Cesta (Moldavských) orlov – Orlia bašta, Zádielska tiesňava

Skrehnutými rukami oškrabávam srieň na okenných sklách auta. Doma v Tatrách nasnežilo a mrzne. Rukavice som si dnes nevzal. Robote na nových cestách na čas odzvonilo a ja idem liezť na juh. Sedemdesiat kilometrov južnejšie, na vinici môjho otca v Slovenskom krase, dozrievajú neskoré odrody hrozna, figy a oskoruše.

O chvíľu už motor auta spokojne pradie, keď zákrutami stúpam do Vernárskeho sedla. Vonkajší teplomer ukazuje mínusové teploty. Stratenské lúky a grúne sú ešte v bielom. Vystupujem na chvíľu z auta a pri pozdrave s kamarátom Šaňom sa vo vzduchu parí, ako keď sa dívame na opar nad hladinou Palcmanskej Maše.

V momente klesania z Dobšinského kopca je už ale celý kraj okolo nás v oranžovo-žlto-červených tónoch. Práve v tomto období má Zádielska kráska azda najväčšiu príťažlivosť. Veď svoj obvyklý dress code zahaľujúcich zelených listov zmení len na minimum. Ostáva takmer ako biblická Eva s jediným listom. Cez tento priesvitný outfit vidno všetky jej svetlé zvodné krivky oveľa viac. Aj štíhla stopäť metrov vysoká Cukrová homoľa žiari svojou belobou neodolateľnejšie.

Cesta Moldavčanov (V), 10 dĺžok

Dnes ale nebudeme stúpať do Cukrového sedla ani pod Oltár. Prednedávnom totiž Denisa, Braňo, Gabi a Geri z Moldavy nad Bodvou vyliezli a preistili nový variant klasickej Cesty orlov. Prvovýstup pôvodnou líniou urobili dávno J. Krajňák, J. Lazor a M. Lošinská. Časom k tejto ceste pribudlo viacero nástupových variantov. Cesta Moldavčanov je zatiaľ posledným z nich.

Preistenie starých línií ľahšej obtiažnosti sa v Zádieli nedeje často. Občas sa ale niekto k tomu odhodlá. Kus roboty urobil Milan Kolibár preistením Starej cesty (IV+) na Prednú baštu a Šable (VI+) na Oltári. Niečo pridal taktiež Jerry Pukanský novými ľahšími na Cukrovej homoli a Májovej veži.

Moldavská partia svojím činom priblížila Zádiel mnohým lezcom. Lezecká komunita má totiž veľa skúsených lezcov, ktorí nelezú v najťažších stupňoch.

Aj ja mám v hlave myšlienku urobiť v Zádieli „big wall“ už dávno. Línií mám vytipovaných viac. Miestny krasový vápenec je nádherne tvarovaný. Žiaľ, vždy je v tom aj prímes rozbitej skaly, ktorá je nebezpečná a nedrží. Je to oblasť známa divokou krásou a tabuľu lezeckých nešťastí už má popísanú. Kompaktnej skaly je obvykle viac iba v ťažkých líniách.

V počte viacdĺžkových ciest a ciest vo vyššej obtiažnosti (9 až 10 UIAA) nemá lezecká oblasť Zádiel na Slovensku žiadnu konkurenciu. Najmä košickí a rožňavskí lezci tvrdia miestnu muziku nielen obtiažnosťou, ale aj vzdialenosťami medzi odlezmi. Nové aj niektoré staršie výstupy sú prehľadne zaznamenané v sprievodcovi RP v Zádieli . Jeho tretie vydanie zostavil v roku 2022 Jerry Pukanský. Klasiky starých čias skompletizoval Marián Jacina v samizdate z roku 1982.

Som teda zvedavý, ako sa moldavskej partii podarilo vysporiadať s týmito dilemami. Nepoznám z nich nikoho. Rozmýšľam, čím to je, veď Janka Krajňáka, autora prvovýstupu z februára 1956, si ešte pamätám z môjho horolezeckého oddielu. Hádam to nie je tým, že starnem!? Budem nad tým musieť porozmýšľať pri pohári otcovho burčiaku.

Nástup (45 min)

Na severnom konci obce Zádiel sa nachádza platené parkovisko. Od neho pokračujeme približne 5 minút po asfaltovej ceste vedúcej spodnou časťou doliny až k plechovej lávke s vodočtom. Prejdeme cez ňu na druhú stranu Blatného potoka a pokračujeme v smere lávky ešte približne 30 metrov. Tu sa chodník stáča doľava a začína stúpať. Na tomto mieste sa nachádza kamenný mužík. Chodník následne pokračuje serpentínami do svahu. Na niektorých miestach ho označujú kamenní mužíci. Po chvíli stúpania prichádzame pod Prídavkovú vežu. Pod vežou môžeme odbočiť doprava a nástup si tak skrátiť.

