Share on FacebookGoogle+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail to someone

Výstup na Grossglockner (3798 m) nepatril medzi moje hlavné turistické sny. Doteraz som bola v Alpách len dvakrát, zato Peťo má pochodené v podstate všetko – teda aspoň z môjho pohľadu.

Nápad vyšplhať sa na najvyšší vrchol Rakúska bol v zálohe dlhšie, no vždy zvíťazilo niečo bližšie, prípadne nebola priaznivá predpoveď počasia. No a teraz náhodou, dva krásne týždne babieho leta, no ostávajúcej dovolenky pomenej a práce dosť. Samotný Grossglockner si nevyžaduje týždeň voľna, preto bolo rozhodnuté.

Chceli sme odísť v sobotu, napokon to kvôli rôznym peripetiám vyšlo až v nedeľu. Ako sme neskôr zistili, bolo to super, lebo v prípade príchodu v sobotu by sme noc zo soboty na nedeľu veľmi pravdepodobne strávili v bivaku.

Nedeľa 15. októbra 2017, deň D. Okolo šiestej odchádzame z Banskej Bystrice. Cesta dlhá niečo cez 700 km nám zaberá aj s tromi veľmi krátkymi prestávkami vyše sedem hodín jazdy. Darmo, na zhruba 200 km trasy je na každom rohu dedina. Čiže pomalá, ale zároveň malebná jazda.

Cieľom je Kals am Grossglockner, presnejšie parkovisko pri chate Lucknerhaus (1920 m). Doslova pri parkovisku sa nachádza aj klettergarten s bohatými lezeckými možnosťami, pričom väčšina ciest sa pohybuje v obtiažnosti 4 – 6, čiže na svoje si prídu aj netrénujúci a nešportujúci ľudia ako ja 🙂

Keď z parkoviska zahliadnem náš cieľ, mám zfleku chuť ostať do utorka pekne v klettergartene, užívať si slniečko a z blízkosti autíčka ochutnávať miestne skalky. Nie pre vzdialenosť, nie pre nadmorskú výšku, nie pre technickú obtiažnosť, nie pre náklad na mojom chrbte či neistú kondičku… zväčša mi totiž stačí len pohľad a už premýšľam, aké exponované chuťovečky ma hore čakajú.

Lenže na skalkárčenie sme sem neprišli. Balíme všetky haraburdy, ktoré sme dovliekli, čo nám kapacity našich ruksakov plne neumožňujú, preto ďalšie veci pripíname zvonku, prípadne také „nepotrebnosti“ ako karimatky či spacáky berieme do rúk.

Hneď prvé kroky Peťo zisťuje, že zimné La Sportivy ho bohovsky tlačia a že nejako nevládze, takže mu beriem z ruky spacák aj fľašu s vodou. Mne sa ide fajn, no prispôsobím sa jeho tempu, dnes sa nemáme kam ponáhľať.

Napriek výraznému spomaleniu nám to k Studlhütte (2801 m) trvá len hoďku a pol, čo je pri tom náklade a jeho boľavých nohách super. Keďže Studlhütte je v tomto čase už zatvorená, podľa plánu sa presúvame do maličkého winterraumu za chatou. Môj prvý winterraum v živote a som užasnutá.

Parádna orientácia, kvalitné drevo a malý, no výborne dispozične riešený priestor. Vchod cez malú terasku, na prízemí viacúčelová miestnosť s tromi stolmi, lavicami, poličkami a pieckou, priestor na štiepanie dreva a wecko. Na poschodí útulná a čistá miestnosť so štrnástimi matracmi rozmiestnenými oproti sebe a dvoma pri výstupe zo schodov, polica na odloženie základných vecí pri každom matraci, deky a vankúše, dokonca aj šnúra na sušenie vecí.

Každá miestnosť má svetlo – pri zapínači si navolíte, na koľko minút vám ho treba a ono sa po ich uplynutí vypne. Po zoznámení sa s ďalšími nocľažníkmi (Rakušáci plus párik Francúzov) a zložení si vecí vybieham na hrebienok nad chatou fotiť zajtrajší cieľ a okolie v svetle zapadajúceho slna.

Peťo medzitým naberá do hrncov (áno, aj tie, a dokonca aj taniere v tomto winterraume sú) sneh, keďže posledný prameň sme míňali kdesi nad chatou Lucknerhütte (2241 m). Keďže na parkovisku sme sa napráskali špagetami, večeru už tvorí len vifónka a pivko.

Kým za rozmrazuje sneh, sledujeme skupinku Rakušákov chystajúcich sa na Studlgrat – juhozápadný hrebeň na Grossglockner (asi 15 štandov, za 3+/A0, čas cca 3:30 h, no na YouTube sme našli aj nadšencov, ktorí to šli 7 hodín – závisí od podmienok).

Toto bol pôvodne aj náš cieľ. Podľa fotiek nás to lákalo, no už doma sme si povedali, že to zhodnotíme na mieste. Skrutky do ľadu, ktoré si Rakušáci chystali, nás trochu zneistili, keďže my žiadne nemáme. Studlgrat je vraj dobre preistený, no Peťo mal kondične na figu deň a nebol si istý, koľko by nám hrebeň trval.

Keďže Peťo už na Glockneri bol, normálkou z druhej strany, bola by som mu ten Studlgrat veľmi dopriala. No ak si nie je istý on, ja sa nikam nasilu netlačím.

