Ako začať so skialpom 2: Vyberám výstroj

Aj keď sa budeš vypytovať všetkých známych a celé noci študovať recenzie na internete, nejakej tej chybe sa nevyhneš. Aj ja som sa pri výbere prvého setu pomýlil. Čítaj ďalej a dúfaj, že tebe sa to nestane.
Aj keď sa budeš vypytovať všetkých známych a celé noci študovať recenzie na internete, nejakej tej chybe sa nevyhneš. Aj ja som sa pri výbere prvého setu pomýlil. Čítaj ďalej a dúfaj, že tebe sa to nestane.

Posledná aktualizácia: november 2020

Pri výbere skialpového materiálu si treba uvedomiť dve veci. Po prvé – vždy to bude o kompromisoch. Najmä medzi hmotnosťou a výkonom pri zjazde. Po druhé – kým si jednu-dve sezóny neodšliapeš, nepoznáš dostatočne presne svoje potreby. Tie sa navyše v čase vyvíjajú.

Začať s použitým setom z druhej ruky preto znie ako rozumný nápad. No nie vždy sa dá zrealizovať. Najmä kvôli lyžiarkam, v ktorých na veľkej túre stráviš 8 alebo 10 hodín. Je málo pravdepodobné, že ti sadnú lyžiarky z druhej ruky. Ak si kúpiš nové, budeš musieť v inzerátoch hľadať lyže s viazaním navŕtaným na aspoň približne rovnakú veľkosť topánky ako sú tvoje (vŕtať ďalšie diery môže byť tricky). A výber sa razom zúži natoľko, že sa možno vrátiš do outdoorových obchodov.

Aj ja som najskôr hľadal v internetových bazároch. Ponuka bola v roku 2010 oveľa menšia ako teraz, nenašiel som nič s techovým viazaním. Navyše tlačil čas, takže nakoniec bolo treba nakúpiť nové veci. Odvtedy som všetko aspoň trikrát vymenil, nakupoval aj pre iných a testoval výstroj kamarátov. Nemusím mať všetky horúce novinky, ale zaujímam sa o ne a čítam recenzie. Keď vyrastiem, chcel by som byť ako Lou Dawson – chodiť po svete, testovať nové veci a písať o tom na Wildsnow.com :) To je ešte ďaleko, dovtedy ponúkam moje skromné a čisto subjektívne skúsenosti. Na začiatok sa možno hodia.

Skialpové lyže

Superľahké pretekárske lyže sú úzke, krátke a málo vykrojené. Jedna lyža bežne váži len 700 – 800 gramov. Pri stúpaní na nezaplatenie, ale zjazd na nich je väčšinou utrpenie. Rovnako prerážanie stopy v hlbokom snehu. Na prašanové radovánky môže majiteľ zabudnúť. Sú obratné a na hladkom povrchu, hoc aj ľadovom, spoľahlivo držia. No pri vyššej rýchlosti a na rozbitom podklade sa správajú skoro rovnako zle ako socialistické plastové artisky z 80. rokov. To v podstate platí pre všetky lyže s hmotnosťou výraznejšie pod tisíc gramov.

Na opačnom póle stoja široké, dlhé a ťažké prašanové lyže s rockerom – zdvihnutou a mäkkou prednou časťou. Často je rocker aj na päte lyže a ortodoxné prašanovky majú strednú časť úplne rovnú, čiže „prešliapnuté“ sú aj v kľudovomn stave. Rocker uľahčuje jazdu v hlbokom snehu a nasadzovanie oblúkov. Polomer otáčania (rádius) býva podobne ako na pretekárskych lyžiach vysoký, nad 20 m, šírka sa začína na desiatich centimetroch. Na mäkkom podklade sú stabilné aj vo veľkých rýchlostiach a v kombinácii s vhodným viazaním znesú aj veľké skoky. Udržať sa na nich v strmom ľadovom žľabe chce veľkého majstra, a ak je ten žľab navyše úzky… Na váhe bežne natočia cez dve kilá.

A prečo sa nich nechodí na dlhé túry? Predstav si, že si na každú nohu uviažeš kilové závažie a urobíš tisíc krokov do kopca. Napriek tomu si ľudia aj u nás také lyže kupujú, hoci Slovensko má ďaleko od top prašanovej lokality. Asi to má niečo spoločné s orgastickými zážitkami, o ktorých som písal minule.

