Ako začať so skialpom 2: Vyberám výstroj

Aj keď sa budeš vypytovať všetkých známych a celé noci študovať recenzie na internete, nejakej tej chybe sa nevyhneš. Aj ja som sa pri výbere prvého setu pomýlil. Čítaj ďalej a dúfaj, že tebe sa to nestane.
Aj keď sa budeš vypytovať všetkých známych a celé noci študovať recenzie na internete, nejakej tej chybe sa nevyhneš. Aj ja som sa pri výbere prvého setu pomýlil. Čítaj ďalej a dúfaj, že tebe sa to nestane.

Posledná aktualizácia: december 2021

Pri výbere skialpového materiálu si treba uvedomiť dve veci. Po prvé – vždy to bude o kompromisoch. Najmä medzi hmotnosťou a výkonom pri zjazde. Po druhé – kým si dve-tri sezóny neodšliapeš, nepoznáš dostatočne presne svoje potreby. Tie sa navyše v čase vyvíjajú.

Začať s použitým setom z druhej ruky preto znie ako rozumný nápad. No nie vždy sa dá zrealizovať. Najmä kvôli lyžiarkam, v ktorých na veľkej túre stráviš 8 alebo 10 hodín. Je málo pravdepodobné, že ti sadnú lyžiarky z druhej ruky. Ak si kúpiš nové, budeš musieť v inzerátoch hľadať lyže s viazaním navŕtaným na aspoň približne rovnakú veľkosť topánky ako sú tvoje (vŕtaniu ďalších dier je lepšie sa vyhnúť). A výber sa razom zúži natoľko, že sa možno vrátiš do outdoorových obchodov.

Aj ja som najskôr hľadal v internetových bazároch. Ponuka bola v roku 2010 oveľa menšia ako teraz, nenašiel som nič s techovým viazaním. Navyše tlačil čas, takže nakoniec bolo treba nakúpiť nové veci. Odvtedy som všetko aspoň trikrát vymenil, nakupoval aj pre iných a testoval výstroj kamarátov. Nemusím mať všetky horúce novinky, ale zaujímam sa o ne a čítam recenzie. Keď vyrastiem, chcel by som byť ako Lou Dawson – chodiť po svete, testovať nové veci a písať o tom na Wildsnow.com :) To je ešte ďaleko, dovtedy ponúkam moje skromné a čisto subjektívne skúsenosti. Na začiatok sa možno hodia.

Skialpové lyže

Superľahké pretekárske lyže sú len o trochu širšie ako bežky, krátke a málo vykrojené. Jedna lyža bežne váži 700 – 800 gramov. Pri stúpaní na nezaplatenie, ale zjazd na nich je väčšinou utrpenie. Rovnako prerážanie stopy v hlbokom snehu. Na prašanové radovánky pri zjazde môže majiteľ zabudnúť. Sú obratné a na hladkom povrchu, hoc aj ľadovom, spoľahlivo držia – keďže majú klasický camber profil a karbónom sa v nich nešetrí. No pri vyššej rýchlosti a na rozbitom podklade sa správajú skoro rovnako zle ako socialistické plastové artisky z 80. rokov. To v podstate platí pre všetky lyže s hmotnosťou výraznejšie pod tisíc gramov.

Na opačnom póle stoja široké, dlhé a ťažké prašanové lyže s profilom tvare kolísky (rocker). Spoznáš ich tak, že aj v kľudovom stave zboku vyzerajú ako prešliapnuté. Rocker uľahčuje jazdu v hlbokom snehu a nasadzovanie oblúkov. Polomer otáčania (rádius) býva podobne ako na pretekárskych lyžiach vysoký, nad 20 m, šírka sa začína na desiatich centimetroch. Na mäkkom podklade sú stabilné aj vo veľkých rýchlostiach a v kombinácii s vhodným viazaním znesú aj veľké skoky. Udržať sa na nich v strmom ľadovom žľabe chce veľkého majstra, a ak je ten žľab navyše úzky… Na váhe bežne natočia cez dve kilá.

