Okolo Duchonky v zlatej hodinke

Krátka cyklistická návšteva na východnej strane Považského Inovca. V lesoch nad Topoľčanmi som nehľadal MTB traily, skôr spevnené lesné cesty. Na tento typ bicyklovania má lokalita perfektné podmienky.

Po krátkom študovaní mapy som si za východiskový bod vybral rekreačné stredisko pri vodnej nádrži Duchonka. Jednak preto, lebo tam mapa zobrazuje hustú sieť zaujímavých cyklotrás, ale aj pod vplyvom spomienok.

V časopriestore môjho detstva a dospievania bola Duchonka pojem. Zrejme ním stále je, súdiac podľa totálne plného kempu, do ktorého som sa z nostalgie šiel pozrieť. Miesto malo svoje čaro pred rokmi a má ho stále. Ak prižmúrim jeden a trištvrte oka, tak v tom brezovo-borovicovom háji cítim závan mediteránskej atmosféry ;)

Popisovaný okruh je vhodný pre horský bicykel, prípadne drsnejšieho gravelového jazdca. Napriek veľkému podielu asfaltu (odhadom 90 percent) sú na ňom aj vyslovene MTB úseky. Ja som na ňom testoval prestavbu svojho horského hardtailu na ťažko definovateľný hybrid so zameraním na gravelové jazdenie. Ak ťa to zaujíma, viac sa dočítaš nižšie.

Trasa okolo Duchonky

Z preľudnenej a hlučnej Duchonky som sa vydal miernym stúpaním do osady Kulháň po peknej asfaltovej lesnej ceste s náučnými tabuľami. Paralelne s cestou kedysi viedla úzkorozchodná lesná železnica. Dal ju v roku 1913 postaviť majiteľ veľkostatku v Tovarníkoch barón Leopold Haupt-Stummer a začínala sa v drevospracujúcej fabrike v Topoľčanoch. Keď som na Kulháni uvidel krásne staré duby, pochopil som dôvod tejto investície. V osade funguje rybárstvo, kde sa v sezóne dajú ochutnať vyhlásené pečeno-údené pstruhy.

Z Kulháňa sa dá pokračovať aj na hrebeň Inovca. Časť z neho som už raz na bicykli prešiel a tentoraz som na takú jazdu nemal chuť. Odbočil som doľava do Jelenej doliny. Lesná cesta mala stále asfaltový povrch, hoci už horšej kvality. Odignoroval som ďalšiu odbočku na hrebeň Inovca a nechal sa viesť cestou traverzujúcocu popod Panskú Javorinu (943 m). Tu niekde som dosiahol výškové maximum trasy, cca 800 mnm.

Nasledoval zjazd k rázcestiu Dolné zľavy (405 mnm). Tento úsek si už pýta horský bicykel. Z rázcestia sa ponúkal návrat na Duchonku peknou dolinou Železnica (aj ňou kedysi viedla vetva úzkokoľajky) so spevnenou cestou. Do pol hodiny by som bol naspäť pri aute. Keďže sa mi ešte nechcelo končiť, pokračoval som smerom k Topoľčianskemu hradu.

Pomerne zachovalá zrúcanina tvorí peknú vizuálnu dominantu inoveckého podhoria. Keďže leží dosť ďaleko od hlavných cestných ťahov, je menej známa ako iné hrady. Z Podhradia som pôvodne plánoval ísť smerom k Duchonke po hradskej, no zlákala ma skratka v podobe žltej turistickej značky s prísľubom zábavnejšej jazdy ako po asfalte medzi autami.

A zábava to bola riadna. Chodník totiž križuje Slivnickú dolinu s celkom strmými svahmi. Trailový jazdec na celopére a s pevnými nervami by to asi zišiel, ale na druhej strane by tak či onak musel bicykel vytlačiť. Ja som tlačil aj dole, aj hore.

Žltá značka ma zaviedla k Duchonke, no ešte stále bola chuť špliapať do pedálov. Zviezol som sa do Prašíc a cez Nemečky a rovnomennú vodnú nádrž sa vrátil na Kulháň. Odtiaľ už po známej lesnej asfaltke k autu zaparkovanému nad Duchonkou. Na poliach medzi Prašicami a Nemečkami som si tesne pred západom Slnka vychutnal pohľady na vidiecku krajinu v perfektnom svetle zlatej hodinky.

Z horského bicykla hybrid

Pri jazdení okolo Duchonky som prvý raz testoval prestavbu osvedčeného MTB hardtailu na hybrid medzi gravelom, horákom a bikepackerským bicyklom. Čisto gravelový bicykel s „baranmi“ som v minulosti skúšal, bavil ma, ale nestálo to za vyše týždňa trvajúce bolesti krčnej chrbtice. K problémom s krkom sa pridali bolesti pri inej činnosti preťažených zápästí a hrozilo, že si od bicyklovania budem musieť dať pauzu. Rozhodol som sa radšej menej jazdiť po neupravenom povrchu a zainvestovať do úprav bicykla:

• Predĺženie krku vidlice o 55 mm pomocou adaptéra. Aby som sa menej hrbil a nebolela ma krčná chrbtica. Použitie adaptéra nie je úplne v súlade s metodikou, keďže to zoslabí kritickú časť konštrukcie bicykla. V extrémnej situácii by adaptér mohol zlyhať a ohroziť jazdca. Vzhľadom na plánované využitie bicykla najmä upravenom povrchu a moju hmotnosť pod 70 kg považujem toto riziko za okrajové.
• Výmena klasických MTB riadidiel za bikepackerské Ritchey Kyote, ktoré sú zahnuté dozadu ako na mestských bicykloch. Výrazný backsweep šetrí zápästia.
• Z 80-centimetrových riadidiel som postupne zrezával, až som skončil na šírke len 63 cm. Nasadil som na ne mäkké penové gripy, tiež na ochranu citlivých zápästí. Používam aj krátke vnútorné rohy, pretože je fajn občas pri jazde zmeniť polohu.

• Výmena predstavca za ultrakrátky 35-milimetrový. S pôvodným 60 mm nový setup nefungoval tak, ako som si predstavoval.
• Obutie užších a plášťov. Dopredu som dal MTB plášť s rýchlym dezénom Maxxis Pace 29×2.1, dozadu gravelový Maxxis Rambler 700x50C. Plášte som obul v bezdušovej konfigurácii. Bez duší spokojne jazdím už pár rokov, odtiaľ niet návratu.
• Upustil som od svojich zásad o (ne)prznení bicykla taškami a doplnil naň väčšiu kapsu na hornú rámovú rúru, taštičku pod sedlo a pridal druhý košík na fľašu, v ktorom vozím box na náradie v tvare fľaše. Cieľom bolo zbaviť sa cyklobatoha, s ktorým sa pri jazde rýchlejšie unavím.

Nový setup ešte priebežne dolaďujem, ale v globále som s výsledkom už spokojný. Bolesti krčnej chrbtice takmer zmizli. Zápästia stále pobolievajú, no s klasickými riadidlami by som asi vôbec nebicykloval. Nové plášte pri prvých jazdách po asfalte vyvolávali dojem, že mi pomáha vietor od chrbta. Na bicykli sa pritom stále dá prejsť aj cez náročnejší terén.

Fotogaléria