Lyža s rockerom vpredu aj vzadu. Foto: Volkl

Začiatočník, ktorý ešte nevie, aké túry mu najviac sadnú, by si podľa mňa mal vybrať univerzálnu lyžu. To znamená šírka pod viazaním 85 – 95 mm, rádius 15 – 19 m, hmotnosť 1000 – 1500 gramov. Taká lyža síce v ničom nevyniká, ale ani v žiadnej situácii nesklame. Aj v tejto kategórii sa nájdu modely s módnym rockerom. Mäkšiu špičku má už pomaly každá lyža do voľného terénu, no ak chceš mať rocker poriadny, budeš so sebou vláčiť nejaké tie gramy naviac. Dôvod je, že kým lyže klasickej konštrukcie sa zvyčajne kupujú kratšie ako je tvoja výška, rockerové by mali byť minimálne rovnako dlhé ako je jazdec vysoký. Najmä kvôli kratšej účinnej dĺžke hrany.

Okolo dĺžky lyží sa vedú nekonečné debaty. Vo všeobecnosti platí, že čím lepší lyžiar, tým viac ocení dlhé lyže. Pri zjazde. Pri šliapaní bude aj on nadávať na vyššiu hmotnosť a neobratnosť pri otočkách. Dosť vážny problém predstavujú dlhé lyže pri peších výstupoch – či už v žľabe na mačkách alebo pri prekonávaní dlhších úsekov bez snehu. Nehovoriac o prípadných lezeckých pasážach. Akokoľvek starostlivo ich pripevníš o ruksak, tak ti buď búchajú do nôh alebo sa šúchajú sa o skaly. Ak silno fúka, hrozí, že zletíš z hrebeňa.

Ja pri univerzálnych lyžiach volím kompromis v podobe -10 cm oproti telesnej výške. Mám však aj lyže kratšie o 17 cm, úzke a ľahké, ktoré používam na fyzicky náročné túry s možnosťou lezenia. Najnovšie som sa odmenil tretím párom – doskami so šírkou 112 mm. Na dĺžku majú o 4 cm viac ako ja.

Niektoré konkrétne modely, s ktorými mám skúsenosti z prvej ruky (všímaj si aj rok, novšie generácie rovnomenného modelu môžu byť o inom):

  • Dynafit 7 Summits 2010, 113-78-100, 178 cm, cca 1300 g: Univerzálna začiatočnícka lyža so slabším držaním na ľade. Mala nerovnomerný rádius – vpredu bola agresívnejšie vykrojená ako vzadu. Podľa teórie, ak chceš na takej lyži točiť, treba tlačiť na špičky. Rovnejší zadok by mal podržať pri hranení na ľade. Tieto teoretické výhody som akosi neobjavil a občas sa mi zdalo, že strácam kontrolu nad jazdou, vonkajšia lyža sa mi pri výjazde z oblúka zachytávala. Dynafit a iné značky nerovnomerný polomer používajú aj v aktuálnych generáciách niektorých modelov. Spoznáš ich tak, že rádius uvádzajú dvomi (niekedy aj tromi) číslami. Je možné, že ti taký tvar lyže bude vyhovovať, mne však nesadol. Navyše sa lyže po dvoch sezónach začali rozlepovať.
  • Völkl Amaruq 2012, 127-88-109, 170 cm, 1350 g: Spoľahlivá lyža do každých podmienok, nemala žiadne slabé miesta. Prijal by som trochu menší rádius ako 20 m. Veľmi podobná lyža Völkl Inuk bola trochu užšia a s malým rockerom vpredu.
  • SkiTrab Magico 2015, 171 cm, 116-83-104, 1030 g: Ľahká a pritom dostatočne tuhá lyža s rádiusom 18,5 m a tip rockerom. Vynikajúci pomer hmotnosť/plocha, napriek relatívne úzkej šírke krásne pláva v hlbokom snehu. Spoľahlivo drží na tvrdom podklade. Jediná slabina, ktorá vyplýva z nízkej hmotnosti, je (ne)odolnosť voči drsnejšiemu zaobchádzaniu.
  • Movement Vertex-X 2016, 169 cm, 120-84-109 mm, 1100 g: Zábavná, točivá lyža s trochu slabším  bočným držaním na ľade. Sidewall v strednej časti umožňuje aj rýchle carvingové oblúky na zjazdovke. Solídna konštrukcia s dlhou životnosťou.
  • K2 Wayback 80 2019, 163 cm, 113-80-100 mm, 967 g. Ľahké lyže vhodné na túry s veľkým podielom nosenia lyží na chrbte. V dobrom snehu sa na nich dá aj dobre zalyžovať.
  • Völkl Katana V-Werks 2016, 184 cm, 143-112-132 mm, 1880 g. Lyža, ktorá dole kopcom ide ako tank. Pýta si rýchlosť a prevalcuje všetko, čo jej príde do cesty. V prašane poslúchne na slovo aj slabšieho lyžiara. Na horšom snehu si však pýta silného pána.

