Ponuka na výhodné ubytko na predĺžený víkend začiatkom septembra prišla na poslednú chvíľu, ale neváhali sme. Stačilo počuť názov destinácie – Lago di Garda. Pre mňa jeden z najkrajších kútov Európy, ideálny na prvé experimenty s videom.
Na výlet vyrážame v stredu ráno v dvoch zmiešaných pároch. Ukecal som ostatných, že jednoznačne treba brať bicykle, a Sťopa by bol smutný bez svojho nafukovacieho člna. Takže sme naložení doslova nad strechu. K tomu zapnutá klíma a na displeji inak úsporného premiestňovadla made-in-žilina po prvých stovkách diaľničných kilometrov svieti nevídané číslo – začínajúce sa osmičkou namiesto obvyklej päťky.
Nemáme presný plán, chceme sa len trochu pomotať okolo jazera na bicykloch, okúpať sa, užiť si dobré jedlo. Jednoducho, predĺžiť si leto. Trvám iba na tom, že na jeden deň sa musíme presunúť na severný koniec jazera, pozrieť sa na susedné Lago di Ledro a zjazdiť legendárnu cyklotrasu Strada del Ponale. Náš hotel je na južnom konci Lago di Garda vo vinárskej oblasti Bardolino, zo 15 kilometrov od brehu. Budeme sa musieť veľa presúvať autom. Hotel síce má veľký bazén (v ktorom sme ani prst neomočili), ale inak nestojí za veľa. Ani len miesto na odloženie bicyklov nevedia zariadiť, musia byť celý čas na aute. Radšej sa mu vyhnite.
Večer po príchode sa v hotelovom bare (jediné miesto s wifi signálom) pokúšame dohodnúť na programe prvého dňa. Pri druhej fľaši vína na miestnom MTB fóre nachádzam popis zhruba 40-kilometrovej trasy na Monte Luppia. Podľa google prekladača vraj pohodový trail s vyváženým pomerom asfaltu, štrkových cestičiek a technických zjazdov strednej náročnosti. Navyše s výhľadmi na jazero. V strede okruhu sa dá pohodlne zísť k jazeru a okúpať. Dievčatá s istou dávkou obáv súhlasia, veď prinajhoršom s tým po kúpaní seknú a vrátia sa k autu alternatívne popri brehu. Sťahujem GPX súbor, už máme cieľ.
Podcenená trasa na Monte Luppia
Ráno parkujeme v mestečku Bardolino, zbežne obzeráme historické centrum a pomedzi davy ľudí (konajú sa akési trhy) sa po nábrežnej promenáde predierame smerom k susednému mestečku Garda. Tam sa začína asi polhodinové asfaltové stúpanie, našťastie šoféri sú tu na cyklistov zvyknutí a ohľaduplní. Slušný úpek, ale máme to za sebou a odbáčame na štrkové cestičky medzi samotami. Zisťujem, že podľa GPS sa ťažko jazdí, ak človek nemá displej stále pred sebou ako navigáciu v aute. Na každej križovatke treba zastať a skontrolovať polohu, a napriek tomu často zistíš, že si správnu odbočku prešvihol.
Trasa: Dĺžka 44 km, vystúpaných 946 m, celkový čas 8:35 h aj s kúpaním. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Najväčšie prekvapenie prichádza v zalesnenej časti okolo Monte Luppia. Na tom, čo je pre talianskych bajkerov „pohodový trail strednej náročnosti“, sa my sa trápime ako Sagan na olympiáde. Rozbité singláče na tvrdom kamennom podklade by si žiadali celopéro s vysokými zdvihmi, ktoré nik z nás nemá. Nehovoriac o jazdeckých schopnostiach. Hoci sa považujem za tak trochu športového jazdca, na niekoľkých úsekoch bicykel znášam aj dole kopcom. Ostatní viac tlačia ako jazdia. Keď sa otvoria výhľady na jazero, frflú menej a ukameňovanie navigátora sa nekoná.
Nad mestečkom Torri del Benaco sa spúšťame dolu k jazeru a úplne náhodou nachádzame malú kamenistú pláž s priezračnou vodou a príjemným bufetom. Na južnejších brehoch jazera voda taká čistá nie je. Vegetujeme tu zo dve hodinky, kým sa odhodláme znovu posadiť na bicykle. Stovka-dve výškových metrov po asfalte a začína sa znovu prírodný terén. Prechádzame cez malebné stredoveké usadlosti, paráda. Ale je veľmi teplo, cesta čoraz rozbitejšia a rekreační cyklisti toho majú plné zuby. Otáčajú sa nazad k jazeru, trasu si dokončím sólo.
Ďalšia stará kamenná usadlosť Crero, nad ňou v lese kamenné platne s vyrytými prehistorickými obrazcami – Graffiti di Crero. Idem sa tam pozrieť, no neviem rozoznať, čo je naozaj staré a čo zábavka miestnej mládeže. Užívam si celkom pekné single tracky, ani veľmi neblúdim. Na asfaltkách nad Gardou sa mi hlási zvyšok partie, že sú v mestečku na zmrzline. Frčím dolu a kým sa stretneme na parkovisku, ešte sa stíham narýchlo okúpať v jazere a kúpiť si plechovku piva.
