Aj keď sa budeš vypytovať všetkých známych a celé noci študovať recenzie na internete, nejakej tej chybe sa nevyhneš. Aj ja som sa pri výbere prvého setu pomýlil. Čítaj ďalej a dúfaj, že tebe sa to nestane.

Pri výbere skialpového materiálu si treba uvedomiť dve veci:

  1. Vždy to bude o kompromisoch. Najmä medzi hmotnosťou a výkonom pri zjazde.
  2. Kým si jednu-dve sezóny neodšliapeš, nepoznáš dostatočne presne svoje potreby. Tie sa navyše v čase vyvíjajú.

Začať s použitým setom z druhej ruky preto znie ako rozumný nápad. No nie vždy sa dá zrealizovať. Najmä kvôli lyžiarkam, v ktorých na túre stráviš 8 alebo 10 hodín. Je málo pravdepodobné, že ti sadnú lyžiarky z druhej ruky. Ak si kúpiš nové, budeš musieť v inzerátoch hľadať lyže s viazaním navŕtaným na aspoň približne rovnakú veľkosť topánky ako sú tvoje (vŕtať ďalšie diery neodporúčam). A výber sa razom zúži natoľko, že sa možno vrátiš do outdoorových obchodov.

Aj ja som najskôr hľadal v internetových bazároch. Ponuka bola v roku 2010 oveľa menšia ako teraz, nenašiel som nič s techovým viazaním. Navyše tlačil čas, takže nakoniec bolo treba nakúpiť nové veci. Odvtedy som všetko aspoň raz vymenil, nakupoval aj pre iných a testoval výstroj kamarátov. Nemusím mať všetky horúce novinky, ale zaujímam sa o ne a čítam recenzie. Keď vyrastiem, chcel by som byť ako Lou Dawson – chodiť po svete, testovať nové veci a písať o tom na Wildsnow.com 🙂 To je ešte ďaleko, dovtedy ponúkam moje skromné a čisto subjektívne skúsenosti. Na začiatok sa možno hodia.

Lyže

Superľahké pretekárske lyže sú úzke, krátke a málo vykrojené. Jedna lyža bežne váži len 700 – 800 gramov. Pri stúpaní na nezaplatenie, ale zjazd na nich je väčšinou utrpenie. Rovnako prerážanie stopy v hlbokom snehu. Na prašanové radovánky môže majiteľ zabudnúť. V strmom ľadovom žľabe sú obratné a spoľahlivo držia, no pri vyššej rýchlosti a na rozbitom podklade sa správajú skoro rovnako zle ako plastové artisky z 80. rokov. To v podstate platí pre všetky lyže s hmotnosťou výraznejšie pod tisíc gramov.

Na opačnom póle stoja široké, dlhé a ťažké prašanové lyže s rockerom – zdvihnutou a mäkkou prednou časťou. Často je rocker aj na päte lyže a ortodoxné „pow machines“ majú strednú časť úplne rovnú, čiže „prešliapnuté“ sú aj v kľudovomn stave. Rocker uľahčuje jazdu v hlbokom snehu a nasadzovanie oblúkov. Polomer otáčania (rádius) býva podobne ako na pretekárskych lyžiach vysoký, nad 20 m, šírka sa začína na desiatich centimetroch. Na mäkkom podklade sú stabilné aj vo veľkých rýchlostiach a v kombinácii s vhodným viazaním znesú aj veľké skoky. Udržať sa na nich v strmom ľadovom žľabe chce veľkého majstra, a ak je ten žľab navyše úzky… Na váhe niekedy natočia aj dve kilá.

A prečo sa nich nechodí na dlhé túry? Predstav si, že si na každú nohu uviažeš kilové závažie a urobíš tisíc krokov do kopca. Napriek tomu si ľudia aj u nás také lyže kupujú, hoci Slovensko má ďaleko od top prašanovej lokality. Asi to má niečo spoločné s orgastickými zážitkami, o ktorých som písal minule.

