Vraj Himaláje musím vidieť, že je to niečo úžasné. Tak sme sa v októbri 2017 vybrali s cestovkou poznávať túto vzdialenú a ospevovanú krajinu.
Musím sa priznať, že som mala malú dušičku, či to nebude veľké sústo. Tam však treba ísť s odhodlaním a vierou vo vlastné sily. Teraz to už viem.
Najprv som si robila každý deň zápisky, ale teraz mi pripadajú nezaujímavé. Každodenný opis takmer toho istého sa dá zhrnúť do všeobecných postrehov.
Kultúrny šok
Let s Fly Dubai je náročný tým, že čakanie na druhý spoj v Dubaji trvá dlho – cestou tam 12 hodín, späť 7 hodín.
Káthmandú je pre Európana, ktorý ešte Áziu nezažil, kultúrny šok. Najviac som negatívne vnímala strašný prach – nechcelo sa mi veriť, že tu sa dá žiť. Ľudia chodia po uliciach s rúškami, ale to nemôže pomôcť.
Doprava je chaotická a hustá, domáci v tom však vedia chodiť. Štvrť pre turistov je na tom lepšie, vyasfaltované cesty a pešia zóna tvoria oázu čistejšieho vzduchu. Τakisto aj turisticky navštevované miesta (Svayanbunath, Boudhanáth, Pašupatináth), tie sme navštívili na konci pobytu.
Náš hotel nás tiež nepotešil. Celú noc tam bol hluk, filmoví umelci z Bangladéša púšťali hudbu, spievali a fajčili. Takže po dvoch nociach sme boli radi, že sa presúvame, aby sme doleteli na druhé najnebezpečnejšie letisko na svete v Lukle.
Keď klesá chuť na pivo
Na let sme čakali kvôli počasiu takmer sedem hodín. Tu nastala komplikácia, hmotnostné limity na batožinu sú len 15 kg, a to vrátane príručnej. Takže sa časť batožiny na palubu nedostala.
Ostali sme bez termoprádla, páperovej vetrovky a spacáku, vydaní napospas chladu, ktorý bol vo výške 2800 m citeľný. Batožina dorazila o tri dni.
Hotelíky v Nepále – lodže – sú postavené z kameňa a je v nich chladno. Teploty pod nulou prenikajú aj dovnútra. Kúri sa len v spoločenskej miestnosti, kde sa podáva jedlo, aj to len večer.
Gastronomická ponuka je pomerne pestrá. Pokiaľ nemáte bezlepkovú diétu, ktorú nevedia pochopiť ani po predložení letáku v nepálštine. Polievky, ryža, zemiaky, cestoviny, kaše, omelety, čaj, pivo, rum.
Ceny sú však dosť vysoké a tisícky len tak lietajú (kurz bol 1€ = 120 rupií). Čím idete vyššie, tým vyššie stúpa cena horúcej vody – ak si chcete spraviť sáčkový čaj prinesený z domu.
Chuť na pivo klesá ani nie tak kvôli cene ako kvôli chladu. Časom začínate mať pocit, že čokoľvek si objednáte, má to tú istú alebo podobnú chuť.
Objednávka jedla funguje tak, že sa zapisuje do zošita, každý hosť má svoju stránku s menom a pri odchode sa to zráta a platí. Je však dobré skontrolovať si konečnú sumu, niektorí domáci majú s počtami problémy. Na hotové jedlo sa čaká hodinu a viac, je zaručene čerstvé.
Nepálsky kúpeľ
S hygienou je to pobiednejšie. Niekde sa dá objednať kúpeľ za cca 400 rupií, ale keď je vonku ledva nad nulou a vy sa máte umývať v drevenej búdke, do ktorej fúka, a potom ešte vyliezť von, to je dobré tak na chorobu.
Urobila som to len raz a potom drkotala zubami až do večera, kým nezakúrili. Takže sme si, aj keď nie úplne pravidelne, umývali v ľadovej vode aspoň tvár a zuby.
Fungovali vlhčené utierky a mali sme dojem, že ani tak nesmrdíme. Asi sme splynuli s prostredím ?
No a hlava 20 dní neumytá… Stále sme nosili čiapky, aj sme v nich spali. Len ráno som sa prehrabla hrebeňom, ku koncu mi ostávala v ruke hrsť vlasov.
Keď vyjde slnko a zdá sa byť teplejšie, domáci v lavóroch hneď od rána perú a na rad príde hygiena. Videli sme ako v lavóre umývajú malého chlapca v troške vody.
Lodža s krásnym výhľadom
Ešte sa vrátim na začiatok – do Lukly sme prišli neskôr ako bolo plánované, pochod na ten deň sa presunul a ďalší deň sme šli dve etapy. Cieľom bol Namchebazar – najväčie a najkrajšie mesto tejto oblasti (aspoň podľa mňa).