Povinná zážitková jazda starou cestou Ponale
Úzka cesta s mnohými tunelmi zarezaná v bralách nad Lago di Garda bola kedysi jediným spojením medzi mestom Riva del Garda a vyššie položenou dolinou Ledro. Dokončili ju v roku 1851 a hoci ju veľakrát zasiahli zosuvy pôdy, fungovala až do otvorenia nového cestného tunela v roku 1998. Pre autá uzatvorenú cestu si následne obľúbili cyklisti a turisti, no v roku 2000 sa udial ďalší nebezpečný zosuv. Miestne úrady cestu úplne zatvorili, no rozhodli sa zainvestovať do rekonštrukcie, ktorú ukončili v roku 2004. Spolu s vetvou do Pregasiny je kultová záležitosť pre horský bicykel s jedinečnými scenériami. Na cesťák zabudnite, na trekovom bicykli to s odretými ušami prejdete, ale bez zábavy.
Trasa: Dĺžka 29 km, vystúpaných 582 m, celkový čas 1:53 h rýchlym tempom. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.
Ráno sa autom vyše hodinu vezieme na sever k jazeru Ledro. Pekná trávnatá pláž, voda citeľne studenšia ako dole v Garde. Kúpanie, člnkovanie, surfovanie a výborná pizza v hostinci Da Franco e Adriana. Takmer zabúdame, že sme sa prišli bicyklovať. Vyrážam samostatne s tým, že si to vyšliapem aj nazad a doveziem auto do Rivy. Trasu nepoznám, no dobieham dvojicu lokálnych bajkerov s veľmi slušným tempom. Tak si to valím za nimi. Smer na križovatkách vôbec nekontrolujem predpokladajúc, že ťažko môžu ísť inam ako ja. Mohli, ale našťastie nešli.
Cyklotrasa najskôr vedie medzi políčkami pod jazerom Ledro, prechádza cez mestečko Molina, traverzuje popod lesy okolo rybníkov a potom vedie asi kilometer po asfalte medzi autami až k ústiu nového tunela. Hneď vedľa je starý tunelík, ktorým sa začína legendárna Strada del Ponale. Horná polovica má zachovalý asfaltový povrch, na mnohých miestach sa oplatí zastaviť, kochať sa a fotiť. Ja však bez zastavenia frčím dole, kochať sa môžem cestou nazad.
Asfaltka sa končí pri reštaurácii, kde sa mi do cesty motajú skupinky ázijských turistov. Odtiaľto cesta vedie v záreze vysoko nad jazerom, jeden tunel za druhým, medzi nimi šotolina so zábavnými pump-trackovými vložkami a dychberúce výhľady. Neznámi kolegovia na bicykloch sa trochu udivene pozerajú, keď to na konci bez zastavenia otáčam a začínam šliapať hore.
Zisťujem, že tunely sa dajú obchádzať z vonkajšej strany, kolízie so zjazdujúcimi cyklistami nehrozia. Svoju partiu stretávam až na asfaltke v hornej časti Ponale, čiže čas mám výborný. Nebudú musieť dlho čakať na auto a snáď stíhame aj večeru v hoteli. V strmých úsekoch pod Ledrom sa ešte slušne zapotím, jazero obchádzam alternatívnou stranou, nakladám bajk a pálim dole.
Tretí deň kúpací a poznávačka pred odchodom
V posledný celý deň pobytu sa už nikto nehrnie do športovania. Vezieme sa do Torri del Benaco, parkujeme a nasadáme na trajekt do Toscolano Maderno (8 €/cyklista). Pri pohľade z lode na opačný breh aj do mapy sa nám zdá, že smerom na juh od mesta by mohli byť cyklocesty aj pekné pláže. Omyl, po pár kilometroch trápenia sa medzi autami a blúdenia okolo súkromných pláží to otáčame.
Niekoľko kilometrov dlhá nábrežná promenáda s peknými plážami je presne opačným smerom od mesta. Užívame si tam opaľovanie, kúpanie, kávu, grappu a zmrzlinu. Až do konca poludňajšej siesty, kedy sa z kempu cez cestu vyvalia stovky oddýchnutých talianskych rekreantov a sprivatizujú náš úsek pláže takým spôsobom, že sa tam nedá viac existovať. Aj tak už musíme pomaly baliť, treba stihnúť trajekt.
V nedeľu ráno nakladáme motor, až kým nepočuť praskanie náprav. Pred cestou domov sa zastavujeme v atraktívnom mestečku Sirmione – majú tam pekný vodný hrad a dobrú zmrzlinu. Dôrazne odporúčam nejsť tam v čase najväčšieho turistického návalu. Neviem, kedy presne sú v Sirmione exponované časy, ale v nedeľu pred obedom sa tam valili neskutočné davy. Obrovské parkoviská zaplnené do posledného miesta, na prístupových cestách zápchy. Našťastie sme už išli opačným smerom.
Lago di Garda má jedinú chybu – že toľko veľa ľudí vie, ako je tam krásne.
