Posledný víkend sa Tatrám zadarilo počasie, mne jedna obligátna Patria a hlavne Baranie sedlo. Pre tatranca možno bežná túra, ale ja si cením každý prírastok do zatiaľ skromnej zbierky tatranských prechodov.

Zahrievacia sobota. Dopoludnia amatérske „skialpové” preteky popri zjazdovke pod Soliskom (druhé miesto, na pravidelných bežcov jednoducho nemám), popoludní si spolu s víťazom Janom vyšliapeme na Patriu žľabom nad vodopádom Skok. Plány na nedeľu si už robím so stabilným parťákom. Robo sa skoro celú sobotu lieči z intenzívneho tréningu, ktorý absolvoval predchádzajúcu noc. Večer našťastie dodrží slovo a ide spať v rozumnom čase.

Napriek tomu sa nám v nedeľu ráno nedarí doraziť do Lomnice podľa plánu. Pred desiatou je už parkovisko pri lanovke skoro plné. Kým sa vyvezieme do sedla a prejdeme k Filmárskemu žľabu, je skoro jedenásť. Máme aktuálne info, že obvyklou trasou z Hrebienka sa prechod cez Baranie sedlo na Bielu vodu dá v pohode urobiť za 7 hodín. Vďaka lanovkám máme oproti štartu z Hrebienka nahnanú výšku, ale časová rezerva sa stenčuje. Počasie nám však praje, zatiaľ si nerobím starosti. Oparu okolo vrcholov ubúda.

Filmársky žľab, ako zvyčajne, nestojí za nič. Rozrytý, samá hruda, sneh ešte nestihol zmäknúť od slnka. Prihodil sa aj pád, po ktorom mi nie je dvakrát do smiechu. Nevadí, žľab berieme ako približovadlo k cieľu.

Pri Téryho chate bezvetrie a slnko, dalo by sa tam vegetovať aj zo dve hodiny. No toľko času nemáme. Posedíme na vyhriatych kameňoch nad plesami a v spoločnosti desiatok ďalších lyžiarov aj peších turistov pokračujeme do Baranieho sedla (2350 m). Je to úplne legálne, ide o vyhradenú skialpinistickú trasu a zimná uzávera dolín nad chatami tu neplatí. V lete by prechod pre bežného turistu legálny nebol, cez sedlo žiadna turistická značka nevedie.

Posledné výškové metre pod sedlom idú lyže na batoh, mačky v zmäknutom snehu netreba. V sedle je veľa ľudí a parádne výhľady, delíme sa o zážitky. Zjazd na druhú stranu ku Chate pri Zelenom plese patrí s 800-metrovým prevýšením k najlepším vo Vysokých Tatrách. Podľa Sprievodcu má obtiažnosť za S4 (čiže presný stred medzi S1 a S7) a expozíciu E1+ (tzn. pohodová expozícia, skoro najnižší stupeň).

Úzka a strmá (sklon 45°) horná pasáž je husto rozlyžovaná, ale sneh je v nej stále prvotriedny, ľahký a mäkký. Po tým tvrdý podklad, ktorý bez problémov drží. Nižšie vo Veľkej Zmrzlej doline, kde žľab prechádza do širokej pláne, sa už nájdu nerozlyžované miesta. Väčšinu povrchu však tvorí vetrom vytvrdený sneh, do ktorého sa lyže neponoria a idú pekelne rýchlo. Na hlboký prašan už v tomto čase, týždeň po poslednom poriadnom snežení, nemáme nárok.

Úzky žľab „Fľaška“ (sklon 40°), ktorým sa schádza nižšie do Doliny Zeleného plesa, je komplet vyšmýkaný. Našťastie nie ľadový a naše hrany to s prehľadom zvládajú.

Na Brnčálku bez stresov prichádzame o tretej. Telefónom si dohadujeme odvoz z parkoviska na pol piatu, máme dosť času na polievku a pivo. Cesta na Bielu vodu je na lyžiach zjazdná asi do troch štvrtín, pesimistické očakávania sa nepotvrdzujú. Na parkovisko prichádzame priskoro a odvoz trochu mešká. Radšej sme sa o tú polhodinu mohli dlhšie kochať na Térynke alebo v Baraňom sedle 🙂


Trasa: 14,5 km, prevýšenie 1486 m, vystúpaných cca 700 m, celkový čas 5:12 h. GPX na stiahnutie

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Možno ťa zaujme:

Máš niečo na srdci?