Motivovaní nádejnou predpoveďou počasia a vedomím, že najbližších pár mesiacov bude lezenie obmedzené na preglejku, sme v strede týždňa namiesto do práce vyrazili na Hohe Wand.

Robo vybral osemdĺžkovú cestu Auf Wildenauers Spuren za 6+, čo sa mi videlo trocha veľa. Nielen kvôli mojej lezeckej výkonnosti, ale aj vzhľadom na stav kolena – týždeň pred plánovanou operáciou meniskov. Pod nôž treba ísť zhumpľovaný, povedal som si a neprotestoval. Len aby koleno neruplo v strede steny.

Celú cestu autom sme išli v hmle a teplomer ukazoval 3 – 4 stupne. Nadávajúc na nespoľahlivých nórskych meteorológov sme okolo pol jedenástej dorazili pod Hohe Wand a hmla sa zázrakom rozplynula. Teplota na slnku hneď vyskočila o 10 stupňov nahor.

K ceste Auf Wildenauers Spuren sa dá dostať dvomi spôsobmi: z konca dediny Maiersdorf alebo z parkoviska na prvej zákrute platenej cesty na Hohe Wand zo Stollhofu, priamo pod vyhliadkou Skywalk. Oba varianty netrvajú viac ako pol hodiny.

Vybrali sme si druhú možnosť, trochu dlhšiu, ale s nahnanými výškovými metrami. Mýto sa cez pracovné dni neplatí.  Na Bergsteigene je aký-taký popis prístupu, ja namiesto slov ponúkam na stiahnutie GPX:


GPX na stiahnutie (len prístup ku stene, zaznamenané cestou nazad)

Dorazili sme pod stenu, kde ma mierne vystrašilo na skale namaľované označenie cesty s číslom 7-. Nejako nám to stúpa, a nielen teplota. Robo ma nenechal dlho špekulovať, ovešal sa železom a začal ťahať prvú dĺžku. Vybral som sa za ním, kvôli podvedomému šetreniu kolena kŕčovito, ale išlo to. Od konca druhej dĺžky sme liezli na slnku, vytiahol som slnečné okuliare a márne hľadal opaľovací krém.

Ľahkú tretiu dĺžku som skúsil natiahnuť ja. Bez problémov, a končila sa na luxusnej plošine. Akurát v štande bol len jeden borhák, tak som radšej použil blízky strom. Nasledovali 4 ťažšie dĺžky, ťahal väčšinou Robo, ja len jednu. Dala zabrať, ale aj tie, ktoré som liezol druhý. Dva alebo trikrát som musel odsadnúť, po lepšom premyslení krokov to pustilo.

Previsnutých úsekov bolo iba niekoľko a krátkych – len také skalné bruchá. Našťastie, lebo s ruksakom na chrbte previsy nemusím. V siedmej dĺžke sme našli zaujímavú diagonálnu rímsu a v ôsmej položenú platňu s perfektným trením. Finálny štand znovu o strom.

Istenia sú v ceste nahusto. Hoci žiadna dĺžka nemá viac ako 35 metrov, treba mať 11 expresiek. V skale sú navŕtané väčšinou masívne nity, našiel sa aj nejaký ten borhák a niekoľko kruhov. V položených úsekoch je veľa „hodín“ – slučiek z lana prevlečených priechodnými dierami v skale. Vlastné slučky, aspoň štyri, treba mať na štandovanie.

Uvoľnené kamene sa nájdu, občas zavadzia aj nejaká „zelenina“,  ale celkovo je Wildenauers Spuren pekná dlhá cesta v solídnej skale. Bergsteigen uvádza prevýšenie 220 metrov a čas výstupu 2 hodiny. To je, mierne povedané, veľký optimizmus. Nám to trvalo skoro 4 hodiny. Koleno vydržalo, hoci trápilo.

Zostúpiť sa dá strmými chodníkmi naľavo aj napravo od cesty, stačí si vybrať. Ak si vyberieš variant smerom ku Skywalku, budeš musieť najskôr chvíľu stúpať. Takže aj v prípade, že parkuješ pod Skywalkom, môže byť výhodnejšie zostupovať vzdialenejšou trasou Krumme Ries. Na druhej strane, smerom k vyhliadke je chata a pivo 🙂

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?