Celým centrom viedli strmé schody, na ich konci sme bývali v lodži s krásnym výhľadom. Tu za nami na ďalší deň dorazila batožina.
Na začiatok to bola dosť zaberačka. Celkovo sme postupovali dosť rýchlo a nemala som pocit dostatočnej aklimatizácie.
Keďže v tých dňoch nebolo na lety priaznivé počasie, nestretávali sme až tak veľa turistov, ale každú chvíľu sme uhýbali nosičom a jakom a vyhýbali sa jačím exkrementom.
Cesta dosť dlhý úsek viedla ako na hojdačke hore-dolu po strmých schodoch. Obdivovali sme pekné mosty postavené ponad rieku.
Počasie bolo chladné a cesta prašná. Onedlho nás začínali trápiť bolesti hrdla, kašeľ, ja som cítila bolesť pod rebrami a až doma sa to vykryštalizovalo na problémy so žalúdkom.
Nepálske mačky
Keď sme sa vracali z Gokyo Ri (5300 m), zjavne sa už lietalo viac. Stretali sme súvislý prúd turistov a už som si nevedela tie výhľady vychutnať. Dávala som pozor, aby ma niekto nezhodil – turista, nosič alebo ťažné zviera.
Inak najkrajšie je, keď sa končiar vynorí z mrakov – zrazu tam je a vy musíte pomaly vyvracať hlavu, aby ste dovideli na jeho vrchol.
Sedlo Zatrwa La vo výške 4600 m sme si vopred obzreli z okna lodže. Bola to zaberačka, keď sme tam stúpali. Okrem toho, že je strmé, pred výstupom nasnežilo a miestami bol ľad.
Vyskúšala som aj ,,nepálske mačky“ – lano omotané okolo topánky s uzlom na podrážke. Trochu to pomáhalo. Nosiči ich nepotrebovali ani na svoje tenisky s hladkým dezénom.
Na druhej strane sedla bolo turistov o niečo menej, ubudol komfort, zmenila sa scenéria. Časť našej púte viedla aj cez dažďový prales, ocitli sme sa v inom svete.
Jeden úsek sme šli údolím rieky, navštívili kláštor nad ním. Všetko bolo krásne, no keby ma netrápili bolesti, užila by som si to viac.
Voňavý suvenír
Nepálci sú pomerne komunikatívni a tí ,,naši“ boli aj priateľskí. Jeden z ich chodieva na Slovensko, takže vedel aj trochu komunikovať po našom. Najväčším problémom býva slabá znalosť angličtiny.
V Lukle sme stretávali deti idúce v rovnošatách do školy. V osade nad Namchebazarom sídli škola, ktorú tu založil Edmund Hillary a nesie jeho meno.
Posledné dni v Lukle a v Káthmandú sme venovali návšteve pozoruhodností a nákupom pozorností pre blízkych. Ako poznamenalí tí, čo tu boli pred dávnejším časom, kvalita suvenírov klesá, no ich ceny neúmerne rastú.
V Bratislave sme nekonečne dlho čakali na batožinu. Keďže bola zima, na zastávke MHD sme vytiahli vetrovky. Nebola to príjemná vôňa, skôr na úrovni bezdomovcov.
Teraz, keď je všetko opraté, vyvetrané a odložené, často sa do Nepálu vraciam v myšlienkach. Pri pozeraní fotiek si pripomínam malebné scenérie, prekrásne štíty a pomaly vytesňujem z mysle to, čo bolo menej príjemné. Hlavne tá zima, pred ktorou nebolo úniku.
Na vlastnú päsť?
Keby sme sa do Nepálu chystali ešte raz, skúsili by sme možno ísť po vlastnej osi. Cestovná kancelária má svoj program, ktorý treba dodržať, mne tam chýbali dva-tri oddychové dni.
Je to však drahý výlet, dosť sa platí za vstupy do národných parkov, nosič stojí na deň 20 € a zdá sa, že všetko každý rok zdražuje.
Úplne na vlastnú päsť, teda bez nosičov, sa môže vydať niekto fyzicky zdatnejší, kto vládze ísť tak dlho a tak vysoko s ťažkým batohom, ja nie.
Okrem toho, keď sme zažili ten zmätok na letisku v Lukle pri odchode, tak keby sme tam boli sami, asi tam trčíme doteraz…
Pri ceste treba myslieť na mimoriadne situácie, uzavrieť poistku kryjúcu všetky možné komplikácie. Lekárnička by mala obsahovať antibiotiká a lieky na výškovú chorobu. Zídu sa vitamíny a ochranný krém. A hlavne, teplé oblečenie treba mať v príručnej batožine.