Skialpové viazanie

Klasické debaty skialpinistov o tom, či je lepšie techové alebo rámové viazanie, sú už pekných pár rokov vyriešené. Žiadny výrobca techových viazaní nezačal robiť rámové, ale všetci producenti rámových viazaní už ponúkajú aj techové modely. Ani z pohľadu používateľa nepoznám nikoho, kto by prešiel z techu na rám, kým opačných prípadov sú mraky. Lyžiarky bez prípravy na techové viazanie sa v obchodoch už ani nedajú nájsť. Rámové viazanie namontované na lacných použitých lyžiach dáva zmysel, ale ak ideš kupovať nové, nemá zmysel investovať do technológie, ktorá v oblasti ski touringu definitívne odišla do histórie.

viaz-scarpa
Rámové viazanie. Foto: Scarpa

Hlavný dôvod, prečo tech zvíťazil, je hmotnosť. Pretekárske viazania vážia okolo 100 gramov, bežné komfortné modely aj s brzdami okolo pol kila. Rámové viazanie sa pod kilo nedostane. Dlho pretrvávali obavy o bezpečnosť klasických techových viazaní, ktoré nespĺňajú normy pre zjazdové lyžovanie. Šírenie pochybností vďačne živila rámová konkurencia. Akonáhle však vypršali patenty, všetci konkurenti sa vrhli na geniálne jednoduchý princíp vynájdený Fritzom Barthelom v roku 1984. Licenciu na jeho vynález získal vtedajší výrobca lyžiarok Dynafit, dnes už (spolu so Salewou) súčasť koncernu Oberalp.

Začiatočníkovi neodporúčam koketovať s viazaním bez bŕzd. Kým na zjazdovke je ich hlavnou funkciou bezpečnosť ostatných lyžiarov, vo voľnom teréne ide o inú vec. Strata lyže niekde ďaleko od civilizácie by mohla veľmi bolieť, a nemyslím finančne. Poistné lanká sú síce výrazne ľahšie, no manipulácia nimi je pekná oštara. Navyše predstava, že by som s lyžami priviazanými o nohy skončil v lavíne, dosť kazí morál. Poistné lanká sa síce pri istom zaťažení roztrhnú, ale…

Pri výbere viazania si dobre pozri, koľko má stúpacích polôh. Ideál sú tri stúpacie opory: nulová (žiadna), stredná a vysoká. Podľa mojich skúseností sa s dobrými (ohybnými) lyžiarkami dá skôr oželieť najvyššia opora ako vodorovná. Bez nej je to na dlhých rovinkách trápenie. Na takej veľkofatranskej či nízkotatranskej hrebeňovke je úsekov pre základnú polohu viac než dosť. Z bežne predávaných viazaní túto polohu nemá napríklad Dynafit Superlite.

Ďalšia dôležitá vec je, ako sa medzi opierkami na päte prepína. Všetky zmeny by sa mali dať urobiť bez zohýbania – paličkou. Začiatočník ešte nemá potrebný odhad a prepína často. Z populárnych viazaní spomeniem ATK Crest, na ktorom sa dá paličkou prepnúť zo základnej polohy do najvyššej a naopak, na dosiahnutie strednej polohy však treba otočiť pätu rukou.