Scénickejší variant však vedie doľava, priamo popod jej steny, v ktorých sa nachádza približne dvanásť lezeckých ciest. Väčšina z nich má obťažnosť VII a viac, no nájdeme tu aj dve cesty za V+ a jeden lokálny skvost z roku 1964, dnes klasifikovaný ako VI+. Vyššie sa nachádza plošinka pod skalným previsom. Odtiaľ pokračujeme dlhším traverzom doľava po dobre vyšliapanom chodníku. Privedie nás do malého sedielka s krásnym výhľadom. Zo sedielka pokračujeme stále doľava po rozpoznateľnom chodníčku, ktorý vedie popod skalky.

O chvíľu sa chodník nenápadne rozvetvuje. Menej viditeľná vetva odbočuje doľava a vedie do sektora Sokolie. Je tam približne dvadsať ciest obťažnosti IX a X. Komu by to nestačilo, ďalšie deviatky nájde na neďalekej Zubatej veži. Výraznejšie vyšliapaná vetva pokračuje doprava. Pri výstupe nepokračujeme až k malej jaskynke nazývanej Ohnisko, ale zostávame v úrovni približne 30 výškových metrov pod ňou. Chodník sa tam opäť stáča doprava a pokračuje vodorovným traverzom popod členité steny Orlej bašty. Na konci tohto chodníka sa nachádza nástup do moldavského variantu Cesty Orlov. Je tam miniatúrna plošinka medzi stromami, na ktorej žije malá komunita prítulných trombikulov. Prvé dva borháky sú z nástupu dobre viditeľné.

Menej zaujímavý, strmší, ale kratší variant vedie od altánku, ktorý sa nachádza približne 150 metrov za parkoviskom, doprava. V nadmorskej výške 380 metrov traverzuje sutinové pole severným smerom a v závere sa stáča v pravom uhle priamo pod nástup.

Opis výstupu

Pomenovania dĺžok nie sú historické, vymyslel som ich a pridal kvôli lepšej orientácii v opise, tak ako to robíme pri našich cestách. Tu je link na pôvodný opis autorov Cesty Moldavčanov.

1. dĺžka: Špárou na terasu, kl. IV−, 18 m, 3×B

Špárou na policu so štandom. V úvode sa do pozornosti lezca dostávajú aj konáre stromu rastúceho vľavo. Lezci na seba vidia až po odlez na policu. Štand nie je z nástupu viditeľný.

2. dĺžka: Diagonála, kl. V, 46 m, 11×B

Od štandu vedie najprv priamo hore. Po cca 15 metroch nepokračuje výraznou špárou, ale traverzuje diagonálne doľava. V závere sa opäť stáča smerom hore. Nebezpečné miesto je pri treťom borháku. Naľavo nad borhákom je veľký voľný blok. Po odlezení od neho je vpravo hore druhý veľký voľný blok. Taktiež finálová časť pod štandom má veľa nestabilných kameňov. Lezci sa vidia až po finálny odlez k štandu. Štand nie je zdola viditeľný. Po druhej dĺžke je vhodné prezuť sa do nástupoviek.

Poznámka: Ideálne miesto na štand by mohlo byť po cca 33 metroch na malej trávnatej polici pod približne desiatym borhákom. Znížilo by sa tým trenie lana a lezci by mali očný kontakt. V prípade problému by sa z cesty dalo ľahšie ustúpiť.

3. dĺžka: Prvý hrebeň, kl. II, 15 m

Vedie cez hrebienok a sedielko medzi vežičkami piliera. Na štand za treťou dĺžkou sa dá dostať aj z pravej strany žľabom. Je tam rozpoznateľný chodníček, ktorý vedie úplne zospodu. Z nástupu sa nachádza vpravo. Vynechá sa tým kľúčová druhá dĺžka klasifikácie V. V prípade komplikácií sa tadiaľ dá z cesty aj zostúpiť. Vyššie je to pre charakter terénu už komplikovanejšie. Lezci sa v úvode vidia. Štand nie je viditeľný zdola.

4. dĺžka: Stromová, kl. II/III, 46 m, 4×B, 2×S

Vedie cez balvany a kaskády hrebeňa, pár metrov nad chodeckým terénom. Má veľa voľných kameňov a treba tam zápasiť aj s konármi kríkov. Štand medzi štvrtou a piatou dĺžkou je opäť v sedielku. Tvoria ho dva lepené borháky a vpravo jedna skobka. Táto časť cesty poskytuje pomerne blízky pohľad na Orliu dieru. Jaskyňa s vchodom s rozmermi 6 × 3 metre je vďaka svojmu umiestneniu v skalnej stene 300 metrov nad údolím jednou z dominánt Orlej bašty. Lezci sa v úvode vidia. Štand nie je viditeľný zdola.