Lyža s rockerom vpredu aj vzadu. Foto: Volkl

Začiatočník, ktorý ešte nevie, aké túry mu najviac sadnú, by si podľa mňa mal vybrať univerzálnu lyžu. To znamená šírka pod viazaním 80 – 90 mm, rádius 15 – 19 m, hmotnosť 1000 – 1500 gramov. Taká lyža síce v ničom nevyniká , ale ani v žiadnej situácii nesklame. Aj v tejto kategórii sa nájdu modely s módnym rockerom. Mäkšiu špičku má už pomaly každá lyža do voľného terénu, no ak chceš mať rocker poriadny, budeš so sebou vláčiť nejaké tie gramy naviac. Dôvod je, že kým lyže klasickej konštrukcie sa zvyčajne kupujú o 10 cm kratšie ako je tvoja výška, rockerové by mali byť minimálne rovnako dlhé ako je jazdec vysoký. Kvôli kratšej účinnej dĺžke hrany.

Skúsenosti z prvej ruky mám s týmito lyžami:

Dynafit 7 Summits 2010, 113-78-100, 178 cm, cca 1300 g: Univerzálna lyža so slabším držaním na ľade, ale dokázala pekne zaplávať v prašane. Výborný systém upínania značkových pásov. Mala nerovnomerný rádius – vpredu bola agresívnejšie vykrojená ako vzadu. Podľa teórie, ak chceš na takej lyži točiť, treba tlačiť na špičky. Rovnejší zadok by mal podržať pri hranení na ľade. Tieto teoretické výhody som akosi neobjavil a občas sa mi zdalo, že strácam kontrolu nad jazdou, vonkajšia lyža sa mi v oblúkoch zachytávala. Dynafit a iné značky nerovnomerný polomer používajú aj v aktuálnych generáciách niektorých modelov. Spoznáš ich tak, že rádius uvádzajú dvomi (niekedy aj tromi) číslami. Je možné, že ti taký tvar lyže bude vyhovovať, mne však nesadol.

Völkl Amaruq 2012, 127-88-109, 170 cm, 1350 g: Spoľahlivá lyža do každých podmienok, nemá žiadne slabé miesta. Prijal by som trochu menší rádius ako 20 m. Špička bola len minimálne zdvihnutá, niekedy som mal strach, že sa v rozbitom teréne do niečoho zapichne. Elegantný systém upínania značkových pásov. Veľmi podobná lyža Völkl Inuk bola trochu užšia a s malým rockerom vpredu.

Hagan Spirit 2010, 111-72-96, 160 cm, 1200 g: Ľahká dámska lyža s dreveným jadrom vhodná  pre začiatočníka. Ničím výnimočná, vlastnosti a kvalita zodpovedajú nízkej cene.

Nordica Burner 2014, 162 cm, 126-84-112, 1421 g: Trochu ťažšia, ale tuhá lyža s takmer carvingovým rádiusom (15 m). Podrží v tvrdom žľabe aj na upravenej zjazdovke, nestratí sa ani v prašane.

SkiTrab Magico 2015, 171 cm, 116-83-104, 1030 g: Ľahká a pritom dostatočne tuhá lyža s rádiusom 18,5 m a tip rockerom. Vynikajúci pomer hmotnosť/plocha, napriek relatívne úzkej šírke krásne pláva v hlbokom snehu. Spoľahlivo drží na tvrdom podklade. Jediná slabina, ktorá vyplýva z nízkej hmotnosti, je (ne)odolnosť voči drsnejšiemu zaobchádzaniu. Cenou už patrí do najdrahšej tretiny v ponuke na trhu.

Movement Vertex-X 2016, 169 cm, 120-84-109 mm, 1100 g: Tento model švajčiarskej značky magazín Skialper vyhlásil za ski touringovú lyžu roka 2016. Ide o nástupcu lyží Bond-X a predchodcu súčasného modelu Alp Tracks 84. V porovnaní so SkiTrabmi lyže lepšie zvládajú krustu, sú zábavnejšie na zjazdovke aj v prašane. Aj točivejšie, hoci rádius majú rovnaký. Môže za to komplikovane tvarované vykrojenie, ktoré však má aj nevýhodu – horšie bočné držanie na tvrdom hladkom povrchu. Ak si v takej situácii človek nedá pozor a ide trochu na päty, lyža ho nepodrží. V strede pod viazaním je konštrukcia spevnená sidewallom, čo prináša väčšiu istotu v rýchlych oblúkoch. Hrana s plnohodnotnu hrúbkou (SkiTraby majú hrany stenčené) dáva nádej na slušnú životnosť.