Pri objednávaní viazania pozor na šírku bŕzd – vyrábajú sa vo viacerých verziách vhodných na rôzne šírky lyže. Rovnako si na šírku daj pozor pri objednávaní mačiek na viazanie či stúpacích hrebeňov – tzv. haršajzní (z nemeckého harscheisen). Ide o pomôcku, ktorá umožňuje bezpečný prechod strmých úsekov na tvrdom snehu, keď už pásy prestávajú stíhať. Pri zdvihnutej lyžiarke sa hroty mačiek voľne šmýkajú po podklade, došliapnutie znamená tlak na mačku a tá sa zareže do podkladu. Nefunguje to pri maximálne zdvihnutej stúpacej opore. Začiatočník sa v prvej sezóne bez haršajzní v pohode zaobíde.

Postrehy o viazaniach, ktoré mi prešli cez ruky:

  • Dynafit Speed Turn 2010, 330 g: Klasické ľahké viazanie bez bŕzd. Medzi stúpacím a zjazdovým módom sa prepína otáčaním päty, rovnakým spôsobom sa nastavuje výška stúpacej opory. Vyzerá krehko, ale vydrží všetko. S výnimkou plastového úchytu na haršajzne, čo už majú novšie verzie poriešené. V porovnaní s komfortnými modelmi Dynafitu malý rozsah nastavenia na veľkosť lyžiarky a prepínanie stúpacích polôh paličkou je ťažšie. Často som sa radšej zohol a otočil pätu rukou.
  • Dynafit Vertical ST 2010, 570 g: Ďalšia klasika, na ktorú mnohí vrátane mňa nedajú dopustíť. Princíp fungovania je rovnaký ako pri Speed Turne, pribudla brzda a „komín“ uľahčujúci nastavovanie päty hrotom paličky. Existuje aj verzia FT s vyššou hornou hranicou nastavenia vypínacej sily (z 10 na 12) a akýmsi plastovým pásikom spájajúcim pätu a špičku, ktorý podľa mňa nemá žiadny reálny význam.
  • G3 Onyx 2012, 890 g: Prvý pokus kanadskej firmy o skopírovanie a zdokonalenie techového princípu (už ho nahradili novšími modelmi). Z chôdze na zjazd a naopak sa prepína posúvaním, nie otáčaním päty. Páku na špičke treba pri zapínaní držať stlačenú, čo v strmom žľabe môže byť dosť veľký problém.

    viaz-g3
    G3 Onyx
  • Dynafit Radical ST 2014, 570 g: Hlavná zmena oproti Verticalu je v stúpacích oporách, ktoré sa už neprepínajú otáčaním päty (tento úkon ostal vyhradený pre zmenu chôdza/zjazd), ale preklápaním kovových opierok pripevnených k päte. Je to určite pohodlnejšie. Na skialpových fórach nájdeš aj obrázky zničených horných krytov päty, ktoré nevydržali zvýšené namáhanie. No Dynafit je solídna firma, s prípadným uplatnením záruky nebýva problém a náhradné diely sa dajú zohnať aj na Slovensku. Existuje aj freeridová verzia FT s vyššími DIN hodnotami. Ak neplánuješ skákať z útesov na dvojmetrových lopatách, pokojne na ňu zabudni. V roku 2015 sa na trhu objavila nová generácia Radical 2.0 s otočnou špičkou, čo by malo zdvihnúť úroveň bezpečnosti pri páde. Ako inak, zase pribudli nejaké tie desiatky gramov na hmotnosti.

