Túru na Vidlový hrebeň sme už mali dávno v pláne, ale pre jej časovú náročnosť a potrebu stabilného počasia sme ju nie raz odložili. Celkom ma potešilo, keď Tony zavolal, že už je doma z dovolenky a že do Tatier zavítalo babie leto, ktoré ponúka top podmienky na takúto dlhú túru.

Horský vodca Tony nám ešte v nedeľu večer kúpil lístky. Ráno o 8:00 h pohodlne nastupujeme na lanovku, ktorá nás vyváža až na Lomnický štít. Pôvodne sme chceli ísť z Lomnického sedla, žiaľ sedačková lanovka do sedla je práve od dnešného dňa do začiatku zimnej sezóny odstavená.

O 9:30 h už preskakujeme cez zábradlie na Lomnickom štíte, pár krokov a prúser… Môj iPhone sa vybral do doliny zrýchlenou cestou, letom z vrecka. Ups, okom ho sledujem. Našťastie pristál v jednej štrbinke. Opatrne zostupujem, to bolo ale šťastie… Štrbina je síce hlboká, no nejako sa tam spriečil a nespadol.

Tak v plnej výzbroji, mačky, cepín aj môj ajfón, sa vydávame na dnešné dobrodružstvo. Spoločne s parťáčkou Jankou a v sprievode nášho kamaráta a vodcu Tonyho zostupujeme do Medenej štrbiny.

Vidlový hrebeň

Zostup do Medenej Štrbiny (viac fotiek v galérii)

Zostup sa pomocou mačiek dá bezpečne zvládnuť, cepín sme nakoniec ani nevytiahli. V sedle si ho balíme na batoh,  mačiatkam tiež dávame dobrú noc a zakladáme ich do batohu. Z Medenej štrbiny vystupujeme po strmej hrane niekoľko metrov hore na ostrý hrebeň so zubami. Z druhého zubu je ťažký zostup hlavne pre mňa, čo mám krátke nohy i ruky. Spustenie sa na rukách je tak pre mňa náročnejšie než pre Tonyho či Janku.

Z vrcholu pokračujeme znova po hrane hrebeňa a spustíme sa po nej do sedielka za zubom. Mám dojem že viac lezieme smerom dole ako hore. Postupne preliezame skupinku ostrých zubov, niekoľko hrbov a balvanov ,a zas zliezame do štrbiny. Borháky na zlaňovanie sú všade. Za Tonym sme dve naviazané na krátke lano a zlaňovaniu, ak sa len dá, sa vyhýbame, a čo sa len dá, to zliezame.

Pri úpätí strmého vrcholového bloku Západnej Vidlovej veže objavujem krásne skalné oko. Žiaľ, čas nás ženie a Tony s Jankou na mňa vrhajú nie moc príjemné pohľady. Nechce sa im totiž peškovať zo Skalnatého plesa do Lomnice. Tak len jedno rýchle foto a fičím ďalej.

Pokračujeme po vodorovnej rímse do ľavého úbočia a cez strmú stienku na strechu skalnatého ramena, ktoré je opreté o vrcholový blok veže. Miestami sú skaly dosť hladké. Striedajú sa trhliny, časť skaly je zvetraná. Je to tu pomerne ľahké lezenie za II – III, avšak hodne exponované a tým nebezpečné.

Vidlový hrebeň

Nad Vidlovou štrbinou (viac fotiek v galérii)

Zostupujeme opatrne cez niekoľko stupňov, v jednom mieste balvanom preklenutou trhlinou, nasledujú líštičky, vodorovný hrebeň a kolmý zostup do Vidlovej štrbiny.

Po dvoch hodinách zliezania a preliezania sme vo Vidlovej štrbine. Je pol dvanástej, obedový čas. Janka nás vždy dokáže niečím prekvapiť. Dnes to bol tatarák s hriankou, už len pivečko chýbalo 🙂 Pol hodinka ubehla ako nič. Medzitým nám Tony oznámil svoj plán ďalšieho postupu.

Mimochodom, vôbec sa mi nepáčil. Pred nami sa týčila krásna Veľká Vidlová veža, malo nás čakať parádne exponované lezenie v obtiažnosti III – IV, na ktoré som sa nesmierne tešila, a on namiesto toho má v pláne prvú vežičku obísť. Vraj bez lezečiek by to bolo náročné a nebezpečné.