Viazanie

Večné debaty skialpinistov o tom, či je lepšie techové alebo rámové viazanie, sú už pár rokov vyriešené. Žiadny výrobca techových viazaní nezačal robiť rámové, ale všetci producenti rámových viazaní už ponúkajú aj techové modely. Ani z pohľadu používateľa nepoznám nikoho, kto by prešiel z techu na rám, kým opačných prípadov sú mraky. Lyžiarky bez prípravy na techové viazanie sa v obchodoch už ani nedajú nájsť. Rámové viazanie namontované na lacných použitých lyžiach dáva zmysel, ale ak ideš kupovať nové, nemá zmysel investovať do technológie, ktorá definitívne odchádza do histórie.

viaz-scarpa

Rámové viazanie. Foto: Scarpa

Hlavný dôvod, prečo tech zvíťazil, je hmotnosť. Pretekárske viazania vážia okolo 100 gramov, bežné komfortné modely aj s brzdami niečo vyše pol kila. Rámové viazanie sa pod kilo nedostane. Dlho pretrvávali obavy o bezpečnosť klasických techových viazaní, ktoré nespĺňajú normy pre zjazdové lyžovanie. Šírenie pochybností vďačne živila rámová konkurencia. Akonáhle však vypršali patenty, všetci konkurenti sa vrhli na geniálne jednoduchý princíp vynájdený Fritzom Barthelom v roku 1984. Licenciu na jeho vynález získal vtedajší výrobca lyžiarok Dynafit, dnes už (spolu so Salewou) súčasť koncernu Oberalp.

Väčšina touringových viazaní umožňuje upevnenie stúpacích želiez – tzv. haršajzní. Ide o pomôcku pre stúpanie na tvrdom a strmom svahu, keď už pásy prestávajú stíhať. Pri zdvihnutej lyžiarke sa hroty mačiek voľne šmýkajú po podklade, došliapnutie znamená tlak na mačku a tá sa zareže do podkladu. Nefunguje to pri maximálne zdvihnutej stúpacej opore. Začiatočník sa bez mačiek v pohode zaobíde, stačí ak si ich dokúpi neskôr. Aj ja ich využijem len párkrát za sezónu.

Postrehy o viazaniach, ktoré mi prešli cez ruky (rámovými ani pretekárskymi nemôžem slúžiť):

Dynafit Speed Turn 2010, 330 g: Klasické ľahké viazanie bez bŕzd. Medzi stúpacím a zjazdovým módom sa prepína otáčaním päty, rovnakým spôsobom sa nastavuje výška stúpacej opory. Vyzerá krehko, ale vydrží všetko. S výnimkou plastového úchytu na stúpacie hrebene (tzv. haršajzne), čo už má novšia verzia 2.0 poriešené. V porovnaní s komfortnými modelmi Dynafitu má malý rozsah nastavenia na veľkosť lyžiarky a prepínanie stúpacích polôh paličkou je ťažšie. Niekedy stratím nervy, zohnem sa a urobím to radšej rukou. Hlavným hendikepom ostáva chýbajúca brzda. Manipulácia s remienkami je pekná oštara a predstava, že by som s lyžami priviazanými o nohy skončil v lavíne, dosť kazí morál.

Dynafit Vertical ST 2010,  570 g: Ďalšia klasika, na ktorú mnohí vrátane mňa nedajú dopustíť. Princíp fungovania je rovnaký ako pri Speed Turne, pribudla brzda a „komín“ uľahčujúci nastavovanie päty hrotom paličky. Existuje aj verzia FT s vyššou hornou hranicou nastavenia vypínacej sily (z 10 na 12) a akýmsi plastovým pásikom spájajúcim pätu a špičku, ktorý podľa mňa nemá žiadny reálny význam.