    viaz-dynafit-earlyups
    Dynafit Radical ST pri chôdzi. Foto: Earlyups.com
  • ATK Race Raider 12 2015, 330 g: Vo svojom čase najľahšie viazanie s „fabrickou“ brzdou (dodatočne montované brzdičky k pretekárskym viazaniam nerátam) a nastavením vodorovnej aj vertikálnej vypínacej sily na trhu. Pôvodný Raider mal  celokovové vyhotovenie a klasický otáčavý princíp päty. Brzda je na rozdiel od obvyklej konštrukcie vpredu pod špičkou a funguje tak v zjazdovom ako aj v šliapacom móde. Existuje aj odolnejšia freeridová verzia Raider 14 a modelový ročník (2016/17) už má prepínanie stúpacích polôh magnetickými preklápačkami, podobne ako Dynafit Radical.
  • Atomic Backland Tour 2017, 380 g: Celé z kovu, tri stúpacie polohy ovládateľné paličkou, ľahké našlapovanie do špičky. Viazanie nemá nastaviteľné vypínacie sily. Uvoľnenie v prípade pádu v bočnom aj vertikálnom smere zabezpečuje pružina v tvare U. V balení sa dodávajú tri pružiny – mužská, ženská a „expert“. Z fabriky namontovanú mužskú pružinu som po piatich lyžovačkách vymenil za ženskú, pretože mi viazanie napriek niekoľkým pádom ani raz nevyplo (vážim cca 70 kg). Aj po výmene sa však neviem zbaviť pocitu, že toto viazanie vypína asi tak ako pretekárske – tzn. takmer vôbec.
  • ATK Crest 2018, 280 g: Bezpečné viazanie s nízkou hmotnosťou a dobrou cenou. Brzda sa trochu ťažšie ovláda a hoci je na päte preklápačka, medzi niektorými stúpacím polohami sa dá prepnúť iba jej otočením rukou.
  • ATK SKR Release 2019, 175 g: Ľahučké viazanie pretekárskeho typu bez brzdy. Tvrdosť použitej U pružiny určuje vertikálne vypnutie a horizontálna sila sa dá nastaviť od 5 do 10, no osobne presnosti takého nastavenia veľmi neverím. Bez zadnej podložky umožňujúcej posúvanie päty by sa hmotnosť dostala na 135 g.

Skialpové lyžiarky

Odporúčam vyberať lyžiarky najskôr podľa komfortu, až potom podľa výkonu (hmotnosť, ohybnosť pri šliapaní, tuhosť v zjazde). Pretože s otlačenými nohami si žiadnu túru neužiješ.

Ešte pred skúšaním sa budeš musieť rozhodnúť medzi modelmi orientovanými viac na zjazd, ktoré zvyčajne majú 3-4 pracky a vyššiu hmotnosť (1300 – 1800 g), a ľahším modelmi orientovanými na stúpanie (2-3 pracky, hmotnosť 1000 – 1300 g). Aj keď si vyberieš z tých ťažších, držanie nohy a presnosť ovládania lyže nikdy nebude taká ako v zjazdových lyžiarkach. Pretekárske topánky sa zmestia aj do 800 gramov, ale o túto kategóriu sa začiatočník nemusí zaujímať.

ilu-contour
Lyžiarka musí predovšetkým sadnúť na nohu. Foto – Contour

Ja som začínal v pohodlných 4-klipsových Dynafit Zzero 4 (neskôr ich premenovali na Radical), ktoré ma nikdy neotlačili a slušne držali nohu. Neskôr som upgradoval na 2-klipsové TLT 6 Mountain, kvôli hmotnosti a ohybnosti pri chôdzi na lyžiach aj pešo. Nástupnícky model TLT 7 ma nepresvedčil, no v sezóne 2019/20 prišla na trh ďalšia generácia Dynafit TLT 8 a to je už iná káva, viď recenzia.

Od iných značiek som skúšal som lyžiarky Scarpa F1 a La Sportiva Sytron. Ani jedny mi nesadli na nohu, preto ostávam verný Dynafitu.

Stúpacie pásy

Štandardom rekreačného ski touringu sú mixové pásy s pomerom 70 % mohér, 30 % nylon. Podržia pri stúpaní, slušne kĺžu a dlho vydržia. Čo sa týka spôsobu upínania, odporúčam vyhnúť sa klasike s gumeným napínacím segmentom zachyteným do záhybu z pásu. Tento systém už našťastie z obchodov takmer vymizol, no v bazárových ponukách je stále rozšírený. Pod špičkou lyže sa nabaľuje sneh, je to zbytočne ťažké a pás občas skĺzne.

pasy-guma-contour
Tradičný spôsob uchytenia pásov na špičke lyže, ktorý už našťastie takmer vymizol. Foto – Contour

Nerieš, či sú lepšie úzke rovné pásy alebo carvingové pokrývajúce celú sklznicu. Pre začiatočníka sú lepšie carvingové, viac podržia v prudkom svahu a traverzoch.

Ak kúpiš originál pásy rovnakej značky ako máš lyže, prirezané z fabriky presne na mieru tvojho modelu a s originálnym systémom upínania na lyžu (špeciálne dierky a zárezy v lyži majú Dynafit, Völkl, K2 a Skitrab), neurobíš chybu. No také pásy sú zvyčajne drahšie ako univerzálne.

