Keď sme sa v rámci júnového rodinného road tripu presúvali z Provensálska ku Barcelone, navrhol som obetovať čas a kilometre návšteve Andorry. Ak dlhší čas abstinujem od horského vzduchu, začne mi byť clivo. A keď je mi clivo, je so mnou na nevydržanie. Návrh prešiel bez väčšieho odporu.
▬ Napísal: Jaro

Na mape to nevyzerá ako veľká zachádzka. No presúvať sa z francúzskeho Perpignanu do katalánskeho Sant Pol de Mar cez Andorru, to je niečo ako ísť z Bratislavy do Budapešti cez Vysoké Tatry. S tým rozdielom, že do kniežatstva ukrytého hlboko v Pyrenejách nevedú od východu vôbec žiadne diaľnice a panoramatické horské cesty sú všetko, len nie rýchle.

Kým po hradskej zarezanej do svahov úzkych dolín dôjdeme do hraničného regiónu Cerdagne/Cerdanya, Jarka sa ma trikrát spýta, či do Andorry naozaj nevedú lepšie cesty. Na náhornej plošine sa krajina konečne otvára a prichádzajú prvé výhľady na hory. Lenže zároveň s tým prudko klesajú číslice na vonkajšom teplomeri.

Pred tunelom Puymorens navyše vchádzame do hustej hmly, autá sa hýbu krokom. Keď som sa posledný raz pozrel na teplomer, ukazoval 5 stupňov. Odvtedy sa radšej pozerám inam. V Andorre plánujeme stráviť dve noci v kempe a na takéto podmienky nie sme pripravení ani technicky, ani mentálne.


Naša trasa (ferrata + turistika): 12,5 km, nastúpaných 1000 m, celkový čas 6:20 h. Trasa na mape a GPX na stiahnutie.

Za tunelom plánujem odstaviť na dajakom parkovisku, kde by sme mohli nažhaviť mobily a nájsť si last-minute ubytovanie pod pevnou strechou. Ešte kým sme vo francúzskej sieti, lebo v Andorre sú roamingové dáta brutálne drahé.

Lenže za tunelom sa ukáže iný svet. Slnko, dvadsať stupňov – Andorra si hostí prichádzajúcich z veľkej diaľky váži. S prekvapením konštatujem, že to tu vyzerá ako v St. Moritzi. Hotely natlačené na úzkych parcelách, okolo nich až neprirodzený poriadok. Všetci dodržiavajú rýchlostné obmedzenia. Prechádzame cez hlavné mesto, kde sa zastavujeme na nákup poživne.

Nedá mi to a cestou k supermarketu prebehnem zopár športových obchodov na hlavnej obchodnej ulici Meritxell – či je pravda, že sa tu oplatí nakupovať outdoorové handry. Zisťujem, že v tejto vychytenej lokalite ani veľmi nie. Bude treba pozrieť nejaké outlety na výpadovkách.

Spotený po celodennej ceste, s taškami plnými ovocia a jogurtov, sa v dave navoňaných Francúzov a Španielov cítim nepatrične. Všetci nesú buď kartóny cigariet, alebo fľaše škótskej. Najčastejšie oboje. Cigarety a alkohol obchodníci predávajú z provizórnych stolov vyložených pred obchodmi, aby sa im vnútri netlačili ľudia.

Kemp Valira, ktorý som si vopred vyhliadol, leží na okraji hlavného mesta Andorry, na terasách nad mestským štadiónom, pri výpadovke smer Barcelona. Privítanie je rozpačité. Recepčný síce hovorí tromi jazykmi, ale ani jeden z nich nie je angličtina či nemčina. Kemp nepatrí medzi lacné – noc pre dvojicu s autokaravanom vyšla mimo sezóny na 30 €.

