Skialpový trip do Švajčiarska a pokus o „najľahšiu” štvortisícovku

V strede februára sme si s Robom vybavili voľno v práci aj doma na pánsku jazdu do Švajčiarska, až ku Ženevskému jazeru. Deň cesty tam, deň cesty nazad, a medzi tým päť dní lyžovačky.

Termín nebol optimálny – vysokohorské chaty otvárajú až v marci, keď sa ustáli lavínová situácia. Vyberať sa nedalo, iba prispôsobiť plány. Nie všetko sa vydarilo podľa nich, ale hlavné očakávanie sa naplnilo na 100 percent. V porovnaní so zimnou biedou na Slovensku sme zažili zasnežený raj. Vo vyšších polohách prašanu nad hlavu. Tesne po príchode hlásili pre niektoré lokality lavínovú štvorku, neskôr to postupne zmiernili na trojku a dvojku. Aj tomuto faktoru, a premenlivému počasiu, sme museli prispôsobovať program.

Deň 1: Rozcvička vo Villars

Vzhľadom na počasie a lavínovú situáciu si vyberáme nenáročný cieľ v stredisku Villars/Gryon (súčasť oblasti Diablerets – Glacier 3000) 45 minút jazdy zo základne vo Vevey. Upršané cesty v doline a sneženie na kopcoch, ťažký čerstvý sneh. Vo výškach okolo 2000 m sa mení na hutný prašan, lenže viditeľnosť je biedna a terén nepoznáme. Popod lanovku Roc d′Orsay, lúkami využívanými ako freeridová zóna a po okrajoch zjazdoviek sa štveráme na Le Chamossaire (2112 m). Viditeľnosť sa nezlepšuje. Zhadzujeme pásy a obetúvame zo tristo výškových a pár frankov k tomu za kávu v lyžiarskom bare v sedle Col de Bretaye (1805 m). Niektoré veci ma na Švajčiarsku neprestávajú fascinovať – aj sem chodí vlak.

Po káve buď lepšie vidíme, alebo hmla naozaj trochu zredla. Láka nás malý, no strmý kopček rovno nad sedlom. Z jednej strany je zafúkaný vyše metrovou vrstvou prašanu. Aj keby sa to pod nami odtrhlo, zhučíme len pár desiatok metrov, rovno do dráhy vleku. Spúšte lavínových airbagov idú do pohotovostnej polohy a prerážame to ako ľadoborce. Márna snaha, snehová vrstva je na túto hrúbku a šírku našich lyží príliš hutná, lyžovačka nestojí za veľa. Balíme to. Na spiatočnej ceste si nenecháme ujsť špecialitu miestnych teenagerov – skok zo strechy zasneženého salaša.

Trasa: 11,5 km, celkový čas 5:33 h, vystúpaných 930 m. GPX súbor získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Deň 2: Dobýjanie hradieb nad Grimentzom

Večer študujeme lavínové varovania a predpovede počasia. Zlepšilo sa to, ale nie dosť na nejakú trojtisícovku. Voľba padá na dolinu Val d′Anniviers s lyžiarskymi strediskami Grimentz a Zinal. Počasie tam vyzerá byť nádejné, no buď sme zle študovali, alebo sa meteorológovia opäť raz mýlili. Nie je to vyslovene sado-maso, ale musí byť nejaký čudný tlak. Obaja sme prispatí, najskôr má krízu jeden a potom druhý. Trasa z Grimentzu k priehrade Lac de Moiry má pritom len mierny sklon a vedie väčšinou pohodovým terénom.

Idemo po vyratrakovanom páse, neskôr zafúkanej asfaltke, prechádzame tunel a ďalší, zasypaný lavínou, obchádzame. No priehradný múr nás ďalej nepúšťa. Zhora sú okolité svahy lyžované pomocou zinalských lanoviek, ale prístupové tunely sú zaviate a okolitý strmý terén je zasnežený tak, že to v danom duševno-fyzickom stave nevieme dať ani v topánkach, ani na lyžiach. Zdá sa mi to byť lavinózne, Robovi nie. Naľavo od priehrady vedie v skale ľahká ferrata, na ktorú by sme si trúfali aj s lyžami na chrbte. Lenže lezecký materiál ostal v aute. Ľadovcová oblasť Glacier de Moiry, na ktorú sme sa chceli pozrieť, ostane nateraz nedotknutá našimi lyžami. Aj tak sa nejako stmieva a pri pohľade zdola sa zdá, že hore sa čerti ženia.