Prakticky rovnocennou alternatívou je kúpiť pásy s pevnou dĺžkou (vyrábajú viac verzií s rôznymi dĺžkami a šírkami), univerzálnym uchytením na špičku a camlockovým napínaním vzadu. Camlock má tú výhodu, že umožňuje prispôsobiť dĺžku v istom rozmedzí, čiže pás rovnakej dĺžky je vhodný napríklad na lyže od 160 do 170 cm. Takéto pásy sa predávajú rovné, ale s pomocou priloženého nástroja a videonávodu z YouTube alebo zo stránky výrobcu ich poľahky prirežeš na mieru lyže.

Ak sa rozhodneš pre metráž, príprava pásov bude zložitejšia, nevyhneš sa nitovaniu a podobným úkonom.

pasy-hagan
Pásy, ktoré stačí kúpiť v správnej dĺžke a prirezať na šírku lyže. Predné očko aj zadný camlock sú pripevnené už z výroby, čo je oveľa spoľahlivejšie ako vlastné lepenie, nitovanie či šitie. Foto – Kohla

Vlastnosti chlpatej strany pásov začínajú rozlišovať až veľmi skúsení skialpinisti. Na spokojnosť bežného ski turistu s pásmi najviac vplýva to, ako spoľahlivo držia na sklznici, a to aj pri viacnásobnom zhadzovaní a nalepovaní v teréne.

Klasické lepidlo (hotmelt) je síce náročné na manipuláciu a starostlivosť, ale stále najspoľahlivejšie. Voči pásom bez lepidla (najznámejšie sú značky Gecko) so silikónovou priľnavou vrstvou som dlho mal predsudky. Nakoniec jedny skončili aj v našej rodinnej výbave – výhodná kúpa v letnom výpredaji. Po prvých túrach som zistil, že v bežných podmienkach fungujú rovnako dobre ako lepidlové a manipulácia s nimi je o dosť jednoduchšia. Ale pre istotu ich beriem len na jednoduché túry, prípadne ako náhradné.

Skialpové paličky

Na skialpové túry sa obvykle chodí s nastaviteľnými paličkami, pretože rôzne situácie (chôdza po rovine, chôdza v stúpaní, chôdza v traverze, strmý zjazd, mierny zjazd…) si žiadajú inú dĺžku palice. Na začiatok postačia aj trekové, ale ak majú „skrutkovací“ systém nastavovania dĺžky, rýchlo zistíš, že to nie je ono. Oveľa lepší je „klik“ systém s páčkou.

Snehový krúžok musí byť dosť veľký na to, aby zabránil nadmernému zabáraniu sa do hlbokého snehu. Palica by mala byť ľahká, ťažká prekáža najmä pri zjazde. Odporúčam dvojdielne palice, pretože trojdielne majú dvakrát viac potenciálnych zdrojov problému.

Skialpový batoh

Mal by mať samostatnú priehradku na lavínovú výbavu, uchytenie na lyže a cepín. Veľká výhoda je, ak sa do hlavného priestoru dá dostať aj inak ako vrchom (zozadu alebo zboku). Pretože na túre sa často obliekaš a vyzliekaš, vyťahuješ a schovávaš pásy. Samozrejme, batoh musí dobre sedieť na chrbte. Ostatné vychytávky nie sú podstatné, len zbytočne nafukujú hmotnosť. Na celodenné túry je optimálny objem 25 – 30 litrov.

Lavínový batoh s airbagom je veľká investícia a znamená aj vláčenie pár kíl navyše. Ak chceš mať pocit, že pre bezpečnosť bolo urobené všetko, čo sa dá, choď do toho – je to zatiaľ jediný dostupný prostriedok aktívnej lavínovej bezpečnosti. Ja som sa už dávnejšie rozhodol – pozri recenziu mojich batohov.

Lavínová výbava

Na túry mimo zjazdoviek lyžiarskych rezortov sa zásadne nechodí bez vyhľadávača, lopatky a sondy. Aj freeridová zóna strediska je už terén pre lavínovú výbavu. Pri výbere lopatky a sondy si over, či sa zmestia do tvojho ruksaku – najmä dĺžka násady lopatky býva problematická. Lavínový vyhľadávač (pozri recenziu môjho Piepsu Micro) sa nauč rutinne ovládať – ak padne lavína, musíš vedieť, čo treba robiť, na googlenie nebude čas. Veľmi dobrý nápad je absolvovať lavínový kurz a následne si každú sezónu s partiou osviežovať vedomosti a zručnosti na súkromných nácvikoch.