Ja mu rýchlo oponujem, že napriek tomu, že nám nekázal lezečky zabaliť, ja i Janka ich máme. No márna snaha. On ich nemá a nijako sa mi ho nepodarilo presvedčiť, aby sme postupovali tak ako sa píše v sprievodcovi. Vraj takto to bude rýchlejšie a bez extra náhlenia stíhame lanovku. Mňa to tak nahnevalo, že som prestala fotiť.

Vidlový hrebeň

Vidlový hrebeň (viac fotiek v galérii)

Svoje jabĺčko za účelom fotenia vyťahujem až po hodine na vrchole Veľkej Vidlovej veže. Tonyho „skratka“ nesplnila účel. Podľa sprievodcu by sme po polhodinovom lezení boli na vrchole. Nám to namiesto pol hodinky trvalo celú hodinu. Nakoniec sám zhodnotil, že do budúcnosti zostane pri hornom vodení. Tj. pekne regulárne cez hrebeň.

Z Veľkej Vidlovej veže je zostup možný jedine zlanením. Aby sme šetrili čas, znova zlaňujeme s Jankou spoločne na jednom lane. Nič príjemné, hlavne keď sme zvyknuté na luxusné „sólo“ zlaňáky.

Čaká nás posledná – Východná – Vidlová veža v obtiažnosti lezenia II – III, no miestami tá troječka nejako Janke celkom nevyšla. Bez lezečiek a dvoch sólo lán to vôbec nebolo také ľahké lezenie. Skôr naopak. Na krátkom lane liezť je o držku. Vďaka tomu som dostala dva kopance do hlavy od parťáčky.

Pri lezení v miernom previse bez dobrých stupov a madiel sa Jankina noha šmykla a prvý kopanec zasiahol moje okuliare. Z nich v momente vyletelo sklíčko a už som počula len jeho jemné cinkanie po skalách. Úder bol dosť silný a cez okuliarový rámik sa preniesol na moje obočie, čo skončilo okamžitým opuchom. Keď som sa z komína vynorila, vítal ma Tonyho rehot. Zrazu som pre neho nebola malé pivo (tak ma prezýva) ale jednooký Joe.

Vidlový hrebeň

Vidlový hrebeň (viac fotiek v galérii)

Po krátkej chvíľke ma zas pochválil za ladné a rýchle lezenie, čím mi trošku vylepšil náladu a môj hnev z jeho „skratky“ začal ustupovať. Úseky rôznych obtiažností sa striedali. V jednom ťažšom sa situácia znova zopakovala. Tam som to schytala priamo do sánkovej kosti. V tom momente som sa zaprisahala, že už na žiadne lezenie a vodenie na krátkom lane sa viac nedám nahovoriť.

Napriek krátkemu lanu a skratke to bol krásny deň plný lezenia, preliezania a preskakovania rôznych malých vežičiek. Po celú dobu sa mi vynáral v hlave film Medená veža a Orlie pierko, kde si Pirin po hrebeni len tak poskakoval. V Kežmarskej štrbine si užívame teplé slnečné lúče. Celý deň bol nádherne slnečný. Fajnové teplúčko, krajší koniec letnej sezóny si ani neviem predstaviť.

Po zlaňáku nás čaká záver – výstup na Kežmarský štít. Je to pomerne ľahký terén, povedala by som že priam chodecký, okorenený menšími „bouldrami“, ktoré si nesmierne vychutnávam. Už sme skoro v závere, no žiadnu únavu necítim. Uvidíme, čo povie zostup.

Čosi pred 13:00 h stojíme na vrchole Kežmaráku. Naposledy, keď sme tu pred rokom stáli po prelezení Obrovského kúta, bola taká hmla, že sme si ani po konček nosa nevideli, nieto ešte vrcholovú tabuľu.

Vidlový hrebeň

Na záver ako vždy spoločné selfie (viac fotiek v galérii)

Najradšej by sme sa ešte kochali krásnymi výhľadmi, no čas je veľký pán a chceme stihnúť lanovku zo Skalnatého plesa. Rýchlym tempom zbiehame cez Huncovské sedlo na Skalnaté pleso. Lanovku sme našťastie stihli. Krásny deň za nami.

Záver a osobné zhodnotenie: Krásna tatranská túra, odporúčam ju však jedine zdatným lezcom znalých tatranských pomerov, priemerným a málo skúseným ako som ja s Jankou je bezpečnejšie ísť s horským vodcom. Koniec koncov, cena za ľudský život je nevyčísliteľná. Čítala som kdesi, že to nejakí chalani liezli bez istenia a lano používali len na zlanenie. To však odporúčam naozaj len borcom, ktorí sa aj vo vysokých obtiažnostiach pohybujú ako doma.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?