Na nedeľu 10. decembra hlásili vo vysokých polohách príchod víchrice. Ale až popoludní. Dúfali sme, že dovtedy stihneme vyliezť na kopec. Nepodarilo sa, víchor prišiel už pred dvanástou a zastihol nás v polovici výstupu západnou muldou na Klin. Napriek tomu sme sa o vrchol pokúsili.

Cestou sa v aute dohadujeme o cieli. Nízke alebo Západné Tatry? Pohľad na slnkom zaliate svahy Liptovských holí nakláňa váhy smerom k nim. Mňa Račkova dolina láka aj z iných dôvodov. V detstve mi bola takmer domácim revírom, no nevkročil som do nej vyše dvadsať rokov a na lyžiach ešte vôbec nie.

Parkujeme kúsok pred začiatkom turistických chodníkov do Račkovej a Jamníckej doliny. Miestny lesák nás priateľsky vyháňa od kopy guľatiny, na ktorú má dnes v pláne pridať ďalšie vyrúbané kmene. Presúvame auto o kúsok vedľa.

Oproti schádza tatrovka s prívesom plne naložená drevom. Smrad starého dízla dýchame ešte štvrť hodiny po jej prejazde.

Výšľap mierne stúpajúcou Račkovou dolinou je dlhý a trochu nezáživný. Nemeriam čas, ale pocitovo to od ústia doliny (cca 900 m) ku Kolibe pod Klinom (1460 m) trvá zo dve hodiny. Cesta je pokrytá tenkou vrstvou snehu ujazdeného kolesami lesnej mechanizácie. Oproti schádza tatrovka s prívesom plne naložená drevom. Smrad starého dízla dýchame ešte štvrť hodiny po jej prejazde. Sme tu ilegáli, takže nemôžeme ani veľmi nadávať. Tatrovka, na rozdiel od nás, určite povolenie má…

REKLAMA

Snehovú pokrývku v nižších partiách doliny tvorí slabá vrstva podkladu a na tom zo dvadsať centimetrov, ktoré pripadli v priebehu posledného týždňa. Sobotňajšie sneženie tomu veľa nedalo, zanechalo len slabý poprašok. Dúfame, že vyššie bude snehu viac.

Trochu sa zakecávame a dobieha nás dvojica Mikulášťanov. Pri kolibe z nich ťaháme rozumy. Centrálny žľab z Klinu (2176 m) je orientovaný južne a od koliby ho máme ako na dlani. Ešte nie je lyžovateľný, to vidíme aj sami. Juhovýchodná mulda by sa hádam dala, ale ťahá nás to vyššie, do záveru doliny. Tam bude na výber z viacerých svahov rôznej orientácie a možno aj menej škrupiny na snehu.

V kvalitnom bielom matroši kľučkujeme hore hangom medzi čiastočne presneženou kosodrevinou a volíme trochu riskantný prechod cez potok. Pláne pri Račkových plesách sú vyfúkané na kosť, no muldy v okolitých svahoch pekne zafúkané. Dobre to vyzerá do Račkovho sedla smerom na Končistú, ale aj z Klinu smerom ku nám padajú pekné muldy.

Veľký Lukáš navrhuje, aby sme najskôr vyšli západnou muldou na Klin, kým nejako extrémne nefúka. Sedlo sa bude dať zvládnuť aj neskôr, v horšom počasí. Ja s menším Lukášom – niežeby bol malý, ale má o 20 cm menej ako veľký – súhlasíme. Veľký tu skúša stredom muldy na pásoch, my dvaja rovno obúvame mačky a ideme vyfúkaným trávnatým rebrom.

Viem, že nemôžu byť ďalej ako 20 metrov odo mňa, ale nevidím ich, a smerom proti vetru, kde tuším ich polohu, sa nedá ani pozrieť.

