Od mosta k mostu popri rieke Soča

Ľahká cykloturistická trasa pri tyrkysovej rieke Soča bola pre nás len zastávkou na ceste od mora a nemali sme veľké športové ambície. Report nech poslúži ako inšpirácia na niečo väčšie a lepšie naplánované v lokalite plnej kultúrnych a prírodných zaujímavostí.

Úsek medzi historickým mestečkom Kanal ob Soči a Novou Goricou, ktorý sme si prešli obomi smermi, je súčasťou slovinsko-talianskej diaľkovej cyklotrasy Bimobis. Po 80 kilometroch toku zo svahov Júlskych Álp tu rieka Soča stráca divokosť horskej riavy. Vedie popri nej frekventovaná cesta, železnica a na brehoch je dosť veľa priemyslu. Ale stále má úžasnú tyrkysovú farbu. Pre stredoeurópana zvyknutého na mútne hnedé rieky takú fascinujúcu.

V kultúrnej vrstve doliny Soče sa mieša habsburgské dedičstvo s talianskymi a slovanskými vplyvmi. Vzniká tak príťažlivý mix v architektúre, gastronómii aj iných oblastiach. Fanúšik vojenskej histórie by tu vedel stráviť mesiace. Na každom kopčeku sa dá objaviť nejaký pozostatok tri roky trvajúcich bojov, ktoré na Soči počas 1. svetovej vojny viedli armády útočiaceho Talianska a brániaceho sa Rakúsko-Uhorska.

Náročnosť

Išli sme na horských bicykloch, ale trasa by sa pohodlne dala prejsť aj na cesťáku. Pre ortdoxného cestného cyklistu by však cyklochodník mohol byť pomalý a radšej by šiel po ceste medzi autami. Ideálnou výzbrojou by bol pohodlný trekingový bicykel. Trasu zvládnu aj deti, ibaže na ceste späť sa už asi budú nudiť.

Naša trasa

Miesto na zaparkovanie auta nachádzame priamo v centre Kanalu. Historické mestečko je známe najmä vďaka ikonickému kamennému mostu cez Soču. Každý rok v auguste sa na ňom konajú preteky v tradičných skokoch do vody. Skalnaté brehy rieky a priľahlé ulice mesta sa vtedy zaplnia divákmi zvedavými na výkony skokanov zo 17-metrovej výšky.

Ešte pred štartom cyklotúry si ideme pešo prezrieť centrum mestečka. V miestnej kaviarni sa posilňujeme kávou a lokálnou sladkou špecialitou kobariški štruklji. Po nasadnutí na bicykle prechádzame po onom slávnom moste na opačný breh Soče. Od Kanalu vyššie na sever vedie cesta pre autá na pravom brehu a železnica na ľavom. Od Kanalu na juh, kam sme sa vydali my, je to presne naopak. Celú trasu trávime v spoločnosti železnice na pravom brehu rieky.

Prvá polovicu trasy vidíme hlavne priemyselné areály vtesnané do priestoru medzi riekou a svahmi hôr. Nie sú to žiadne zanedbané ozruty, okolie fabrík je slušne udržiavané. Cyklotrasa s kvalitnými značením vedie po lokálnych cestách zdieľaných s minimálnym množstvom áut.

Pri vodnej elektráni Plave obdivujeme štvoricu historických víl vo funkcionalistickom štýle. Pôsobia, akoby ich navrhol nejaký slávny architekt, a je to trochu iný funkcionalizmus než aký poznáme v Strednej Európe. S mediteránskou príchuťou. Architekta sa mi vypátrať nepodarilo, iba to, že elektráreň Plave I a zrejme aj tie krásne zamestnanecké bytovky vilového typu postavili Taliani v období medzi prvou a druhou svetovou vojnu.

Dolina Soče bola vtedy súčasťou Talianska, ktoré toto územie spolu s ďalšími regiónmi získalo od porazeného Rakúsko-Uhorska. Po 2. svetovej vojne sa na strane porazených ocitlo Taliansko a o Soču aj Istriu prišlo v prospech Juhoslávie. Mesto Terst s okolím sa malo stať neutrálnym slobodným územím pod správou OSN. Tento plán však po siedmich rokoch stroskotal a v roku 1954 si Terst definitívne rozdelili Taliansko a Juhoslávia.

Južne od vodnej elektrárne už v okolí cyklocesty nie sú žiadne väčšie stavby. Cyklochodník je úplne oddelený od premávky a vedie niekoľko metrov až desiatok metrov od železničnej trate. Aj samotná cyklocesta často využíva teleso staršej železnice, ktorá už zrejme nevyhovovala potrebám modernej premávky. Bicykluje sa po nej výborne. Škoda, že výhľad na rieku väčšinu času zakrýva vegetácia.

Železničný koridor v doline Soče funguje od roku 1906. Bol to jeden z najväčších infraštruktúrnych projektov Rakúsko-Uhorska, ktorý mal posilniť a zrýchliť spojenie medzi centrálnymi časťami monarchie a jej najväčším prístavom v Terste. V rámci projektu vznikli okrem iných tunely Karavanke (8 km) a Bohinj (6,3 km).

Súčasťou historickej železničnej trasy zvanej Transalpina je aj fotogenický Solkanský most (na úvodnej fotke článku). Bol poškodený počas dvoch vojen, no vždy opravený a dodnes po ňom premávajú vlaky. Jeho hlavný oblúk prekonáva vzdialenosť 85 m, čo je svetový rekord pre kamenné mosty. V čase jeho stavby sa už začínali presadzovať železobetónové konštrukcie, preto si prvenstvo udržal.

Ako sa blížime k mostu, v okolí cyklocesty pribúdajú známky ľudskej činosti. Kúsok za mostom leží Nova Gorica, regionálne správne stredisko a súčasť slovinsko-talianskeho dvojmestia Nova Gorica – Gorizia.

Ak by sme mali viac času, určite by sme do Novej Gorice zašli. Z bodu, v ktorom sa otáčam, vidím pekný mestský park na brehu Soče s cyklomostom. Kontrola času však velí na návrat. Čaká nás niečo vyše hodiny bicyklovania rovnakou trasou naspäť, a bude to prevažne do kopca. Stúpanie je mierne, celkovo sme v ten deň na 35 km nastúpali 400 výškových metrov.

Praktické info

• Na okraji mestečka Kanal, priamo pri rieke Soča, sa nachádza malý autocamping Korada.

Doplnkové tipy

• Cyklovýlet sa okrem Novej Gorice dá predĺžiť aj na sever od Kanalu, smerom na Tolmin. Nie je tam však vyhradená cyklocesta, ide sa po miestnych komunikáciách alebo lesných cestách.
• Pár kilometrov od Kanalu sú na svahoch kopca Avški kuk (675 m) vybudované zjazdové traily Avčetrails.

Fotogaléria