Trasa: 14 km, celkový čas 5:21 h, nastúpaných 1020 m. GPX súbor získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Deň 3: Kolotočový freeride v Nendaz

Berieme na výlet 12-ročného synovca a dávame si oddychový freeridový deň v rezorte 4 Vallées, sektor Nendaz/Siviez. Najlacnejší lístok na kolotoče stojí 52 frankov – zhruba 45 éčiek, a to bez exkluzívnych zón Verbier a Mont Fort. Namiesto nich máme exkluzívne počasie a vo vyšších polohách aj prvotriedny sneh. Na úvod lyžujeme dlhú off-piste trasu L’Eteygeon, ale veľmi sa to neoplatí. Je orientovaná juhovýchodne, takže sneh už dopoludnia oťažieva, a návrat z vedľajšej doliny autobusom (5 frankov) a lanovkami trvá vyše hodinu. Parádny prašan nachádzame aj oveľa bližšie k parkovisku, na svahoch Greppon Blancu (2700 m), kam stačí natraverzovať z vlekov Combatseline.

Deň 4: Cez ľadovec pod Allalinhorn

Predpoveď počasia pre stredisko Saas Fee (vedľajšia dolina pri Zermatte) je nestála ako vo februári, ale najsľubnejšia z celého týždňa. Aj lavínový stupeň pre túto lokalitu práve znížili na dvojku. Prišiel čas na plánovaný vrchol programu – výstup na Allalinhorn (4027 m). S využitím lanoviek vraj jedna z najľahších štvortisícoviek, ale večer čítam hrôzostrašnú story o tom, čo sa môže na Allalihorne stať aj v lete. Dávam si podmienku, že idem do toho len v prípade, ak bude prešľapaná stopa.

Snažili sme sa vstať skoro, no cesta autom trvá dve hodiny a do Saas Fee prichádzame o deviatej. Kým sa zbalíme a vyvezieme dvomi lanovkami a „metrom“ do stanice Mittelallalin (3456 m, jednosmerný lístok zo Saas Fee za 53 frankov), je skoro jedenásť. Cítim nezdravo rýchlo nabranú výšku, musím sa napiť a rozdýchať to. Pýtame sa mladého chalana z horskej služby, čo si myslí o našom pláne. Nevie skoro vôbec po anglicky, hovorí po nemecky niečo o slabo zasnežených trhlinách, na ktoré si máme dávať pozor, ale nemá zásadné námietky. Vlastne sa ani príliš nezaujíma. Počasie je zatiaľ sľubné. Okolo vrcholu sa len krátkodobo robí opar. Podľa internetov sa Allalinhorn odtiaľto aj so zostupom dá stihnúť za tri hodiny, takže napriek časovému sklzu štartujeme smerom nahor.

Na vleku bez turniketov sa vyvážame do najvyššieho mechanicky dosiahnuteľného bodu. Smerom do sedla Feejoch vedie stopa, hurá. Po zhruba sto výškových metroch sa však otáča dole, boli to len freerideri hľadajúci poriadnu lajnu. Pred nami je strmý ľadovec pod vrstvou panenského prašanu, všade samá trhlina a sérak. Prichádza okamih pravdy. Výšková nevoľnosť ma prešla a vrchol nad nami sa kúpe v slnku. Navzdory predsavzatiu súhlasím, že pokračujeme aj bez stopy.

Namotivovaný a skúsenejší Robo hľadá cestu medzi trhlinami, ja idem naviazaný za ním, v ruke cepín, pripravený zastabilizovať jeho prípadný pád do trhliny. Viac ako trhlín sa bojím lavíny – svah je strmý, orientovaný na sever, na tvrdom podklade leží hrubá vrstva nadýchaného snehu. Presne pred touto kombináciou varovala inak priaznivá lavínová predpoveď. Kľučkujeme medzi hlbokými trhlinami. Ak nás naviazaných do niektorej strhne lavína, žiadny airbag nepomôže. Robo je na tom morálovo oveľa lepšie, nedá sa odradiť mojimi negativistickými poznámkami a neúnavne hľadá optimálnu stopu.

