Akousi náhodou sa takmer presne do roka a do dňa znovu ocitám v Žiarskej doline. Vlani posledný predvianočný víkend vyšiel na 20. – 21. decembra, čiže nedeľná lyžovačka už bola úplne legálna. Tento rok sme žiaľ o pár dní zhrešili (a zďaleka sme neboli sami).

Je desať hodín, keď po trojhodinovom motorovom presune vyrážame z parkoviska v ústí doliny. Cesta je tak akurátne vysnežená. Na Žiarskej chate sme o jedenástej, vhodný čas na jednu hustú fazuľovú. Nafasujeme kľúč od izby a odkladáme prebytočné veci. Nezdržiavame sa zbytočne dlho, v tomto luxusnom počasí by to bola škoda. O pol hodinu už svižne šliapeme smerom na Terasu.

Tempo zodpovedajúce svojej pretekárskej kombinéze udáva Erik. Mne to celkom vyhovuje, Peter sa sťažuje na privysokú tepovú frekvenciu a Maroš na tlačiace topánky. Tipujem, že pre Erika je to skôr vychádzka.

V pláne máme Lúčne sedlo, v závislosti od podmienok Hrubú kopu, a cestou nazad si možno ešte vyšliapneme do Smutného. Sedlo medzi Hrubou a Treťou kopou, do ktorého mieri najviac ľudí, si nechávame na nedeľu. Zajtra sa má zhoršiť počasie a trafiť doň je orientačne oveľa jednoduchšie ako do Lúčneho.

Exponovaný traverz od meteostanice do kotla pod Lúčnym sedlom je prešliapaný, no na pár zľadovatených miestach nepríjemný. Bez úhony ich prekonávame. Z Hrubej kopy smerom k nám niekto lyžuje po vyfúkanom svahu a hoci podmienka má ďaleko od ideálu, ide mu to dobre. Neznámy lyžiar zdatne kľučkuje medzi kameňmi – mohli by sme to aj my vyskúšať. O chvíľu nasledujú jeho menej zdatní parťáci a keď vidíme ako sa trápia, zhodujeme sa, že sedlo tentoraz bude stačiť.

O chvíľu už krochtáme v Lúčnom pri výhľadoch na Baníkov, inverziu v doline a svetelnú šou na oblohe. Radosť nám kazí silný studený vietor, nedá sa tu dlho vydržať. Lyžovačka zo sedla je fajnová a krátka. Mne s Erikom to nestačí, na Terase znovu lepíme pásy a ideme do Smutného. Druhá dvojica volí smer chata.

V stúpaní do druhého sedla Erik zahadzuje zábrany a ukazuje mi chrbát. Tak takto šliapu do kopca pretekári. Snažím sa, aby ma v tom vetre nemusel hore dlho čakať, a daňou sú slabé nohy pri zjazde. Spolu s rozrytým terénom to znamená nedobrovoľné vytvorenie jamy, ktorá by poslúžila aj ako improvizovaná lavínová sonda. Asi desať minút trvá, kým nájdem paličku stratenú pri páde.

Na chate sme pred štvrtou. Erikovi ide o šiestej vlak z Mikuláša, takže ma čaká ešte zjazd k parkovisku, odvoz na stanicu a zopakovanie si ranného výšľapu ku chate. Beriem to ako príjemný tréning. Naľahko sa mi pod jasnými hviezdami ide výborne, škoda že kvôli bezpečnosti (aj za tmy sa zhora spúšťajú lyžiari) musím mať zapnutú čelovku.

V nedeľu ráno si dopriavame pomerne luxusné raňajky a vyrážame do sedla medzi Hrubou a Treťou kopou. Nad Terasou vchádzame do hustej hmly, viditeľnosť je tak na 20 metrov. Traverzujeme cez menšie lavínište, ktoré tu bolo už včera. Ak by sme to nemali napozerané, asi by sme sa otočili. Najmä kvôli viditeľnosti.

Sneh je oveľa horší ako v sobotu, pod dvojcentimetrovou kôrou zo 20 čísel sypkého snehu. Šliape sa ťažko a tušíme že zjazd nebude o nič lepší. Dodržiavame bezpečnostné rozostupy a posledných 50 výškových metrov ideme s lyžami na chrbte. Aspoň že fučí oveľa menej ako včera. Po zhodení pásov sa vďačne pripájame ku chalanom, ktorí cvične kopú lavínovú sondu a robia kompresný test. Nezaškodí si tieto veci zopakovať. Test potvrdil solídnu stabilitu snehu v súlade s oficiálne vyhlásenou dvojkou.

Tušenie o drsných podmienkach zjazdu nebolo úplne správne, realita sa ukazuje byť ešte krutejšia. Sme radi, že v zdraví prichádzame na Terasu. Nasleduje nevyhnutné kľučkovanie v kosodrevine, na chate zaslúžená polievka a lúčime sa so Žiarskou dolinou.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?