Pred cyklovýletom do prírodného parku Camarque som bol skeptický. Bažiny – čo tam už môže byť zaujímavé. Jarka však snívala o kŕdľoch ružových plameniakov a plážach, ktorým nevidno konca. Nakoniec sme si nadplán odniesli zážitok, o ktorý sa postarali francúzski kovboji a ich miestny variant rodea.
▬ Napísal: Jaro

Camarque je chránené územie zapísané v UNESCO. Leží na provensálskom pobreží západne od Marseille a južne od mesta Arles. V podstate ide o bažinatú deltu rieky Rhôny. Región je známy ružovými plameniakmi, pestovaním ryže, chovom malých čiernych býčkov a robustných bielych koní. Časť týchto zvierat chovajú ma farmách, no dosť ich tam žije nadivoko. Len sa tak váľajú v bahne hocikde pri ceste.

Ráno sa z prenajatého apartmánu v Arles polhodinovou jazdou v aute presúvame do Saintes-Maries-de-la-Mer. Atmosférou mi trochu pripomína anglické prímorské  mestečká – pobrežie je zregulované, pláže umelé, promenáda vybetónovaná, už len to drevené mólo chýba. Hoci je ešte len prvá polovica júna a pracovný deň, celkom to tu žije turistickým ruchom.

V miestnej požičovni si prenajímame horské bicykle po 16 €/deň a štartujeme smerom na východ k zálivu Beauduc. V nafasovanej mapke vidíme viacero okružných cyklotrás, ktoré však z veľkej časti vedú po asfaltkách zdieľaných s autami. A o to nemáme záujem, chceme byť blízko mora a plameniakov.


Trasa: Dĺžka 36 km, celkový čas vrátane kúpania 4:30 h, prevýšenie prakticky nulové. GPX na stiahnutie

Hneď za hranicami mestečka ma ovalí typický čističkový zápach. Chvíľu si myslím, že ho má naozaj na svedomí miestna čistička. Keď to ani po štvrťhodine šliapania neprestáva, je jasné, že zápach tvoria bažiny. A teda príroda, kvôli ktorej sme sem prišli. Neostáva nič iné, len si zvyknúť.

Makadamová cyklotrasa má výškový profil pravítka. Napravo široká pláž a more, naľavo polomočiare predelené násypmi, kanálmi a nízkymi ohrádkami. Registrujem, že sa tam deje niečo zaujímavé. Skupiny jazdcov sa premávajú na bielych koníkoch mávajúc dlhými tyčami. Na hlavách majú klobúky a farby ich košieľ zrejme vyjadrujú „klubovú“ príslušnosť.

Francúzski kovboji očividne chystajú nejakú akciu. Zastavujem, vyťahujem foťák a po pár minútach sa dočkám. Zdá sa, že ide o nejaký tradičný šport založený na naháňaní malého čierneho býčka. Jazdci suverénne ovládajú svoje kone a chytajú čierne teliatka lasom ako vo filmoch. Škoda, že nemám poriadny teleobjektív.

Býčky dokážu jazdcom unikať len pár sto metrov. Až na jednu výnimku, ktorej sa nejako podarilo dostať cez ohradu do voľného priestoru. Kovbojov to zaskočilo. Zhromažďujú sa na bojovú poradu, no dlhý čas sa len točia na mieste a teľa je už bohviekde.

Nakoniec dospejú k rozhodnutiu, jedna skupina sa oddeľuje a cvála smerom ku nám. Prečo, keď býčok utekal iným smerom? V tom momente si uvedomujem, že stojím pri zrejme jedinej bráne vedúcej von z kovbojského areálu. Super, budú parádne fotky.

Jarka moje vzrušenie nezdieľa a ťahá ma preč z jazdnej dráhy rozbehnutého oddielu kovbojov. Aj ja mám chvíľu obavy, či sa nebodaj nechystajú ohradu v plnom cvale preskočiť. Našťastie nie. Civilizovane zastanú, jeden zoskočí, otvorí bránu a znova rozbiehajú kone do cvalu. Blato fŕka spod kopýt a okolo jazdcov sa vznáša oblak adrenalínu. O päť minút neskôr už vedú chyteného býčka nazad.

Kultúrna vložka sa skončila, môžeme pokračovať v cykloturistike. Zvláštna krajina, v ktorej sa mieša morská a sladká voda, piesok a bahno, divoká príroda s ľudskými zásahmi. Po zhruba 15 kilometroch od štartu prichádzame k peknému historickému majáku Gacholle. Je tu pár stolov s lavicami na oddych. Dumáme, prečo maják postavili dva kilometre od pobrežia. Možno sa inak nedalo.

Za majákom využívame zjazdne vyzerajúcu odbočku ku pláži. Doteraz nebolo úplne jednoduché dostať sa k moru – raz nás od neho delila bažina, inokedy odradila predstava tlačenia bicykla kilometer po piesku. Cestou k vode konečne vidíme poriadny kŕdeľ plameniakov.

Na pláži síce nie sme úplne  sami, no tých pár ľudí sa v obrovskom priestore stráca. Na chvíľu vleziem do šialene studeného mora. Potom okolo nás prefrčí biele auto. Obyčajná malá dodávka, nič terénne, ide dosť rýchlo po páse vlhkého piesku, asi aby nezapadol. Surreálny obraz.

Vraciame sa na cyklotrasu a pokračujeme smerom na východ. Ale len malý kúsok, pretože jednotvárna krajina a nekončiaci zápach z nás vysal energiu. Otáčame sa nazad.

Cestou späť sa na okraji Arles zastavujeme pri moste v Langlois, ktorý sa preslávil vďaka obrazom Vincenta Van Gogha. Mosty na kanáli z Arles do Bouc naprojektoval v 19. storočí holandský inžinier a Van Goghovi zrejme pripomínali rodnú krajinu, preto ich často maľoval. Súčasný most je v skutočnosti len replikou pôvodného, ktorý tu stál do roku 1930, potom ho nahradili betónovým, a ten na sklonku vojny vyhodili do vzduchu Nemci.

Predsudky voči bažinám som v Camarque nestratil, no tento kraj sa mi hlboko vryl do pamäti. A spomeniem si naň vždy, keď prechádzam okolo čističky 😉


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?