Po chvíli je jasné, že sľubovaná víchrica nemieni čakať, kým sa vyteperíme na vrchol. No čím sme vyššie, tým ťažšie sa prijíma predstava predčasnej otočky. Definitívne to vzdávame asi 50 výškových metrov pod vrcholom, kde nastáva pravé peklo. Vietor má zráža z nôh a núti pokračovať štvornožky. Chalani sa mi stratili z dohľadu. Viem, že nemôžu byť ďalej ako 20 metrov odo mňa, ale nevidím ich, a smerom proti vetru, kde tuším ich polohu, sa nedá ani pozrieť.

REKLAMA
Najlepšie príbehy do vašich uší

Mám šťastie, že presne viem, kde som a kam sa potrebujem dostať. Do začiatku muldy, tam bude aj menej fučať. Lenže je to proti vetru, traverz celkom strmého svahu na tvrdom podklade. Na lyžiach to bude bezpečnejšie. Skladám teda batoh na zem, odopínam z neho lyže, kladiem ich na tvrdý sneh. Vietor ich ide odfúknuť, lyže položené naplocho na zemi!

Jednu lyžu zafixujem kolenom z druhej sa snažím odlepiť pás. Odhadujem, že mám maximálne 50-percentnú šancu, že pás nepožiada o poľské občianstvo. Nakoniec jedna aj druhá lepkavá potvora končia chaoticky skrútené v bezpečí pod bundou. Ďalšia výzva je zapnúť sa do viazania v takejto skrčenej polohe. Ľutujem, že ma rodičia v detstve nedali na gymnastiku.

Skrehnutými rukami sa pokúšam zložiť okuliare a zbaviť sa šatky, nejde to. Nechtiac si pri tom strhávam z obočia ľad aj s chlpmi, au!

Prichádza posledná výzva – otočiť sa proti vetru a prekonať 20 metrov deliacich ma od začiatku muldy. Cez totálne namrznuté okuliare skoro nič nevidím, šatka chrániaca spodnú časť tváre sa zmenila na odpornú zamrznutú handru. Ale podarilo sa, som v plytkej priehlbinke pri parťákoch. Skrehnutými rukami sa pokúšam zložiť okuliare a zbaviť sa šatky, nejde to. Nechtiac si pri tom strhávam z obočia ľad aj s chlpmi, au!

Chalani riešia nejaký problém s viazaním, ja sa začínam triasť od zimy. Nemôžem čakať, musím sa rýchlo dostať dole. Prvé vyfúkané metre sú utrpenie, potom prichádza úsek s prvotriednym prašanom. Lyžujem ním v polotranze, celý stuhnutý, ani trochu si to neužívam. Na dne doliny sa schovávam za veľký balvan a zdravím Mikulášťanov, ktorí sa práve vracajú zo sedla. Mali to tam podobné ako my, ale predsa len boli o trochu nižšie.

REKLAMA

Čakám, kým ku mne zlyžuje prvý z Lukášov a utekám nižšie ku kolibe. Znovu ma chytá triaška. Zopár drepov na zahriatie, teplý čaj a nejaké jedlo v závetrí pod strechou koliby. Konečne sa začínam dostávať do normálu.

Chalani si chcú ešte niečo vyšliapať smerom do juhovýchodnej muldy Klinu. Chvíľu váham a idem za nimi. Ale nemá to veľký zmysel, s pribúdajúcim časom a výškovými metrami vietor znovu silnie. Aj obloha sa zaťahuje a čoskoro sa začne stmievať. Tentoraz sa vzdávame v správnom momente, ešte kým to nebolí. Na snehu sa v tejto orientácii už aj tak vytvorila kôra.

Prefrčíme okolo koliby a pokračujeme dolinou. Akoby sme ešte nemali dosť, treba si často pomáhať paličkami alebo korčuľovaním. Na dvoch-troch miestach radšej lyže prenášame. Pri aute všetci traja konštatujeme, že sa cítime zničení ako po túre s dvojnásobkom vystúpaných metrov. Dnes sa s nami hory nemaznali.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?

REKLAMA