Ale inak je úplne perfektný: pekné, dosť veľké a zatienené kempovacie miesta, dokonale čisté a vykurované sprchy, práčovňa, obchodík priamo v areáli. A teraz sa podrž – majú vlastný krytý plavecký bazén a vírivku! Vstup je v cene nocľahu. Ak sa na štadióne náhodou nekoná nejaká večerná akcia, kemp je tichý. Tlmený hluk od cesty vôbec neruší spánok.

Čo neodporúčam, je návšteva miestnej reštaurácie. Medzi miestnymi síce obľúbenej, no cudzinec sa tam necíti byť veľmi vítaný a paella bola mastná a presolená. Po litri výborného katalánskeho vína nám to však bolo dosť jedno.

Ferrata Canal de la Mora

Ráno vyrážame smerom nazad ku francúzskej hranici, do asi 15 km vzdialeného mestečka Canillo. Je tu niekoľko ferrát vhodných aj pre začiatočníkov. Konkrétne uvažujeme o Roc del Quer (C/D) alebo Canal de la Mora (B/C). Do oboch sa nastupuje z rovnakého miesta nad Canillom, prakticky priamo od auta, vo výške necelých 1600 m. Končia sa na vyhliadke Mirador del Roc del Quer (1913 m), od ktorej – ak bude chuť – sa dá pokračovať turisticky do poriadnych hôr.

Hoci je sobota, miesto na parkovisku pre 5-6 áut nachádzame bez problému. Po nastrojení sa do sedákov sa po krajnici vraciame asi 200 metrov nazad, míňajúc tabuľu označujúcu nástup do Canal de la Mora. Samozrejme, že mám chuť na ťažšiu z dvoch možností. Jarka však už na prvých stupoch ferraty Roc del Quer zisťuje, že dnes nemá náladu na vertikality vyššieho rangu. Mne sa zase nechce tlačiť na pílu a potom znášať prípadné dôsledky. Ešte nie sme ani v polovici tripu, mohol by som ľutovať 😉

Vraciame sa ku Canal de la Mora. Najskôr treba preliezť cez siete chrániace cestu. Nenáročné zaistené traverzy nás vedú k začiatku kaňonu Mora. Začínam chápať, prečo sprievodcovia varujú pred pokusom prejsť túto ferratu po veľkých dažďoch. Preskakujeme po kameňoch na dne kaňonu v snahe udržať si suché podrážky.

Krátko po vstupe do rokliny sa ferrata rozdeľuje na tri vetvy. O dvoch variantoch som niečo čítal, ale ten úplne vľavo musí byť čerstvá novinka. Už na pohľad to nebude B/C. Línia je v podstate úplne vertikálna, chvíľami aj previsnutá. Vzhľadom na množstvo železa je to v podstate rebrík, ale určite aspoň za D. Začiatok označuje tabuľa s nápisom „Via ferrada del Gos, Dificil+“.

Osobne sa s ňou dnes zoznámiť nemôžem, hoci vyzerá lákavo. Neskôr sa dočítam, že ju natiahli v roku 2017 a ponúka aj možnosť 90-metrového zlaňáku naspäť do žľabu. Asi atrakcia pre klientov miestnych horských vodcov, bežný človek sem nebude ťahať 180 metrov lana…

Stredný variant vedie po dne kaňonu a nevyzerá veľmi atraktívne. Burina, blato a tak. Začíname sa preto šplhať do steny na pravej (pri pohľade zdola) strane. Je to celkom strmý výšvih s jedným-dvomi náročnejšími krokmi, ale naozaj nič, čo by prerastalo limit céčkovej klasy. Neskôr sa trasa vracia na dno kaňonu, kde sa okrem istiaceho lana nájde aj jeden umelý chyt.

Zaistená cesta sa končí vo výške 1790 m. Už tu sa dá odbočiť doprava na zostupovku vedúcu po rebre nazad do Canilla, alebo pokračovať stúpaním doľava ešte 120 výškových metrov na vyhliadku. Odporúčam druhú možnosť, vyhliadka stojí za tú trochu námahy.