A prečo sa nich nechodí na dlhé túry? Predstav si, že si na každú nohu uviažeš kilové závažie a urobíš tisíc krokov do kopca. Napriek tomu si ľudia aj u nás také lyže kupujú, hoci Slovensko má ďaleko od top prašanovej lokality. Asi to má niečo spoločné s orgastickými zážitkami, o ktorých som písal minule.

Lyža s rockerom vpredu aj vzadu. Foto: Volkl

Začiatočník, ktorý ešte nevie, aké túry mu najviac sadnú, by si podľa mňa mal vybrať univerzálnu lyžu. To znamená šírka pod viazaním 85 – 95 mm, rádius 15 – 19 m, hmotnosť 1000 – 1500 gramov. Taká lyža síce v ničom nevyniká, ale ani v žiadnej situácii nesklame. Aj tieto lyže mávajú špičku z mäkšieho  materiálu a menší predný rocker.

Okolo dĺžky lyží sa vedú nekonečné debaty. Vo všeobecnosti platí, že čím lepší lyžiar, tým viac ocení dlhé lyže. Pri zjazde. Pri šliapaní bude aj on nadávať na vyššiu hmotnosť a neobratnosť pri otočkách. Dosť vážny problém predstavujú dlhé lyže pri peších výstupoch – či už v žľabe na mačkách alebo pri prekonávaní dlhších úsekov bez snehu. Nehovoriac o prípadných lezeckých pasážach. Akokoľvek starostlivo ich pripevníš o ruksak, tak ti buď búchajú do nôh alebo sa šúchajú sa o skaly. Ak silno fúka, hrozí, že zletíš z hrebeňa.

Ja pri univerzálnych lyžiach volím kompromis v podobe lyží kratších o 5 až 10 cm oproti telesnej výške. Mám však aj lyže kratšie o 17 cm, úzke a ľahké, ktoré používam na fyzicky náročné túry s nosením na batohu a možnosťou lezenia. Najnovšie som sa odmenil tretím párom – doskami so šírkou 112 mm. Na dĺžku majú o 4 cm viac ako ja.

Ak plánuješ šliapať hlavne v rezortoch a zjazdovať väčšinou po upravených tratiach, budú ti stačiť lyže široké 75 – 85 mm. Rocker nie je nutný, skôr naopak – na zjazdovke poteší vyššia účinná dĺžka hrany klasického camber profilu. Ak majú menší rádius, bude sa na nich dať aj carvovať.

Často opomínanou záležitosťou je tvrdosť (flex) lyže. Žiaľ, len máloktorý výrobca zrozumiteľne uvádza údaje o flexe lyže a predavači v obchodoch o tom často ani nepočuli. Vôbec nie je pravidlo, že čím tvrdšia, tým lepšie. V mäkkom snehu a na menej strmých svahoch je príjemnejšia jazda na mäkkých lyžiach. Na ľadovej strmine lepšie podrží tvrdý model.

Vo všeobecnosti by začiatočník mal uprednostniť mäkké lyže. Zvyčajne sú ovládateľnejšie a odpúšťajú viac jazdeckých chýb. Ale aj tu platia výnimky. Človek s vyššou hmotnosťou potrebuje pod nohami tvrdší materiál. To isté platí pre fitnesového skituristu, ktorý si po výšľape vychutnáva agresívnu jazdu po upravenej zjazdovke.