Poznámka: V nástupovkách sa dá celá dĺžka prejsť chodeckým terénom vpravo od hrebeňa. Stromy pod nami na pravej strane sú v tomto prípade faktor zvyšujúci bezpečnosť.

5. dĺžka: Druhý hrebeň, kl. IV−, 25 m, 4×B, 2×S

Tu už je dobré znovu si obuť lezečky. Nit vidíme priamo tri metre nad nami, nad štandom. Dĺžka vedie opäť hrebeňom. Je tam veľa nestabilných kameňov a pomedzi niektoré z nich sú aj zatlčené skoby. Štand je vo svetlej skale za sedielkom. Tvoria ho dva pozinkované nity Singing Rock.

6. dĺžka: Pri jaskyniach, kl. IV, 32 m, 4×B, 1×S

Nachádzame sa približne vo výške Orlej diery. Nevidíme ju, pretože sa nachádza za pilierom v stene napravo od nás. Pod nami vpravo dole (pozri úvodné foto článku) je však viditeľný vchod do Zúženej jaskyne, v ktorej sa našli kostrové pozostatky. Nad štandom vidíme naľavo čiernu skobku a nad ňou dva borháky ukazujúce smer postupu.

7. dĺžka: Pod hasičským štandom kl. V−, 34 m, 2×B

V siedmej dĺžke sa prvých 10 metrov ešte lezie. Potom sa pilier položí a pokračuje sa trojkovým terénom. Niekde vľavo by mal byť štand z Hasičskej cesty. Miesto je hasičom pravdepodobne známe, ale ak medzi nich nepatríte, je dobré byť pripravený na štand na vlastnom. Po dolezení dĺžky je fajn sa opäť prezuť do nástupoviek.

8. dĺžka: Scénická, kl. II/III, 35 m

Pokračujeme hrebeňom v nádhernej scenérii. Kvôli kvalite skaly je dobré sa istiť.

9. dĺžka: Balvanová, kl. II/III, 35 m

Užívame si vzdušný hrebeň a stále miestami trojkové lezenie. Štand je na dobrom veľkom balvane.

10. dĺžka: Záverečná, kl. II/III, 38 m

Záverečných sedem metrov sa ešte lezie, potom už je to ľahšie. Dĺžka končí na planine v chodeckom teréne.

Zostup (45 min)

Z kraja planiny vedie vyšliapaný chodníček, ktorý sa napája na modrú značku. Na tomto neznačkovanom rázcestí treba odbočiť doľava. Chodník je totiž dobre vyšliapaný aj v smere späť na kraj kaňonu. Sledujeme teda jeho ľavú vetvu a po pár minútach nás privedie na modrú značku. Na značkovanom chodníku už odbočujeme doprava. Po 400 metroch na ďalšom rázcestí odbočíme druhýkrát doprava na náučný chodník so zelenou značkou. Doľava pokračuje modrá značka vedúca až pod Turniansky hrad. Odbočenie označuje značka na žltom kolíku. Časti dreveného smerovníka zelenej turistickej značky sú zvalené. Trasa je zreteľná a chodník vedúci príjemným mäkkým podložím nás dovedie späť na parkovisko do Zádiela.

Prídavok z Prídavkovej?

Napriek nižšej obtiažnosti si cesta podľa mňa vyžaduje skúsených lezcov. Dôvodom je nekompaktná skala. V každej jednej dĺžke číhajú malé aj väčšie prekvapenia tohto druhu. Nezaradil som ju ale do kategórie ciest, ktoré preleziem len raz.

Druhá dĺžka napriek uvedenému predstavuje pekné lezenie. Aj v niektorých ďalších dĺžkach sa nájde pár pekných temp. Väčšinu postupových istení tvoria kvalitné nerezové borháky z dielne Ivana Brzého osadené v lepidle. Je škoda, že niektoré štandy tvoria pozinkované nity. Rozumiem tomu, prečo sú tam nity, nevadí mi to. Z hľadiska životnosti a bezpečnosti by im nerez alebo titán pristal viac.

Na návrat do cesty mám viac dôvodov. Spomeniem tri. Krátky príjemný nástup a zostup, príjemný počet dĺžok a úchvatná scenéria. Moldavská partia svojím činom priblížila Zádiel mnohým lezcom. Lezecká komunita má totiž veľa skúsených lezcov, ktorí nelezú v najťažších stupňoch. Prídavok z Prídavkovej veže by bol podľa mňa dobrým pokračovaním ich práce. Variant Rebra (kl. III+), ktorý vyliezli Zubáľ a druhovia v roku 1955, by mohol lokalitu obohatiť a rozšíriť jej možnosti.

Fotogaléria