Keby som vedela, že budem prehovorená na napísanie blogu, bola by som si značila, kedy sme odkiaľ vychádzali, kde vyšli a tak, preto sa ospravedlňujem za nie presné údaje. Aj tak to ale každému bude trvať rôzne – však kondička, potreba istenia sa, fotenie, pobudnutie na vrchole, občerstvenia a tak… veď viete.

My sme teda mali budík asi o pol piatej. Napráskaní croissantami a naliati čajíkom po tme prechádzame traverzom od Studlhütte a následne hore kopcom na ľadovec Kodnitzkees. Pri svetle čeloviek to ide ako po masle, totálna pohodička, vychádzkový terén. Na ľadovci končí červená značka, potom sa posúvame po stopách z predošlých dní (sú vedené mimo trhlín, takže paráda).

Spočiatku silno fučí južný vietor. Teplota pri chate bola okolo nuly, vyššie sa ochladzuje, no v pohybe je to OK. Začína svitať, v polkruhovom obzore vyrastajú kopce ako huby po daždi. Je to jeden z tých pár momentov v živote, kedy cítim prílev dokonalého šťastia a keď naozaj záleží len na TU a TERAZ.

Počas leta vedie z ľadovca smerom k chate Erzherzog-Johann Hütte (EJH) ferrata, ktorej spodnú časť možno pri väčšom množstve snehu (ako to je aj teraz) elegantne obísť. Stúpame teda strmším svahom do výšky, v ktorej začína hrebeň na EJH. Zároveň tu pokračuje ferrata. Sety sme si nevzali, no ani neboli potrebné. Asi polovica lán je aj v tejto časti ferraty pod snehom, no v mačkách a s cepínom nie je problém.

Výstup zo Studlhütte na EJH trval dve hoďky, takže akurát. Aj táto chata bola v októbri mimo prevádzky. Jej súčasťou je winterraum, o niečo menší a vybavením o dosť skromnejší ako na Studlhütte. Z počutia vieme, že býva beznádejne plný.

Zároveň s výstupom na chatu vychádza slnko a my sa po krátkom občerstvení kocháme nádhernými výhľadmi. Viditeľnosť v tento deň je ukážková, polkruhový výhľad obsiahne aj vzdialené končiare Mŕtvych hôr, Dachsteinu, Julských Álp či Dolomitov.

REKLAMA

Od chaty pokračujeme po ľadovci mierne stúpajúcou rovinkou, potom širokým svahom a následne cca 150-metrovým kuloárom do sedla Eisleitl. Tam prichádza moja chvíľa – objavuje sa expozícia na obe strany.

Naväzujeme sa. Hrebeň stúpa na Kleinglockner (3770 m), pokračuje zostupom do sedla Glocknerscharte (3766 m) a zase sa dvíha asi dvojkovým terénom v pevnej skale (v našom prípade aj so snehom) na samotný Grossglockner (3798 m). Celý záverečný hrebeň je v niekoľkometrových intervaloch osadený tyčami, o ktoré sa dá prehodiť lano, prípadne zaistiť.

Na vrchole sme o 10:30 a mne sa do očí tlačia slzy – môj tretí najvyšší vrchol krajiny v tomto roku.

Vychutnávame si výhľady krížom krážom, telefonujeme, fotíme a vpíjame atmosféru. Snažíme sa zapamätať si ju, nech nás má čo povznášať v bežné dni v práci. Prekvapujú ma domáci, ale aj spomínaní Francúzi – na vrchole strávia ledva päť minút. Možno sú tam už x-tý krát… Ale neverím, že to čaro tam nie je prítomné stále.

Po dobrej polhoďke neochotne, ale predsa zahajujeme zostup. Ja osobne mám kúsok obavy z vyhriateho snehu v kuloári, ktorého je dosť a chalani, ktorých sme stretli deň predtým spomínali, že zostup bol nepríjemný.

Ako rýchlo sme vyšli hore, tak dlho nám to trvalo dole. Najmä sme sa na tom úzkom hrebeni načakali – neoplatí sa ponáhľať a obchádzať na miestach, kde sa ledva vojde jeden človek. Najmä dve akurát na nohu úzke miesta – niekoľkometrové štrbiny z oboch Glocknerov v smere naspäť sú pre mňa lahôdka.

Adrenalín v žilách koluje a ja napriek lanu prechádzam do známeho módu niekoľkosekundových vulgarizmov, ktorý u mňa spravidla nastupuje vždy, akonáhle sa ocitnem na podobnom mieste.

Smerom z Kleinglocknera v mieste, kde začína prudší zostup k Eisleitl, nás čakajú ďalšie zástupy. Dokonca nám skupinka domácich mačkami postúpa lano – idú si jednoducho hlava nehlava.

V sedle zvažujeme, či zostupovať, no keďže sneh je ozaj navlhnutý, rozhodneme sa využiť sústavu borhákov v jeho pravej (pri pohľade zdola) časti a raketovo zlaňujeme čo najnižšie, kde sa odviažeme a pokračujeme naspäť k EJH.

Zvyšok dňa sa nesie v duchu pomalého zostupu ľadovcom naspäť k Studlhütte. Fotím ako divá, neviem sa nasýtiť okolitej scenérie hrajúcej toľkými farbami a len ľutujem, že táto nádhera už ďalší deň končí.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?

Share on FacebookGoogle+Tweet about this on TwitterPin on PinterestEmail to someone
REKLAMA