Skialpové viazanie

Polemiky o tom, či je lepšie techové alebo rámové viazanie, už patria medzi historky zo skialpového  praveku. Rámové viazanie namontované na lacných bazárových lyžiach kúpených na vyskúšanie nového športu dáva zmysel. Ale ak ideš kupovať nové vybavenie, tak nemá zmysel investovať do technológie, ktorá v oblasti ski touringu definitívne odišla do histórie. Rámové viazania sa ešte ako-tak držia vo freeride svete, ale aj odtiaľ ich už vytláča hybridná technológia (Atomic/Salomon Shift).

viaz-scarpa
Rámové viazanie. Foto: Scarpa

Hlavný dôvod, prečo tech zvíťazil, je hmotnosť. Pretekárske viazania vážia okolo 100 gramov, bežné komfortné modely aj s brzdami do pol kila. Rámové viazanie sa pod kilo nedostane. Dlho pretrvávali obavy o bezpečnosť klasických techových viazaní, ktoré nespĺňajú normy pre zjazdové lyžovanie. Šírenie pochybností vďačne živila rámová konkurencia. Akonáhle však vypršali patenty Dynafitu, všetci konkurenti sa vrhli na geniálne jednoduchý princíp vynájdený Fritzom Barthelom v roku 1984.

Začiatočníkovi neodporúčam koketovať s viazaním bez bŕzd. Kým na zjazdovke je ich hlavnou funkciou bezpečnosť ostatných lyžiarov, vo voľnom teréne ide o inú vec. Strata lyže niekde ďaleko od civilizácie by mohla veľmi bolieť, a nemyslím finančne. Poistné lanká sú síce výrazne ľahšie, no manipulácia nimi je pekná oštara. Navyše predstava, že by som s lyžami priviazanými o nohy skončil v lavíne, dosť kazí morál. Poistné lanká sa vraj pri istom zaťažení roztrhnú, ale…

Pri výbere viazania si dobre pozri, koľko má stúpacích polôh. Ideál sú tri stúpacie opory: nulová (žiadna), stredná a vysoká. Podľa mojich skúseností sa s dobrými (ohybnými) lyžiarkami dá skôr oželieť najvyššia opora ako vodorovná. Bez nej je to na dlhých rovinkách trápenie. Na takej veľkofatranskej či nízkotatranskej hrebeňovke je úsekov pre základnú polohu viac než dosť. Z bežne predávaných viazaní túto polohu nemá napríklad Dynafit Superlite.

Ďalšia dôležitá vec je, ako sa medzi opierkami na päte prepína. Všetky zmeny by sa mali dať urobiť paličkou bez zohýbania. Začiatočník ešte nemá potrebný odhad a prepína často. Z populárnych viazaní spomeniem ATK Crest a Marker Alpinist, na ktorých sa dá paličkou prepnúť zo základnej polohy do najvyššej a naopak, na dosiahnutie strednej polohy sa však treba zohnúť a otočiť pätu rukou.

Pri objednávaní viazania pozor na šírku bŕzd – vyrábajú sa vo viacerých verziách vhodných na rôzne šírky lyže. Rovnako si na šírku daj pozor pri objednávaní mačiek na viazanie či stúpacích hrebeňov – tzv. haršajzní (z nemeckého harscheisen). Ide o pomôcku, ktorá umožňuje bezpečný prechod strmých úsekov na tvrdom snehu, keď už pásy prestávajú stíhať. Pri zdvihnutej lyžiarke sa hroty mačiek voľne šmýkajú po podklade, došliapnutie znamená tlak na mačku a tá sa zareže do podkladu. Nefunguje to pri maximálne zdvihnutej stúpacej opore. Začiatočník sa v prvej sezóne bez haršajzní v pohode zaobíde.

Skialpové lyžiarky

Odporúčam vyberať lyžiarky najskôr podľa komfortu, až potom podľa výkonu (hmotnosť, ohybnosť pri šliapaní, tuhosť v zjazde). Pretože s otlačenými nohami si žiadnu túru neužiješ.