Mirador je dosiahnuteľný aj 10-minútovou prechádzkou z veľkého parkoviska, takže tam takmer určite nebudete sami. Nad parkoviskom je výletná reštaurácia, v čase našej návštevy zatvorená. Usádzame sa na jej veľkú drevenú terasu a rozmýšľame, čo ďalej.

Vall de Montaup

Na sever od nás sa tiahne pekná horská dolina ohraničená hrebeňmi dosahujúcimi výšku 2800 m. Po viacnásobných ubezpečeniach, že dnes netrvám na dosiahnutí žiadnej konkrétnej výškovej kóty a pôjdeme len pokiaľ sa nám bude chcieť, je rozhodnuté. Jeden ruksak s ťažkými ferratovými setmi schovávam do kosodreviny pod terasou, lepšie sa pôjde naľahko. Pri troch drevených obeliskoch mexického umelca križujeme asfaltku a pokračujeme traverzom ponad cestu do ústia doliny Montaup.

Krásnym alpským údolím preteká rovnomenná bystrina, ktorá sa v strmých pasážach začína podobať na vodopád. Balzam pre oči, pľúca aj hlavu. Vychádzkovým tempom stúpame takmer 500 výškových len tak za nosom, občas po vychodenom chdníčku, občas priamo po horských lúkach a skalách. Na turistické značenie si tu veľmi nepotrpia. Presnejšie povedané, v tejto doline žiadne nie je.

Nemáme s tým problém, pretože terén je prehľadný a počasie nám praje. Prejdeme cez niekoľko snehových polí a vo výške 2450 m sa zhodujeme, že na dnes stačilo. Na návrat volíme trasu po bočnom hrebeni, chceme si ešte užiť výhľady na majestátne hory okolo sedla Coll d’Arenes (2539 m) na protiľahej strane doliny. Ku koncu to je trochu dobrodružné, pretože zostup vedie strmými pastvinami rozrytými od kravských kopýt. Ale keď to dávajú hoviadka, musíme aj my.

Keď je asfaltka na dohľad, posielam Jarku hore k odloženému ruksaku a sám polobehom odchádzam opačným smerom po auto. Tesne nad koncom ferraty som si všimol, že chodník, ktorým sme stúpali ku vyhliadke, sa v jednom mieste takmer dotýka hradskej. Ak nájdem tento bod, bude to najkratšia spojka k zostupovke z ferraty. Podarilo sa a celý návrat ku autu zvládam za pol hodiny. Záver zostupovky je trochu dobrodružný a miestami aj zaistený oceľovým lanom. No potrebu cvakať sa do neho necítim, veď ani nemám čím.

Roklinová ferrata Canal de la Mora so záverečnou bodkou na vyhliadke je fajn výlet na dve-tri hodiny. Začiatočníka určite uspokojí a hromozvodový fajnšmeker si môže zazhybovať vo variante Del Gos. Pre mňa osobne by to bez turistického predĺženia do Vall de Montaup bolo málo horské. Mimochodom, dolina Montaup vyzerá ako perfektný skialpový areál. Ak sa tu niekedy vyskytnem v zime…

Dodatočne zisťujem, že pred dvomi rokmi cez Roc del Quer prechádzali Bresťo s Andrejom v rámci ultrabežeckého preteku Els2900 Andorra. Zrejme išli hore ťažšou ferratou, na ktorú sme si my s Jarkou netrúfli, a je dosť možné že v noci. To teda bolo iné dobrodružstvo.

Z hôr nad Canillom sa ponáhľame nazad do kempu, pretože chceme aspoň na pol hodiny stihnúť relax v už spomenutom bazéne. Máme ho len sami pre seba. Na druhý deň ráno balíme vercajk a vyrážame smerom k moru. Pred španielskou hranicou sa náhodne zastavujeme v športovom outlete, ktorý napráva povesť Andorry ako nákupného raja. V pyrenejskom miništátiku by som vedel stráviť oveľa viac ako jeden deň. Tentoraz sú však priority nastavené inak.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?