Napísal a nafotil: Martin Sekér

Je sobotné slnečné doobedie. Napriek arktickej zime a silnému vetru je na Donovaloch ľudí ako mravcov. S dcérou Diankou sa pripájame k mravenisku, ideme zdokonaľovať nedávno nadobudnuté lyžiarske zručnosti. Vietor a mráz vháňa na detské líčka slzy zúfalstva a lyžovačka je predčasne ukončená primrznutými sopľami k bunde. Volíme ústup a vraciame sa k teplej peci na Staré Hory.

Krížna ma láka a vábi vždy, keď na ňu z doliny pozriem. Poď šuhaj driečny, pod ma objať, mlieka si dať.

Po obede vyrážam do terénu, ďaleko od hlučného davu, od reprodukovanej muziky. Prvý pokus osamelého výstupu na Krížnu kvôli vetru ukončujem pod Líškou za chalúpkou Horskej služby. Pekne v závetrí tu meluzína svoje tóny píska, tu znie hudba sfér lahodiaca môjmu uchu.

Mám zimomriavky ako na dobrom koncerte. A je to aj zimou, ak budem chvíľu nečinne stáť, zmrznem a ostanem tu naveky ako zimné tyčové značenie. Rýchlo sa vraciam do doliny a hodnotím situáciu v krčme U Maka s miestnymi alpinistami. Do každej lyže po jednom poháriku na zahriatie a aj na odvahu a šup, vyrážam na druhý pokus do krásnej, skoro kolmej južnej steny.

Mením trasu výstupu na priamu líniu popod bývalú lanovku. Boj s krovinami, nie veľmi priateľským snehom rôznorodej kvality a aj sám so sebou. Stehná pália, bolia, ťažko naberám výškové metre. Chvíľami sa plazím s lyžami v rukách pomedzi kriaky, chvíľami bezradne stojím zaborený v snehu po pás.

Od severu vietor silno veje, zle je, v duši sa motá samota. Nie, nie je tu žiaden súper, s ktorým by som súťažil. A nie je tu ani žiaden kamarát, ktorý by ma povzbudil. Trápim sa sám. A viem, že som vopred porazený. Svojmu tempu nemôžem nikdy stačiť… Zaženiem vnútorné havrany a vnímam len prítomnosť.

Nad lesom sa otvorila nekonečná pláň so vzdialeným obzorom. Uprostred pláne stojí strom, tiež sám tak ako ja. Pozerám dole na Staré hory. Ako z lietadla vidím našu chalúpku. Predstavujem si ako vo vnútri pri peci sedí malá Dianka a teplo z horiaceho dreva jej zahrieva líca a nos. Ranné protivné sople sa jej pomaly topia a plač sa už premenil na smiech.

Zaplaví ma ten známy pocit, že sa mám kam vrátiť, že ma tam dole niekto čaká. Že existuje vo vnútri môj „základný tábor“ plný života, ostro kontrastujúci s touto nekonečnou bielou pláňou.Vlastné myšlienky mi vracajú silu a je mi už jedno, ako ďaleko budem musieť šliapať. Zdá sa mi dokonca, že vetrisko, doteraz také protivné, mi pomáha vystúpiť až hore, na vrchol.

V nedeľu miesto kostola, opäť Krížna. Nedostatok fantázie? Láska? Či dáke čary máry? Je to láska, hladím na ňu priamo z postele, na nežné ňadro Snežnej ženy. Vedľa mňa spí moja nežná žena, očami ju hladím, mám ju rád. Dnes pôjde na potulky so mnou, nebudem tam sám, bude veselšie.

Ale sú v tom aj čary máry, bosoráctva. Krížna ma láka a vábi vždy, keď na ňu z doliny pozriem. Poď šuhaj driečny, pod ma objať, mlieka si dať. Pramatka príroda núka životodarného mlieka. Dosýta, do zásoby. Každému odvážnemu pútnikovi toľko, koľko sa mu žiada. A tak tam spolu so Zuzkou stúpame, túlame sa, nasávame dosýta, do zásoby. Krásny deň, ako z pohľadnice. Ďakujem.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?

REKLAMA