G3 Onyx 2012, 890 g: Prvý pokus kanadskej firmy o skopírovanie a zdokonalenie techového princípu (už ho nahradili vydarenejším modelom Ion). Viazanie vyzerá byť oveľa masívnejšie ako Dynafit, no väčšinu dojmu robia plasty. Z chôdze na zjazd a naopak sa prepína posúvaním, nie otáčaním päty. Za výrazne vyššiu hmotnosť  ako porovnateľný Dynafit ponúka premyslený systém aretácie brzdy a lepšie nastavovanie na rôzne veľkosti lyžiarok – posuvná je nielen päta, ale aj špička. Páku na špičke treba pri zapínaní držať stlačenú, čo v strmom žľabe môže byť dosť veľký problém. Prepínanie stúpacích polôh je menej komfortné ako na Dynafite Vertical, o Radicale ani nehovorím.

viaz-g3

G3 Onyx. Foto: G3

Dynafit Radical ST 2014, 570 g: Aktuálne zrejme najpredávanejšie ski touringové viazanie na svete. Hlavná zmena oproti Verticalu je v stúpacích oporách, ktoré sa už neprepínajú otáčaním päty (tento úkon ostal vyhradený pre zmenu chôdza/zjazd), ale preklápaním kovových opierok pripevnených k päte. Je to pohodlnejšie, no stratil sa pozitívny side-effect otáčania v podobe prirodzeného čistenia priestoru medzi pätou a brzdou od nahromadeného snehu a ľadu. Na skialpových fórach nájdeš aj obrázky zničených horných krytov päty, ktoré nevydržali zvýšené namáhanie. No Dynafit je solídna firma, s prípadným uplatnením záruky nebude problém a náhradné diely sa dajú zohnať aj na Slovensku. Existuje aj freeridová verzia FT s vyššími DIN hodnotami. Ak neplánuješ skákať z útesov na dvojmetrových lopatách, pokojne na ňu zabudni. V roku 2015 sa na trhu objavila nová generácia Radical 2.0 s otočnou špičkou, čo by malo zdvihnúť úroveň bezpečnosti pri páde. Ako inak, zase pribudli nejaké tie desiatky gramov na hmotnosti.

viaz-dynafit-earlyups

Dynafit Radical ST pri chôdzi. Foto: Earlyups.com

ATK Race Raider 12 2015, 330 g: Zadovážil som si ho k najnovším lyžiam, ktoré som nechcel sprzniť ničím ťažkým. Vo svojom čase –  a zrejme ešte stále – najľahšie viazanie s „fabrickou“ brzdou (dodatočne montované brzdičky k pretekárskym viazaniam nerátam) a nastavením vodorovnej aj vertikálnej vypínacej sily na trhu.

Raider má celokovové vyhotovenie a klasický otáčavý princíp päty. Brzda je na rozdiel od obvyklej konštrukcie vpredu pod špičkou a funguje tak v zjazdovom ako aj v šliapacom móde. V praxi to funguje úplne perfektne, len si treba zvyknúť, že pred vyštartovaním treba urobiť jednu vec navyše – deaktivovať brzdu. Existuje aj odolnejšia freeridová verzia Raider 14 a najnovší modelový ročník (2016/17) už má prepínanie stúpacích polôh magnetickými preklápačkami, podobne ako Dynafit Radical.

Atomic Backland Tour 2017, 380 g vrátane bŕzd: Viazanie nemá nastaviteľné vypínacie sily. Uvoľnenie v prípade pádu v bočnom aj vertikálnom smere zabezpečuje pružina v tvare U. V balení sa dodávajú tri pružiny – mužská, ženská a „expert“. Z fabriky namontovanú mužskú pružinu som po piatich lyžovačkách vymenil za ženskú, pretože mi viazanie napriek niekoľkým pádom ani raz nevyplo (vážim necelých 70 kg). Aj po výmene sa však neviem zbaviť pocitu, že toto viazanie vypína asi tak ako pretekárske – tzn. takmer vôbec. Ale v ostatných ohľadoch je super – celé z kovu, tri stúpacie polohy, ľahké našlapovanie do špičky.

Uvažoval som aj o cca 270-gramovom viazaní Dynafit Superlite s odnímateľnou brzdou. Odradil ma najmä obmedzený počet stúpacích polôh – najvyššia (tretia) sa s dobrými lyžiarkami dá oželieť, no bez základnej vodorovnej by to bolo na dlhých rovinkách trápenie. Občas si rád dám len takú lyžiarsku turistiku po dolinách alebo hrebeňoch.

