Puškášovým pilierom na Čierny štít

Polovica septembra, konečne víkend v Tatrách a po niekoľkomesačnej pauze konečne šanca na skutočný kontakt so skalou (turistika a ferraty sa nerátajú). Napriek ranným prehánkam prekvapujúco pekný deň v sobotu a až gýčovito krásna nedeľa. Čo viac si človek môže…
Polovica septembra, konečne víkend v Tatrách a po niekoľkomesačnej pauze konečne šanca na skutočný kontakt so skalou (turistika a ferraty sa nerátajú). Napriek ranným prehánkam prekvapujúco pekný deň v sobotu a až gýčovito krásna nedeľa. Čo viac si človek môže priať?

O lezeckom cieli s Martinom debatujeme až počas piatkovej večernej cesty autom. Cez týždeň nebol čas. Obaja sa zhodujeme, že vzhľadom na aktuálnu (ne)rozlezenosť sa nejdeme pokúšať o posúvanie limitov. Nejaká štvorečka bude úplne stačiť, veď sú to Tatry. Chceme niečo v pevnej skale a nech sa to končí na vrchole štítu. Pre taký cieľ sme ochotní zniesť aj dlhší nástup.

Padajú rôzne návrhy, kým sa to niekde pred Zvolenom ustáli na Čiernom štíte a Puškášovom pilieri (IV). V najvýchodnejšej časti Tatier ešte ani jednej z nás neliezol, a to je lákadlo. Problém je, že nemáme poriadneho sprievodcu s topo plánikom, takže nájsť cestu bude výzva. Žena na lane kedysi písala o tom ako s Matúšom liezli vedľajšiu Stanislawského depresiu, ale z toho múdrejší nie sme. Hádam pod stenou niekto bude a poradí.

02 Cierny stit
Pod Fľaškou, vrchol Čierneho štítu ako na dlani (viac fotiek v galérii)

Väčšiu istotu nám dodáva objav českej e-knihy od Tomáša Kubláka, ktorá popisuje práve túto jednu cestu. Za pár drobných ju počas prestávky na pumpe sťahujem do mobilu. Po nákupe konštatujeme, že je sprievodca je veľmi slušne spracovaný. Ja síce leziem so šošovkami v očiach a vtedy na mobil dosť zle vidím, ale Martin má dobrý zrak. Podľa sprievodcu je cesta za V, kým všade inde sa uvádza IV. Niektoré úseky sú za päť aj podľa zdrojov, ktoré celkovú náročnosť uvádzajú ako IV. Nerobíme z toho vedu, ako bude, tak bude.

V sobotu ráno sa pri konfrontácii s realitou ukazuje, že pamäť je veľmi nespoľahlivý orgán.

V kufri vezieme dva horské bicykle. Nimi si plánujeme uľahčiť ranný nástup hore Dolinou Kežmarskej bielej vody. Kedysi som štýlom bike & hike absolvoval Jahňací štít a nemám som z toho žiadne extrémne spomienky.

V sobotu ráno sa pri konfrontácii s realitou ukazuje, že pamäť je veľmi nespoľahlivý orgán. Alebo sa stav „cyklotrasy“ na Brnčálku za tie štyri roky rapídne zhoršil. Čistý masochizmus, a smerom dole to bude ešte horšie ako hore. Asi dva kilometre pod chatou nám dochádzajú nervy a bicykle odkladáme do lesa.

Celková vzdialenosť: 16961 m
Celkové stúpanie: 2095 m
Celkový čas: 11:07:21
Stiahnuť GPX

Naše časy: Biela Voda – Zelené pleso 1:40 h, Zelené pleso – začiatok cesty 2:00 h, lezenie v ceste 5:00 h, zostup k začiatku cesty 1:00 h, návrat ku chate 1:00 h. V GPX zázname na stiahnutie je vyznačený waypoint so začiatkom cesty. Pozri si aj video vizualizáciu trasy.

Pri šliapaní hore dolinou mierne popŕcha a hory sú zahalené v mliečnom opare. Namrzení rozoberáme možnosti náhradného programu. Zbytočne. Pri chate je jasné, že nás čaká nádherný tatranský deň. Stena je orientovaná juhovýchodne a kým k nej dôjdeme, mala by byť suchá. Od plesa krásne vidíme chrbát oddeľujúci Zmrzlé doliny a na jeho konci vrchol Čierneho štítu (2434 m).

Lezúc po reťazami zaistenom svahu napravo od Fľašky nechápem, že som ten úzky žľab s vodopádom viackrát v pohode zlyžoval a v rámci prechodu Tatranskej Haute Route aj vyšliapal smerom hore. Síce na haršajzniach, ale tiež v podstate bez problémov.