Ešte pred skúšaním sa budeš musieť rozhodnúť medzi modelmi orientovanými viac na zjazd, ktoré zvyčajne majú 3-4 pracky a vyššiu hmotnosť (1300 – 1800 g), a ľahším modelmi orientovanými na stúpanie (2-3 pracky alebo boa systém, hmotnosť 1000 – 1300 g). Aj keď si vyberieš z tých ťažších, držanie nohy a presnosť ovládania lyže nikdy nebude taká ako v zjazdových lyžiarkach. Pretekárske topánky sa zmestia aj do 800 gramov, ale o túto kategóriu sa začiatočník nemusí zaujímať.

ilu-contour
Lyžiarka musí predovšetkým sadnúť na nohu. Foto – Contour

Ja som začínal v pohodlných 4-klipsových Dynafit Zzero 4 (neskôr ich premenovali na Radical), ktoré ma nikdy neotlačili a slušne držali nohu. Neskôr som upgradoval na 2-klipsové TLT 6 Mountain, kvôli hmotnosti a ohybnosti pri chôdzi na lyžiach aj pešo. Nástupnícky model TLT 7 ma nepresvedčil, no v sezóne 2019/20 prišla na trh ďalšia generácia Dynafit TLT 8 a to je už iná káva, viď recenzia.

Od iných značiek som skúšal som lyžiarky Scarpa F1 a La Sportiva Sytron. Ani jedny mi nesadli na nohu, preto ostávam verný Dynafitu.

Stúpacie pásy

Štandardom rekreačného ski touringu sú mixové pásy so zložením vlasu 70 % mohér, 30 % nylon. Podržia pri stúpaní, slušne kĺžu a dlho vydržia. Čo sa týka spôsobu upínania, odporúčam vyhnúť sa klasike s gumeným napínacím segmentom zachyteným do záhybu z pásu. Tento systém už našťastie z obchodov zmizol, no v bazárových ponukách je stále rozšírený. Pod špičkou lyže sa nabaľuje sneh, je to zbytočne ťažké a pás občas skĺzne.

pasy-guma-contour
Tradičný spôsob uchytenia pásov na špičke lyže, ktorý už našťastie takmer vymizol. Foto – Contour

Nerieš, či sú lepšie úzke rovné pásy alebo carvingové pokrývajúce celú sklznicu. Pre začiatočníka sú lepšie carvingové, viac podržia v prudkom svahu a traverzoch.

Ak kúpiš originál pásy rovnakej značky ako máš lyže, prirezané z fabriky presne na mieru tvojho modelu a s originálnym systémom upínania na lyžu (špeciálne dierky a zárezy v lyži majú Dynafit, Völkl, K2 a Skitrab), neurobíš chybu. No také pásy sú zvyčajne drahšie ako univerzálne.

Prakticky rovnocennou alternatívou je kúpiť pásy s pevnou dĺžkou (vyrábajú viac verzií s rôznymi dĺžkami a šírkami), univerzálnym uchytením na špičku a camlockovým napínaním vzadu. Camlock má tú výhodu, že umožňuje prispôsobiť dĺžku v istom rozmedzí, čiže pás rovnakej dĺžky je vhodný napríklad na lyže od 160 do 170 cm. Takéto pásy sa predávajú rovné vo viacerých šírkach. Vyberieš si verziu zodpovedajúcu najširšiemu bodu tvojej lyže (to je prakticky vždy špička) a s pomocou priloženého nástroja a videonávodu z YouTube ich poľahky prirežeš na mieru lyže.

Ak sa rozhodneš pre metráž, príprava pásov bude zložitejšia. Nevyhneš sa nitovaniu a podobným úkonom.

pasy-hagan
Pásy, ktoré stačí kúpiť v správnej dĺžke a prirezať na šírku lyže. Predné očko aj zadný camlock sú pripevnené už z výroby, čo je oveľa spoľahlivejšie ako vlastné lepenie, nitovanie či šitie. Foto – Kohla

Vlastnosti chlpatej strany pásov začínajú rozlišovať až skúsení skialpinisti. Na spokojnosť bežného ski turistu s pásmi najviac vplýva to, ako spoľahlivo držia na sklznici, a to aj pri viacnásobnom zhadzovaní a nalepovaní v teréne.