Na ortodoxné pretekárske viazanie s hmotnosťou okolo 100 gramov zatiaľ nie som morálne pripravený. Bŕzd by som sa teoreticky vedel vzdať, aj možnosti posúvať pätu viazania. Ale nie nastaviteľnej vypínacej sily a už spomenutej vodorovnej šliapacej polohy.

K výberu viazania ešte jedno upozornenie. Pozor na šírku bŕzd – vyrábajú sa vo viacerých verziách vhodných na rôzne šírky lyže. Nie je na škodu mať do budúcnosti malú rezervu, aby sa viazanie dalo premontovať aj na širšie lyže. Rovnako si na šírku daj pozor pri objednávaní stúpacích hrebeňov.

Lyžiarky

Táto časť bude krátka, pretože lyžiarka musí v prvom rade sadnúť na nohu. Ešte pred skúšaním sa budeš musieť rozhodnúť medzi modelmi orientovanými viac na zjazd, ktoré zvyčajne majú 3-4 pracky a vyššiu hmotnosť (1300 – 1800 g), a ľahším modelmi orientovanými na stúpanie (2-3 pracky, hmotnosť 1000 – 1300 g). Aj keď si vyberieš z tých ťažších, držanie nohy a presnosť ovládania lyže nikdy nebude taká ako v zjazdových lyžiarkach. Pretekárske topánky sa zmestia aj do 800 gramov, ale o túto kategóriu sa začiatočník nemusí zaujímať.

ilu-contour

Lyžiarka musí predovšetkým sadnúť na nohu. Foto – Contour

Odporúčam vyberať si z ponuky osvedčených značiek Scarpa a Dynafit. Pri nich je najmenšie riziko, že stúpiš vedľa. Mne žiadne Scarpy nesadli na nohu, preto jazdím v Dynafitoch. Pohodlné 4-klipsové Zzero 4 (v aktuálnom produktovom portfóliu ich nahradili modely Radical) ma nikdy neotlačili a slušne držia nohu. Neskôr som upgradoval na ľahšie 2-klipsové TLT 6 Mountain, kvôli hmotnosti a najmä ohybnosti pri chôdzi na lyžiach aj pešo. Na náročnejších tatranských túrach, ktoré zahŕňajú aj vrcholové úseky s lyžami na chrbte, som totiž narazil na limity 4-klipsáčov.

Pásy

Štandardom rekreačného ski touringu sú mixové pásy s pomerom 70 % mohér, 30 % nylon. Podržia pri stúpaní, slušne kĺžu a dlho vydržia. Pri výbere sa viac ako na zloženie sústreď na spôsob upínania. Odporúčam vyhnúť sa klasike s gumeným napínacím segmentom zachyteným do záhybu z pásu. Pod špičkou lyže sa nabaľuje sneh, je to ťažké a pás občas skĺzne. Oveľa lepšie je mať prednú fixáciu pevne prišitú.

pasy-guma-contour

Toto je stále najrozšírenejší spôsob uchytenia pásov. Ale nie najlepší. Foto – Contour

Nerieš, či sú lepšie úzke rovné pásy alebo carvingové pokrývajúce celú sklznicu. Pre začiatočníka sú určite lepšie carvingové, viac podržia v prudkom svahu a traverzoch. Ak kúpiš originál pásy rovnakej značky ako máš lyže, prirezané z fabriky presne na mieru tvojho modelu, neurobíš chybu.

Prakticky rovnocennou alternatívou je kúpiť pásy s pevnou dĺžkou (vyrábajú viac verzií s rôznymi dĺžkami a šírkami) a camlockovým napínaním vzadu. Camlock má tú výhodu, že umožňuje prispôsobiť dĺžku v istom rozmedzí, čiže pás rovnakej dĺžky je vhodný napríklad na lyže od 160 do 170 cm. Takéto pásy sa predávajú (napríklad Contour alebo Kohla) rovné, ale s pomocou priloženého nástroja a videonávodu z YouTube alebo zo stránky výrobcu ich poľahky prirežeš na mieru lyže. Ak sa rozhodneš pre metráž, príprava pásov bude zložitejšia, nevyhneš sa nitovaniu a podobným úkonom. Výsledok nemusí byť dostatočne spoľahlivý.