04 Cierny stit
Juhovýchodná stena Čierneho štítu. Ako nájdeme cestu? (viac fotiek v galérii)

Predbiehame väčšiu skupinku, ktorá sa zrejme vybrala na letnú verziu Haute Route. Na trase cez Veľkú Zmrzlú dolinu do Baranieho sedla to celkom žije, no keď sa odpájame z chodníka, zisťujeme, že pod našou stenou je ľudoprázdno. Žiadne konzultácie nebudú. Napriek sprievodcovi a fotkám s vyznačenou cestou trvá pol hodiny, kým určíme pravdepodobný začiatok cesty. Neistota, či lezieme správne, trvá až do prvého štandu.

Dôsledkom zelenáčskej chyby je brutálne trenie lana. Ťahám ho ako burlak na Volge.

Prvá dĺžka sa začína v položenom dvojkovom teréne. Po 20 metroch oddychového lezenia sa náročnosť priostruje na päťkovú a pred koncom príde aj previštek. Zároveň s prvými obavami, či 60 metrov lana vystačí, hlási Martin štand. Nechávam ho natiahnuť aj druhú dĺžku – poctivých 50 metrov vyrovnanej päťkovej náročnosti. Druhý štand sme buď nenašli, alebo sa borháky niekam stratili. Na pohodlnej polici však nie je problém urobiť štand z vlastného materiálu.

06 Cierny stit
Dolez na prvý štand (viac fotiek v galérii)

Tretiu dĺžku idem ťahať ja, má byť ľahšia (IV) a už sa mi žiada zmeny. Bola by fajn (Martin neskôr hlási, že sa na druhom nenudil), keby som hneď na začiatku neurobil pri zakladaní istenia zelenáčsku chybu, dôsledkom ktorej je brutálne trenie lana. Ťahám ho ako burlak na Volge. Byť to v ťažšom teréne, musel by som sa vrátiť. Inak pekné lezenie, pri ktorom je zreteľne cítiť, že sme na pilieri.

Tretí štand je vzdušný, ale pohodlný. Keď Martin dolieza, posielam ho rovno ďalej. Štvrtá dĺžka je po troch päťdesiatkach prvá kratšia, má asi 40 metrov. Končí sa na plošine zvanej Horná lávka tesne pod vrcholom. Terén na prechode k nemu vyzerá byť ľahký, ale nie je to úplne prehľadné, tak radšej ťahám lano až na vrchol. Ale do zostupových topánok sa prezúvame už na lávke.

09 Cierny stit
Martin čiluje na druhom štande (viac fotiek v galérii)

Istenie nakoniec nebolo nutné, ale ani nezaškodilo. Z vrcholu máme parádne výhľady na susedný Kolový štít a Belianske Tatry. Na druhej strane Lomnický štít a Vidlový hrebeň, ktoré sme vlastne nonstop sledovali zo štandov.

Pred tatranskými zostupovkami mám rešpekt. No tentoraz som sa ani veľmi nevytrápil – že by som sa pomaly učil ako chodiť neistený po nestabilných kameňoch? Trvá to necelú hodinu a cestou sa vyskytnú dve vežičky vystrčené do svahu, ťažko odolateľná príležitosť na fotku.

Hoci je trasa väčšinou dobre označená mužíkmi, na Jakubovu lávku v závere zostupu netriafame. Po nej by sme sa pekne dostali až k ruksaku odloženému pod začiatkom cesty. Namiesto toho vychádzame z rozbitého žľabu asi o 50 výškových metrov nižšie. Vychádza to na mňa, Martin si niečo podobné odrobil pri našom poslednom spoločnom lezení začiatkom júna pod Schneebergom.

19 Cierny stit
Dolez na vrchol Čierneho štítu (viac fotiek v galérii)

Zostup ku chate popri Fľaške nie je úplne triviálna záležitosť, no reťaze pomáhajú. Na chate si s veľkou chuťou dávame miestny hybrid fazuľovice a kapustnice. Turisti sediaci v presklenej jedálni majú parádny výhľad na pleso a Fľašku za ním. Dostávame otázky, odkiaľ ideme a aké to tam bolo. Náš zostup mali ako na dlani, vraj podaktorí pri Fľaške maturovali s lanami skoro hodinu a my sme to „prebehli ako kamzíky“. Neviem, čo by hovorili, keby mali výhľad na zliezanie vyššie pod vrcholmi.

O pokuse zísť dole na bicykloch radšej pomlčím, slovo masochizmus použité v úvode ho dostatočne vystihuje. Posledný úsek, keď je už povrch v pohode zjazdný, tlačím s defektom… Asi tak. Ale bez bicyklov by sme to celé za svetla nestihli.

Takmer dvanásť hodín mal tento deň. Stálo to za to.


Autor odporúča

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?