V sedle Feejoch (3826 m) mierna eufória a brutálne výhľady. Cesta na vrchol vyzerá byť jasná, ale samozrejme nie je prešliapaná. Navyše sa Allalinhorn každú chvíľu skrýva v oblaku a máme zlý čas – kvôli razeniu vlastnej stopy nám len výstup do sedla trval tri hodiny. Sú dve popoludní a Robovi omrzli nohy, potrebuje pauzu. Zvažujeme možnosti a riziká. Myslím najmä na čas, aby sa nepokazilo počasie a dokázali sme medzi trhlinami prekľučkovať aj smerom dole. Napriek tomu som odhodlaný pokúsiť sa o vrchol. No Robovi už pokazili morál omrznuté nohy a asi aj moje reči počas výstupu. Takže ideme dole.

Trasu volíme na istotu, po výstupovej stope. Zisťujem, že v danej chvíli nie som schopný lyžovať s cepínom v jednej ruke a paličkou v druhej. Isté nohy sú medzi trhlinami dôležitejšie, cepín sa vracia na batoh. Bezodný prašan si začíname skutočne užívať až v mieste, kde sa otáča stopa freeriderov. Sledujeme ich lajnu, ktorá akoby končila v mega veľkej trhline. Je to len optický klam, ale na inom mieste cez jednu malú trhlinu aj tak musíme preskočiť. Robo ide prvý a vôbec pred ňou nezabrzdí, ja ho s dôverou nasledujem a trhlinu neočakávam. Vraj mi nezakričal, lebo by som zastal a neprešiel :) Našťastie bola necelý meter široká.

Ideme do krčmy rozmrazovať Robove nohy. Potom ešte jednu jazdu na vleku, vedľa ktorého sa dá jazdiť v prašane, a lanovkári zatvárajú krám. Zjazd do doliny má niekoľko kilometrov, nohy dostávajú zabrať. Sadáme do auta, platíme 19 frankov parkovné (ceny ma už vo Švajčiarsku neprekvapujú) a tešíme sa na sľúbené syrové fondue na základni.

Trasa (bez vývozu lanovkami hore, ale s dvomi jazdami na vlekoch a zjazdom až do doliny): 19,5 km, celkový čas 5:33 h, nastúpaných 925 m. GPX súbor získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Deň 5: Nečakaný prašan

Pred posledným lyžiarskym dňom tripu už máme dosť cestovania po Valais, a počasie znova nehrá do karát. Ideme len do najbližších kopcov nad Ženevským jazerom – do Morgins,  jednej z častí francúzsko-švajčiarskeho megarezortu Portes du Soleil. Z parkoviska vidíme sympatický kopec zaliaty slnkom, do tieňa na druhej strane doliny sa nám nechce. Zmierení s tým, že sneh bude na figu (buď zmrznutá kôra alebo roztopená kaša), šliapeme nahor po snežnicových chodníčkoch. Dosiahneme hornú stanicu lanovky a nad sebou vidíme južný svah s veľkými trhlinami až na trávnatý základ. Z hrebeňa navyše visia podozrivé preveje, ísť tade by nebolo rozumné. Nachádzame skialpovú stopu vedúcu rebrom na ľavom okraji lavinózneho svahu. Trhliny si z nej môžeme zblízka pozrieť – sneh leží na dlhej tráve ohnutej smerom nadol, no katastrofa.

Na vrchole Bec du Corbeau (1992 m) stretávame dvojicu miestnych šlapačov, namakaných postarších pánov. Lyžujú dole východnou stranou kopca. Robo neverí, že sa odtiaľ budeme vedieť vrátiť k autu bez nalepovania pásov, ale presviedčam ho, aby sme to riskli. Neoľutoval, na dané teplotné podmienky tam bol neuveriteľný sneh. Do Morgins po zjazdovkách traverzujeme bez najmenších problémov, naobedujeme sa a môžeme v kľude ísť nakupovať suveníry pred cestou domov.

Trasa: 6,5 km, celkový čas 2:54 h, nastúpaných 634 m. GPX súbor získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.