pasy-hagan

Pásy, ktoré stačí kúpiť v správnej dĺžke a prirezať na šírku lyže. Predné očko aj zadný camlock sú pripevnené už z výroby, čo je oveľa spoľahlivejšie ako vlastné lepenie, nitovanie či šitie. Foto – Kohla

Pásy, s ktorými mám osobné skúsenosti:

Značkové pásy Dynafit (vyrába ich Pomoca) síce používajú predné napínanie, ale ich systém je dotiahnutý do dokonalosti. Vzadu je kovový háčik a vpredu gumený „čudlík“, ktorý podobne zapadne do výrezu v špičke lyže. Podobný systém, ale bez zadného háčika, umožňuje na pretekoch strhnúť pás postojačky bez vyzutia lyže. Na pásy Dynafit nemôžem povedať krivé slovo, ak by ich robili aj na iné lyže, kúpil by som znova – napriek vyššej cene.

Značkové pásy Völkl vyrába Colltex a zdá sa mi, že majú o trochu horší sklz ako Speedskiny od Dynafitu/Pomocy. Ale grip a kvalita lepidla sú vynikajúce, lyže akoby sa s pásmi narodili. Predné upínanie pomocou malého kolíka, ktorý sa prevlečie cez otvor v špičke lyže, je elegantné a hmotnostne úsporné. No vyžaduje si trochu zložitejšiu manipuláciu.

Contour Hybrid Cut sú z kategórie predpripravených pásov s pevnou dĺžkou a camlockom vzadu, ktoré stačí prirezať na šírku. Kúpil som ich pre švagra na základe pozitívnych recenzií z netu a akciovej ceny. Výrobca používa nejaké špeciálne vákuovo nanášané lepidlo, vďaka čomu sa vraj pásy dajú umývať. Radšej som to neskúšal. Pásy vyzerajú veľmi dobre, subjektívne sú ľahké, a prirezanie na lyžu bolo úplne bez problémov. Švagor potvrdzuje, že fungujú oveľa lepšie ako najlacnejšia metráž, ktorú mal predtým.

SkiTrab oranžové mixové pásy sú pocitovo veľmi podobné tým od Dynafitu – výborný sklz a trochu slabší grip oproti Colltexom. Lepidlo a originálny SkiTrab upínací systém vpredu aj vzadu sú výborné.

Voči pásom bez lepidla (najznámejšie sú značky Gecko) so silikónovou priľnavou vrstvou som dlho mal predsudky. Nakoniec jedny skončili aj v našej rodinnej výbave – výhodná kúpa v letnom výpredaji. Po prvých túrach sa predsudky z veľkej časti rozplynuli. Zistil som, že minimálne v bežných podmienkach fungujú rovnako dobre ako lepidlové a manipulácia s nimi je o dosť jednoduchšia. Ako som počul od kamarátov a čítal na internetoch, tak ich schopnosť držať na sklznici zlyháva častejšie ako pri lepidle a majú kratšiu životnosť.

Paličky

Na skialpové túry sa chodí s nastaviteľnými paličkami, pretože rôzne situácie (chôdza po rovine, chôdza v stúpaní, chôdza v traverze, strmý zjazd, mierny zjazd…) si žiadajú inú dĺžku palice. Na začiatok postačia aj trekové, ale ak majú „skrutkovací“ systém nastavovania dĺžky, rýchlo zistíš, že to nie je ono. Oveľa lepší je „klik“ systém s páčkou.

Snehový krúžok musí byť dosť veľký na to, aby zabránil nadmernému ponáraniu sa do hlbokého snehu. Palica by mala byť ľahká, ťažká prekáža najmä pri zjazde. Odporúčam dvojdielne palice, pretože trojdielne majú dvakrát viac potenciálnych zdrojov problému.

Batoh

Mal by mať samostatnú priehradku na lavínovú výbavu, uchytenie na lyže a cepín. Veľká výhoda je, ak sa do hlavného priestoru dá dostať aj inak ako vrchom (zozadu alebo zboku). Na túre sa často obliekaš a vyzliekaš, vyťahuješ a schovávaš pásy… Samozrejme, batoh musí dobre sedieť na chrbte. Ostatné vychytávky nie sú podstatné, len zbytočne nafukujú hmotnosť. Na celodenné túry je optimálny objem 25 – 30 litrov.