Oblečenie na skialp

oblec-scarpa
Pretekársky outfit. Nič pre rekreačného šlapača. Foto: Scarpa

Skialpový outfit musí spĺňať protichodné nároky. Pri výstupe má odvádzať vlhkosť od tela a zároveň chrániť pred vetrom či snežením. Na vrchole zvyčajne bývajú radikálne drsnejšie poveternostné podmienky ako počas výstupu, treba nahodiť ďalšiu teplú vrstvu. Všetko musí mať minimálnu hmotnosť a byť ľahko zbaliteľné. Už asi tušíš, že lacné to rozhodne nie je. Toto si na celodennú túru beriem ja:

  • Podkolienky. Radšej tenšie ako hrubé, a priliehavé (o číslo menšie), aby sa na nich pri šliapaní nerobili záhyby). Materiál s obsahom merina je fajn.
  • Dlhé technické spodky. Syntetika alebo merino, nemusia byť extra teplé.
  • Tvarované nohavice z elastického softshellu. Bez membrány, pretože ak má byť počasie na goráčové gate, radšej ostávam doma – určite bude aj mizerná viditeľnosť a vysoké lavínové riziko. Vetracie otvory nie sú na škodu. V oblasti lýtka musia byť nohavice dosť široké na to, aby prekryli lyžiarku. Snehové gamaše nie sú nutné, rovnako dobre poslúži guma v spodnom leme, ktorá zabráni vyhrnutiu nohavice nad lyžiarku.
  • Vrchné kraťasy zateplené primaloftom. Nosím ich v ruksaku a v prípade silného vetra alebo použitia sedačkovej lanovky obliekam na nohavice – dá sa to bez vyzúvania. Na jarné túry ich neberiem. Dá sa zohnať aj dámska sukničková verzia.
  • Technický rolák s dlhými rukávmi ako prvá (základná) vrstva. Na jarné túry stačí tenšie technické tričko.
  • Tenká softshellová bunda z windstopperu alebo podobného materiálu ako druhá (stredná) vrstva. Pri stúpaní je väčšinou aj vrchnou vrstvou.
  • Membránová bunda ako tretia (vrchná) vrstva. Čím tenšia a lepšia zbaliteľná, tým lepšie, pretože veľkú časť túry zvyčajne ostáva v ruksaku. Mala by byť nepremokavého, neprefúkavého a zároveň dýchajúceho materiálu. Do kapucne by sa mala zmestiť hlava v prilbe.
  • Ľahká vesta podšitá primaloftom ako dodatočná zatepľovacia vrstva. Väčšinou ostáva nepoužitá v ruksaku a na jarné túry ju vôbec neberiem.
  • Dve čiapky, tenšia a hrubšia. Nie je nič horšie ako nechať si prefúkať hlavu v prepotenej čiapke. K tomu ešte „buffka“ ako tretia čiapka alebo doplnková ochrana krku a tváre.
  • Dvojo rukavíc. Jedny tenké výstupové a druhé teplejšie na zjazd.

Skúsenosť ma naučila, že ani v chladnom počasí sa neoplatí štartovať vo všetkých troch vrstvách. Do 15 minút by som sa musel vyzliekať, tak radšej tú chvíľu do zahriatia pohybom vydržím. Podľa počasia zvyčajne idem v základnej a strednej vrstve alebo v základnej a vrchnej vrstve s vynechaním strednej. Vo vyšších polohách podľa potreby pridám ďalšiu vrstvu, na vrchole občas nahodím aj núdzové zatepľovacie prvky – vestu a kraťasy. Veľa ľudí si na vrchole prezlieka prepotenú základnú vrstvu za náhradnú suchú. Ja sa až tak nepotím (resp. moje vrchné vrstvy dostatočne dýchajú).

Obliekanie sa na túru je veľmi individuálna záležitosť, optimálny spôsob si musí každý nájsť sám.

Ďalšie diely seriálu:

Máš niečo na srdci?