Klasické lepidlo (hotmelt) je síce náročné na manipuláciu a starostlivosť, ale stále najspoľahlivejšie. Ak náhodou po viacnásobnom zhadzovaní na túre prestanú lepiť, stačí ich strčiť na chvíľu do tepla pod bundu. Krátkodobo pásy pokojne zlož lepivou vrstvou k sebe, doma po vysušení však radšej použi fóliu. Lepidlo vydrží dve-tri sezóny, potom sa dá obnoviť.

Voči pásom bez lepidla s priľnavou vrstvou zo silikónu a podobných materiálov som mal dlho predsudky. Nakoniec jedny skončili aj u mňa doma – výhodná kúpa v letnom výpredaji. Po prvých túrach som zistil, že v bežných podmienkach fungujú rovnako dobre ako lepidlové a manipulácia s nimi je o dosť jednoduchšia. Neskôr mi do výbavy pribudli ďalšie, získané spolu s lyžami. Tiež fungujú podľa očakávaní. Ale na veľkú tatranskú túru cez viacero sediel či vrcholov si zásadne beriem lepidlovú klasiku.

Skialpové paličky

Na skialpové túry sa obvykle chodí s nastaviteľnými paličkami, pretože rôzne situácie (chôdza po rovine, chôdza v stúpaní, chôdza v traverze, strmý zjazd, mierny zjazd…) si žiadajú inú dĺžku palice. Na začiatok postačia aj trekové, ale ak majú „skrutkovací“ systém nastavovania dĺžky, rýchlo zistíš, že to nie je ono. Oveľa lepší je „klik“ systém s páčkou.

Snehový krúžok musí byť dosť veľký na to, aby zabránil nadmernému zabáraniu sa do hlbokého snehu. Palica by mala byť ľahká, ťažká prekáža najmä pri zjazde. Odporúčam dvojdielne palice, pretože trojdielne majú dvakrát viac potenciálnych zdrojov problému.

Skialpový batoh

Mal by mať samostatnú priehradku na lavínovú výbavu, uchytenie na lyže a cepín. Veľká výhoda je, ak sa do hlavného priestoru dá dostať aj inak ako vrchom (zvláštnym otvorom zozadu alebo zboku). Pretože na túre sa často obliekaš a vyzliekaš, vyťahuješ a schovávaš pásy. Samozrejme, batoh musí dobre sedieť na chrbte. Ostatné vychytávky nie sú podstatné, len zbytočne nafukujú hmotnosť. Na celodenné túry je optimálny objem 25 – 30 litrov.

Lavínový batoh s airbagom je veľká investícia a znamená aj vláčenie pár kíl navyše. Ak chceš mať pocit, že pre bezpečnosť bolo urobené všetko, čo sa dá, choď do toho – je to zatiaľ jediný dostupný prostriedok aktívnej lavínovej bezpečnosti. Ja som sa už dávnejšie rozhodol – pozri recenziu mojich batohov.

Lavínová výbava

Na túry mimo zjazdoviek lyžiarskych rezortov sa zásadne nechodí bez vyhľadávača, lopatky a sondy. Aj freeridová zóna strediska je už terén pre lavínovú výbavu. Pri výbere lopatky a sondy si over, či sa zmestia do tvojho ruksaku – najmä dĺžka násady lopatky býva problematická.

Lavínový vyhľadávač (pozri recenziu môjho Piepsu Micro) sa nauč rutinne ovládať – ak padne lavína, musíš vedieť, čo treba robiť, na googlenie nebude čas. Veľmi dobrý nápad je absolvovať lavínový kurz a následne si každú sezónu s partiou osviežovať vedomosti a zručnosti na súkromných nácvikoch.

