Vsi to už bolo len kúsoček. Na začiatku dediny obdivujeme boha mora Poseidona vytvoreného zváraním z plechu a pekným napísaným citátom na záchranu životného prostredia.

Na oslavu príjazdu kupujeme veľkú dyňu, pivo a kofolu. Ubytovanie sme mali priam luxusné s krásnou okrasnou záhradou. Za noc 18 eur. Preto sme sa tu rozhodli zostať dve noci. Zajtrajšiu etapu do kopcov pôjdeme na ľahko.

pokračovanie už čoskoro


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?

REKLAMA