Keďže víkend máme obaja s Dušanom plný, rozhodujeme sa, že strávime dva skialpové dni v Tatrách cez pracovný týždeň. Padlo to na štvrtok a piatok.

V stredu 1. marca okolo ôsmej večer prichádzame na parkovisko Popradské pleso, rýchlo sa prezliekame, krátko občerstvujeme, hádžeme veci na dva dni do ruksakov, lepíme pásy a vyrážame na chatu. Lyže zatiaľ nesieme na pleciach, snehu na ceste veľa nie je. Keď prichádzame do lesa, snehová situácia sa lepší a prepíname na pásy. Po hodinke sme hore.

Hoci sme plánovali, ze pôjdeme skoro spať, z baru odchádzame poslední až okolo jedenástej… Sme dohodnutí, že zajtra pôjdeme do Východnej Volej štrbiny a pozajtra do Dračieho sedla v Zlomiskovej doline.

Východná Volia štrbina

Ráno sa nám darí z chaty vyraziť až okolo deviatej. Za hodinku sme pri Žabích plesách. Potiaľto ide s nami skupinka asi ôsmich hlučných Čechov, ktorí sa tu odpájajú a idú smerom na Rysy. Ostávame v celej doline sami a pozeráme sa na svah, ktorý nás dnes čaká. Vidíme tam tmavé plochy, nevieme či je to ľad alebo len firn. Jediná možnosť je tam vystúpiť a pozrieť sa na mieste, aké sú podmienky. Púšťame sa do traverzu ponad Žabie plesá. Podklad je asi 10 cm nafúkaného prašanu a pod tým tvrdo. Vrstva prašanu veľmi nedrží a v traverze sa nám to začína celkom slušne šmýkať. Dávame mačky a lyže idú na batoh.

Kúsok sa vraciame, vychádzame popri skalách k Vyšnému Žabiemu plesu a ostáva nám už „len“ 250 výškových metrov šliapania v strmom svahu až hore do Volovcovho sedla. Je dosť veterno, ale očakávali sme ešte silnejší vietor, tak si to celkom užívame. Pri silnejších poryvoch jednoducho zastaneme a čakáme, kým sa to trochu ukľudní. Ráno bolo jasno, teraz sa pomaly od západu začína zaťahovať. Hádam to ešte hodinku – dve vydrží…

Zisťujeme, že to, čo vyzeralo zdola ako ľad, je trochu mäkší firnový sneh. Okolo toho naviaty a vetrom ubitý prachový sneh. Takže podmienky na zjazd budú výborné. Asi 100 výškových metrov pod sedlom robíme lavínový test. Zdá sa, ze to drží. Vidíme odtiaľto aj líniu, ktorou sa lyžuje Žabia veža. Obtiažnosť vyzerá podobne ako toto tu, možno dôvod sa sem vrátiť.

Šliapeme ďalej, sklon sa stále zvyšuje, až nakoniec ideme po štyroch. Je to tak najrýchlejšie a najpohodlnejšie. Končíme asi 10 výškových metrov pod štrbinou. Kvôli silnému vetru, ktorý fúka z druhej strany. Cepínom si robíme provizórny štand v strmom svahu a vešiame naň batohy a paličky. Zliepanie pasov a celá príprava na zjazd v týchto ťažkých podmienkach trvá nekonečne dlho.

Konečne sme pripravení a ideme na to. Zjazdujeme približne v línii výstupu, je tu všade okolo dosť skál a skalných prahov, nepoznáme to tu, a tak radšej veľmi neriskujeme. Schádzame až k Žabiemu plesu. Krátko oddychujeme a vymieňame si dojmy z Dušanovho krásneho papulnáča tu dole v prašane. Máme ešte dosť času a tak sa rozhodujeme, že skočíme ešte na Hincove plesá.

Traverzujeme až k letnému chodníku, nasadzujeme pásy a šliapeme hore. Na záverečnom výšvihu pod Malým Hincovým plesom sú veľké ľadové platne a musíme hľadať cestu pomedzi ne. Lyže sa šmýkajú, začína fúkať, sme unavení, hladní a nasratí. Čím vyššie, tým viac. Nakoniec sa nám podarí vyjsť hore do kotliny s plesami. Fúka tu tak silno, že si líham za veľký kameň, aby som si aspoň trochu oddýchol a napil sa. Pri niektorých poryvoch vetra mám pocit, že tesne pri mne sa rúti nákladný vlak.

Prichádza aj Dušan a dosť nadáva. Síce ho kvôli vetru skoro vôbec nepočujem, ale stačí ho vidieť a človek hneď vie, čo hovorí.

Rýchlo sa balíme na zjazd, ruky mi pomaly mrznú a prestávam si ich cítiť. Konečne sme pripravení a náhlivo vyrážame dolu. Jeden poryv vetra skoro unáša milého Dušana aj s lyžami do doliny. Až keď sme trochu nižšie, tak vietor ustáva a my sa pomaly rozmrazujeme.

Neskôr večer na chate si dávame saunu, po studenom veternom dni nám dobre padne. Zhodujeme sa, že ísť k Hincovým plesám bola pekná sprostosť a radšej sme mohli sedieť na chate pri pive. Neužili sme si to ani smerom hore, ani smerom dolu a ani tam.  Ráno sa balíme a Dušan zisťuje, že nemá čakan. Rozmýšľame, kde môže byť a vychádza nám, že ostal hore v sedielku. Dušan to berie športovo. Horám je treba sem-tam niečo obetovať.

Dračie sedlo

Dnes nás čaká Zlomisková dolina a Dračie sedlo. Nenáročná túra, ale krok máme ťažký a nejako sa nemôžeme dostať po včerajšku do tempa. Slnko sa do tejto časti doliny ráno nedostane a tak je dosť chladno. Oproti nám pofukuje nepríjemný studený vietor. Zasa nás doháňa skupinka Čechov zo včerajška. Majú namierené do Východnej Železnej brány. My sme tam boli pred pár týždňami, teraz si chceme pozrieť niečo nové.

Chvíľu ideme spolu. Dolu ešte veselo debatovali, počuli sme ich zďaleka. Teraz sme však prišli do strmšieho stúpania a rozhosťuje sa ticho. Pod ľadovým plesom sa lúčime a odpájame sa doľava. Dostávame sa dnes prvýkrát na slnko. Ostávame na chvíľu stáť a vychutnávame si teplé lúče. Počasie je zatiaľ krásne, bezvetrie a jasná obloha.

V Dračom sedle sme asi po dvoch hodinách. Začína fúkať. Zjazd si až tak neužívame. Je to tvrdé, miestami veľké naviate plochy prašanu. Ja chytám v jednom oblúku celkom slušný kameň a cítim, že lyža začína trochu drhnúť. Kontrolujem sklznicu, hrana našťastie nie je vytrhnutá. Ale do servisu s tým skočiť budem musieť. Aj tak som sa tam už chystal.

Stretávame veľa ľudí, ktorí idú hore a skoro každý sa nás pýta na podmienky vo všetkých možných rečiach. Dnes bolo určite múdrejšie vyraziť hore až okolo obeda, keď to celé trochu odmäkne. My sme ale žiaľ toľko času nemali. Po asi dvadsiatich minútach sme znova na chate. Je práve dvanásť hodín, tak máme dosť času na polievku, zjazd k autu a potom cestu do BA, kam prichádzame ešte za svetla.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?