Oblečenie na skialp

oblec-scarpa
Pretekársky outfit. Nič pre rekreačného šlapača. Foto: Scarpa

Skialpový outfit musí spĺňať protichodné nároky. Pri výstupe má odvádzať vlhkosť od tela a zároveň chrániť pred vetrom či snežením. Na vrchole zvyčajne bývajú radikálne drsnejšie poveternostné podmienky ako počas výstupu, treba nahodiť ďalšiu teplú vrstvu. Všetko musí mať minimálnu hmotnosť a byť ľahko zbaliteľné. Už asi tušíš, že lacné to rozhodne nie je. Toto si na celodennú túru beriem ja:

  • Podkolienky –  vysoké športové ponožky. Radšej tenšie ako hrubé, a priliehavé (o číslo menšie), aby sa na nich pri šliapaní nerobili záhyby). Materiál s obsahom merina je fajn.
  • Dlhé technické spodky. Syntetika alebo merino, nemusia byť extra teplé.
  • Tvarované nohavice z elastického softshellu. Bez membrány, pretože ak má byť počasie na goráčové gate, radšej ostávam doma – určite bude aj mizerná viditeľnosť a vysoké lavínové riziko. Vetracie otvory nie sú na škodu. V oblasti lýtka musia byť nohavice dosť široké na to, aby prekryli lyžiarku. Snehové gamaše nie sú nutné, rovnako dobre poslúži guma v spodnom leme, ktorá zabráni vyhrnutiu nohavice nad lyžiarku.
  • Vrchné kraťasy zateplené primaloftom. Nosím ich v ruksaku a v prípade silného vetra alebo použitia sedačkovej lanovky obliekam na nohavice – dá sa to bez vyzúvania. Na jarné túry ich neberiem. Dá sa zohnať aj dámska sukničková verzia.
  • Technický rolák s dlhými rukávmi ako prvá (základná) vrstva. Na jarné túry stačí tenšie technické tričko.
  • Tenká softshellová bunda z windstopperu alebo podobného materiálu ako druhá (stredná) vrstva. Pri stúpaní je väčšinou aj vrchnou vrstvou.
  • Membránová bunda ako tretia (vrchná) vrstva. Čím tenšia a lepšia zbaliteľná, tým lepšie, pretože veľkú časť túry zvyčajne ostáva v ruksaku. Mala by byť nepremokavého, neprefúkavého a zároveň dýchajúceho materiálu. Do kapucne by sa mala zmestiť hlava v prilbe.
  • Ľahká vesta podšitá primaloftom ako dodatočná zatepľovacia vrstva. Väčšinou ostáva nepoužitá v ruksaku a na jarné túry ju vôbec neberiem.
  • Dve čiapky, tenšia a hrubšia. Nie je nič horšie ako nechať si prefúkať hlavu v prepotenej čiapke. K tomu ešte „buffka“ ako tretia čiapka alebo doplnková ochrana krku a tváre.
  • Dvojo rukavíc. Jedny tenké výstupové a druhé teplejšie na zjazd.

Skúsenosť ma naučila, že ani v chladnom počasí sa neoplatí štartovať vo všetkých troch vrstvách. Do 15 minút by som sa musel vyzliekať, tak radšej tú chvíľu do zahriatia sa pohybom vydržím. Podľa počasia zvyčajne idem v základnej a strednej vrstve alebo v základnej a vrchnej vrstve s vynechaním strednej. Vo vyšších polohách podľa potreby pridám ďalšiu vrstvu, na vrchole občas nahodím aj núdzové zatepľovacie prvky – vestu a kraťasy. Veľa ľudí si na vrchole prezlieka prepotenú základnú vrstvu za náhradnú suchú. Ja sa až tak nepotím (resp. moje vrchné vrstvy dostatočne dýchajú).

Obliekanie sa na túru je veľmi individuálna záležitosť, optimálny spôsob si musí každý nájsť sám.

Ďalšie diely seriálu: