Pred vlaňajším Stefanik Trailom sa ma Bresťo pýta: čím chceš byť? Odpovedám, udavač. A tak sa stávam na úseku Kamzík – Devín – Eurovea udavačom, v modernej bežeckej terminológii pacer. Splnil sa mi môj veľký sen, vykonávam čo som chcel. Čo robím, čo robím? Udávam tempo. 

Preteky mali čarovnú, nákazlivú atmosféru. Stretnúť usmiatych jedincov po odbehnutí 107 km na Kamzíku bol veľký zážitok. Pomarančík, banánik, dúšok vody a fičali ďalej v ústrety dalším 37 km. Od tohto okamihu ma Štefánik prenasledoval na každom kroku. Cestou do záhrady sa mi smeje podobizeň Milana Rastislava so smerovníkom a dĺžkovým údajom 50 m. Nočná mora. Vojdem náhodou do antikvariátu a na prebale prvej knihy, ktorú v polici uzrie bystré oko, sa píše Milan Rastislav Štefánik. Knižku doma prelúskam, neskutočný život, „žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách“, ten toho veru za 39 rokov života stihol. Už som pochopil, prečo je tá socha na nábreží taká veľká. Prenasledovanie ukončujem registráciou, platím poplatok, cesty späť nieto.

Propozície Stefanik Trailu 2016 hovoria jasnou rečou, 144 km/5330 m – treba začať bežkať. Je to veľká výzva, veľký sen, veľká severná alpská stena v behaní. Pre mňa. Z tých čísiel a profilov v propozíciách sála dobrodružstvo. Dobrodružstvá milujem, v okamihu vo mne ožíva malé chlapčisko. Oklepávam z krpcov blatko z Ponitrianskej stovky a hybaj behom do práce a z práce. Cestou z práce to ide rýchlejšie. Niet sa čo čudovať, kvalitný oddych a relax robí svoje. Do práce, z práce, do práce, z práce… Z činností, ktoré robíme, treba mať radosť, nesmie nám na tom veľmi záležať, musí nás to baviť, ako keby sme sa hrali, potom to pôjde samo. A tak sa hrám. Oživujem prípravu o neštandardné bežecké trasy: beh Dukla – Devín a späť (hotel Dukla – hotel Devín – hotel Dukla), cesta hrdinov SNP (beh na trase Slimák, Nagy, Patkoš), či legendárny Bratislavský polmaratón BPB.

Príprava bola dokonalá, dostal som sa na štart. Stojím na Bradle pod mohylou MRŠ. Pohľad na západ a predo mnou všetky kopce Malých Karpát. Spomínam na Vandu z Banskej Bystrice: „Malé Karpaty? Kopce? Však tam nie je o čo oko oprieť.“  Vedľa mňa, kto iný ako Bresťo. Dlhé nohy, tajomný úsmev na tvári, vie čo ja ešte len nejasne tuším. Je to kamarát, akého človek len tak idúc po ulici mestom nestretne. Takýto kamarát sa jednoducho vyskytne.

Rok 1997, koniec novembra. Autobusová stanica Žilina. Stanovište autobusu smer Štefanová. S Maťou ideme na zimný prechod hrebeňa Malej Fatry. Spacáky, stan, jedlo na dva dni, čaká nás dobrodružstvo. Sme len dvaja, ostatní odriekli účasť na akcii kvôli nepriaznivej predpovedi. Zlé počasie a zlé podmienky neexistujú, to isté si myslí aj Bresťo čakajúci na svoj autobus do tej istej dovolenkovej destinácie. To je moje prvé stretnutie s borcom, s ktorým som sa odvtedy veľakrát delil o radosť, o chladivé orosené, o myšlienky, o kúsok miesta na spanie, o lano, riedky vzduch, o hviezdy a búrky…

Po tých rokoch sa už ani rozprávať nemusíme, stačí gesto, posunok. Takto bok po boku bežíme prvých 35 km, tešíme sa z krásneho lesa, nízke slnko, blatko. Neskôr obloha plná hviezd a nádherné skalné pasáže najvyššieho v Malých. Tesne pod Zárubami kontrola. Na kontrole naša veľká nekritická obdivovateľka Mirka, povzbudzujúce transparenty na blate pod stromami. Pod kontrolou testujem členok, naťahujem sa ako žaba. Členok drží, žaba zmenená na zafúľané prasa. Kúsok nižšie, Bresťo stratený na lúke zbiera vlčie maky. Vraj – nemusíš sa báť, pozri sa na seba ako vyzeráš, to nie je pre teba, je to pre dievky pri kŕmidle. To je presne on, pod zovňajškom drsniaka, jemný, citlivý, plachý intelektuál.

Na Bukovej občerstvenie, nové sily. Je po polnoci a ako hovorieva Čížo „síl máš na jeden deň, po polnoci sa ti dolejú nové, takže ideš ako srnka ďalej“. Platí presne to isté ako som písal o P100. Aj ST140 je len súčet krátkych behov. Niečo ako štafeta, ktorú bežíš sám so sebou. Nasleduje najkrajšia časť Malých Karpát, Klokoč, Roštún. V Sološnici oživujúce rizoto s pivom. Opäť sú z nás noví ľudia s radosťou preberajúci štafetu na ďalšiu krásnu pasáž, Taricové skaly, Vysoká. Brieždenie a spev vtáčkov nebeských nám spôsobuje neskutočnú radosť z behania. Na raňajky sme na Pezinskej Babe. To už sme ako doma.

Vysoká

Vysoká

Na Babe sa stretávam s vysokou profesionalitou dobrovoľníka Martina M. Spolužiak zo základnej školy.

  • Martin: doplním ti vodou aj camelback?
  • ja: ďakujem, len trošku,
  • Martin: daj sem,
  • ja: stačí, stačí, však už som skoro doma,
  • Martin: ja viem kedy stačí!!!

Voda do kvapky vydržala až na Kamzík, Vďaka Martin. V úseku Konské hlavy – Biely Kríž prestala mať zmysel skratka CHKO pred názvom Malé Karpaty. Z krásneho chodníčka hrebeňom sa stala prašná diaľnica. Chvíľu máme podozrenie, že to dal vyfrézovať Maťo U., aby sa mu tu štafety netlačili. Na Spariskách stretávame Maťa O., celý popletený beží z Kamzíka oproti. Vymenil si piatok so sobotou a dnes má nedeľu. Úmerne tomuto faktu je vyškerený od ucha k uchu. Ďalší kamarát, čo sa vyskytol.

Presný rok ani mesiac neevidujem. Vyskytoval sa priebežne na Tatranských chatách v rámci veľkej partie pri oslavách MDŽ, Veľká noc, Silvester… Z tých rokov mi ostal jeden silný obraz, spojený s touto postavičkou. Dlhé zimné večery, radostný návrat zo steny, v chate teplo, útulne, za vrchstolom sediaci Maťo drtí gitaru, žila na čele, kvapky potu, dáva do hry cele srdco, ako do všetkého, čo robí, jav dnes malo vídaný. Kompánia naokolo v rytme gitary vreští a skáče. Už len jedného takého poznám, spolu by určite vytvorili úderný chatový band s výstižným názvom PLAY OR DIE.

Pred Kamzíkom konečne oživenie, poriadny výšľap popod lanovku, také sa mi páči, konečne je po dlhšom čase o čo oko oprieť. Kamzík, 107 km, Dianka, Zuzka, neuveriteľný reštart psychických aj fyzických síl. Ďakujem dievčence, za polievku, za čajík, za to, že ste. Kúsok bokom stojí Braník, dnes bude udavačom on. Opäť postavička zo zbierky „vyskytli sa“.

Rok 1997, 11. október, Sliezsky dom. Memoriál Jozefa Psotku. Vonku tma, vnútri večierok. Otvoria sa dvere, priestor najskôr zaplní vzduch voňajúci chladnou tatranskou nocou, v tesnom závese sa sunie postavička smutného rytiera, vlasy pod zadok, melancholický pohľad, iskra v oku, výzva na perách – kto so mnou ide na Východnú Vysokú? Ako keby práve vyšiel z knižky od Álp po Himaláje. Veľa mi netreba a už spolu kráčame tmou. Na Východnú Vysokú sme nevyšli, to nebolo až tak podstatné. Hore nad hangom, pri Dlhom plese sa ale niečo začalo, to bolo v ten večer podstatné. Rečou klasika: I think this is the beginning of a beautiful friendship.

Všetko je ako vtedy, iskra v oku, výzva na perách – poď, už je to len kúsok. Iba vlasy mu chýbajú. Vďaka Braníkovým vtipom a úsmevným príhodám z mladosti sa „rýchlo“ presúvame mestom a ani neviem ako a pod nohami leží Devín. Krajina môjho detstva. Všade kam pozriem, stopy mojich malých bosých bielych nôh.

Z Devína to je už len dole kopcom. Nôžky sa začínajú trápiť, ozýva sa narazený členok. Hrám hru po najbližší…(strom, krík, plot, most…) Úspech spočíva v tom, že urobíš krok. A ešte jeden krok. A stále znova začínaš ten istý krok. Celý život. Nábrežie, nevkusný River park, ešte nevkusnejšie podhradie, most SNP, Starý nový most. Som úplne mimo, hlava nechce aby to skončilo, telo sa bráni akejkoľvek činnosti. Ak by Braník nerozprával vtip o kozliatkach a vlkovi, tak sa z tej nerozhodnosti na mieste zosypem a rozrevem ako malé decko.

V cieli ma už čakajú najúžasnejšie ženské v celom intergalaktickom priestore, Zuzka a Dianka. Tie, ktoré tu už nemôžu byť, dostávajú cez Milana Rastislava vrúcne pozdravy. Ďakujem za všetko. Všetkým.

Tri hodiny pred štartom rozhovor „prečo lebo“ s trojročnou dcérou, príprava na poobedňajší spánok. Otázky sú priame, vyžadujúce si rovnako priame a úprimné odpovede.

  • Zuzka: teraz pekne spi, tatík ide bežkať a zajtra ho pôjdeme pozrieť na Kamzík,
  • Dianka: chudáčik tatík, ideš bežkať? Prečo?
  • Ja: lebo tak dlho a tak ďaleko som ešte nebežal, zaujíma ma, aké to bude,
  • Dianka: a prečo?
  • Ja: idem zistiť, či existujú hranice, ak áno, tak kde sú,
  • Dianka: a prečo?
  • Ja: lebo mám sen a chcem ho zhmotniť, je to dôležité, lebo skutočnosť je vždy iná ako snívanie, môže byť dokonca ešte krajšia,
  • Dianka: a prečo?…

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?