Lavínový batoh s airbagom dáva zmysel pre začiatočníka, ktorý chce rýchlo začať jazdiť do exponovaných terénov. Je to veľká investícia a znamená aj vláčenie pár kíl navyše. Ak chceš mať pocit, že pre bezpečnosť bolo urobené všetko, čo sa dá, choď do toho – je to zatiaľ jediný dostupný prostriedok aktívnej lavínovej bezpečnosti. Ja som sa už rozhodol.

Lavínová výbava

Na vážnejšie túry (rozumej mimo lyžiarskych rezortov – dopĺňam po upozornení z FB, že „vážnejšia túra“ je relatívny pojem) sa nechodí bez vyhľadávača, lopatky a sondy. Aj freeridová zóna strediska je už terén pre lavínovú výbavu. Nedaj sa zlákať na nízku cenu „freeridového“ modelu lavínového vyhľadávača. Hovorí sa mu aj sebecký, pretože teba vďaka nemu nájdu, ale ty s ním kamaráta nájdeš len ťažko. Rovnako dôležitý ako správny hardvér je softvér v hlave – ak padne lavína, musíš vedieť, čo treba robiť, na googlenie nebude čas. Sofvér získaš na kurzoch, od skúsených skialpinistov a horolezcov, doladíš ho samoštúdiom a pravidelným tréningom.

Oblečenie

oblec-scarpa

Pretekársky outfit. Nič pre rekreačného šlapača. Foto: Scarpa

Skialpový outfit musí spĺňať protichodné nároky. Pri výstupe má odvádzať vlhkosť od tela a zároveň chrániť pred vetrom či snežením. Na vrchole zvyčajne bývajú radikálne drsnejšie poveternostné podmienky ako počas výstupu, treba nahodiť ďalšiu teplú vrstvu. Všetko musí mať minimálnu hmotnosť a byť ľahko zbaliteľné. Už asi tušíš, že lacné to rozhodne nie je. Toto si na túru beriem ja:

  • dvoje podkolienky (jedny sú náhradné)
  • dlhé technické spodky
  • tvarované skialpové nohavice s trakmi, vetracími otvormi a integrovanými snehovými gamašami (sú z elastického softshellu bez membrány – zatiaľ mi nechýbala, pretože do veľkého nečasu nechodím)
  • vrchné kraťasy zateplené primaloftom, ktoré ak treba obliekam na nohavice (zídu sa v silnom vetre a v prípade použitia sedačkovej lanovky, na jarné túry ich nenosím, dá sa zohnať aj dámska sukničková verzia)
  • technický rolák s dlhými rukávmi ako základná vrstva (na jarné túry stačí tenšie technické tričko)
  • tenká softshellová mikina ako stredná vrstva (pri stúpaní je väčšinou aj vrchnou vrstvou)
  • ľahká zateplená vesta (primaloft, záloha pre prípad núdze)
  • vrchná bunda s hrubého softshellu s kapucňou, nezateplená (do veľkého nečasu, v ktorom by nestačila, nechodím)
  • dve čiapky, tenšia a hrubšia (nie je nič horšie ako nechať si prefúkať hlavu v prepotenej čiapke)
  • dvoje rukavice (jedny tenké výstupové a druhé teplejšie na zjazd)

Začiatok výstupu len výnimočne, napríklad ak idem s pomalšou partiou, absolvujem vo všetkých troch vrstvách. Podľa počasia zvyčajne idem v základnej a strednej vrstve alebo v základnej a vrchnej vrstve s vynechaním strednej. Vo vyšších polohách podľa potreby pridám tretiu vrstvu, na vrchole občas nahodím aj núdzové zatepľovacie prvky – vestu a kraťasy. Veľa ľudí si na vrchole prezlieka základnú vrstvu za suchú, ja sa až tak nepotím (resp. moje vrchné vrstvy dobre dýchajú). Obliekanie sa na túru je veľmi individuálna záležitosť, optimálny spôsob si musí každý nájsť sám.

Posledná aktualizácia: marec 2018

Ďalšie diely seriálu:


Možno ťa zaujme

Máš niečo na srdci?