Do Bulharska chodievame každé leto od roku 2008. S výnimkou jednej sezóny vždy do Primorska. Ten jeden krát sme boli v Sozopole, ktorý má tiež svoje čaro, najmä jeho historická časť. Pláž je však malá a historická časť sa dá pozrieť v rámci jednodňového výletu.

Primorsko je typické letovisko rozprestierajúce sa na polostrove, plné hotelov, penziónov a privátov. Nenájdete tu historické centrum ani významnejšiu pamiatku. Je tu však dlhá a široká piesočnatá pláž rozdelená na južnú, pokojnejšiu a severnú, divokejšiu časť.

Čo robí Cvičiteľka Ales, ak sa práve nefláka v Bulharsku alebo na hrebeni Nízkych Tatier? Napríklad zdravotné cvičenia na chrbticu, jógu a mnoho iného

Cesta autom do Bulharska

Za tých desať rokov sme vyskúšali asi všetky dostupné možnosti dopravy. Letecky, vlakom a tento rok máme premiéru autom. Inštruovaní skúsenými cestovateľmi z webu ideme na to. Vyberáme trasu cez Srbsko, ktorá je plynulejšia a bezpečnejšia ako cez Rumunsko. V skratke vyzerá asi takto: Pezinok – Batislava – Rajka – Budapešť – Szeged – Röszke – Belehrad – Kalotina – Sofia – Plovdiv – Burgas – Primorsko.

Cestu začíname vo štvrtok pred 16:00. S plnou nádržou opúšťame čerpačku Shell vo Svätom Juri a dobrodružstvo sa začína. Prvé zdržanie máme hneď na maďarskej diaľnici. Okrem bežne hustej premávky nás spomaľujú aj dve dopravné nehody (nie naše). Spestrením v kolóne bola prítomnosť troch vozidiel amerického vojska. Tie kolosy riadili ženy. Teda, minimálne jedna z nich bola určite žena. U ostatných som si pohlavím nebola istá.

Niektoré úseky bulharskej (aj srbskej) diaľnice dajú tlmičom riadne zabrať

Niektoré úseky bulharskej (aj srbskej) diaľnice dajú tlmičom riadne zabrať

Spozorovali sme „maďarský fenomén“ jazdenia v ľavom pruhu, čo spôsobovalo zahustenie a spomalenie premávky. Vpravo jazdili kamióny a veľké autá a všetky osobné husto za sebou vľavo. Rýchlosťou 130 km/h sa dalo ísť len výnimočne. Do Srbska prechádzame cez hraničný priechod Röszke o 21:00.

Balkán… Srbské diaľnice na niektorých úsekoch pripomínajú tankodróm. Vrcholným zážitkom bola žena prebiehajúca cez diaľnicu, ktorú sme zbadali v poslednej chvíli. Srbsko opúšťame o 4:00 cez hraničný priechod Kalotina. Sofiou prechádzame okolo siedmej ráno, už so zohľadnením posunu času o hodinu dopredu. Slnko sa pomaly štverá nahor a svieti. Diaľnice veľmi podobné srbským. Okolitá krajina je však nádherná. V diaľke sa črtajú nízke pohoria a cesty lemujú polia.

Ani po 20 minútach, keď sme odchádzali z parkoviska, nebola ešte na mieste polícia. Mŕtve telo ležalo vedľa zvodidiel.

Raňajkujúc na čerpacej stanici OMV sa stávame vzdialenými svedkami smrteľnej dopravnej nehody. Chodec tmavšej pleti prechádzajúci diaľnicou… Veľmi nebezpečne riešený výjazd z parkoviska rovno na diaľnicu. Kamión opúšťa parkovisko, auto idúce po diaľnici zráža chodca vychádzajúceho spoza kamióna. To je náš predpoklad.

Počuli sme len silný náraz. Udalosť sme, našťastie, nevideli. Len topánky a čiapku, ktoré ako jediné zostali na vozovke. Ani po 20 minútach, keď sme odchádzali z parkoviska, nebola ešte na mieste polícia. Mŕtve telo ležalo vedľa zvodidiel. Pokračujeme ďalej, vedomí si pominuteľnosťou bytia. Tento obraz sa mi počas dovolenky opakovane vybavuje a ešte sa zrejme nejaký čas bude…

Typická tvár Čierneho mora. Pre toto sem chodíme.

Typická tvár Čierneho mora. Pre toto sem chodíme (viac fotiek v galérii)

Burgasom prechádzame okolo desiatej. Pred nami je posledných 40 km. Tešíme sa na posteľ a oddych. Nie je isté, či hotelová izba bude k dispozícii hneď. Hádam budeme mať šťastie. Hurá, Primorsko. Je jedenásť hodín a blížime sa k hotelu. Šťastný príchod treba zapiť a zvítanie sa s bulharskými priateľmi je presne také, aké má byť. O pol tretej popoludní sme v posteliach a konečne, takmer po 24 hodinách, si pospíme.

Aké je more v Primorsku

Nie sme typickí dovolenkári bažiaci po fakultatívnych výletoch. Prvé roky sme si užívali leňošenie na pláži a šantenie v mori. Postupne sme začali objavovať možnosti okolia.

Čierne more s jeho rôznymi podobami je očarujúce. Najväčší rešpekt a obdiv vzbudzuje, keď je rozbúrené v plnej sile. Na dozorných vežiach pre plavčíkov vtedy vlajú červené vlajky, čo znamená najvyššiu výstrahu. Do mora vás plavčíci pustia tak po kolená.

Dôraznosť plavčíkovho dohovoru závisí od veku, pohlavia a osobného čara previnilca. Mladé blondínky s obnaženým poprsím sú na tom najlepšie.

Keď sa niekto rozšantí v divokých vlnách, zaznie naliehavé pískanie a vykázanie z vody. S patričným dohovorom, ktorého dôraznosť sa líši v závislosti od veku, pohlavia a osobného čara previnilca. Mladé blondínky s obnaženým poprsím sú na tom, samozrejme, najlepšie.

Búrlivosť je podľa našich pozorovaní najtypickejšou tvárou Čierneho mora. Týka sa to severnej pláže Primorska. Južná je neporovnateľne pokojnejšia a preto vhodnejšia pre rodiny s malými deťmi.

Výhľad zo severnej pláže na rezidenciu Perla a Maslen Nos (výbežok pevniny vpravo)

Výhľad zo severnej pláže v Primorsku na rezidenciu Perla a Maslen Nos (viac fotiek v galérii)

Tak, ako vie byť Čierne more búrlivé, vie byť aj príjemne pokojné. Sú to skôr vzácne chvíle. Najmä na severnej pláži. Tú sme si obľúbili pre samotný fenomén mora, prístup cez jedinečné pieskové duny a kvôli nudapláži. Neboli sme, ani nie sme nudisti, napriek tomu nie je nič lepšie ako byť na pláži a v mori úplne nahý. Vyskúšajte.

Zo severnej pláže je vidieť Perlu. Honosnú, i keď chátrajúcu rezidenciu Todora Živkova – prvého tajomníka ústredného výboru Komunistickej strany Bulharska v rokoch 1954 až 1989. Zub času sa na nej riadne podpísal, no luxus na tú dobu nevídaný je stále cítiť z každého kúska stavby a jej okolia. Dá sa tam dostať peši, autom po asfaltovej ceste, ako aj motorovým vláčikom za pár leva.

Divoký Maslen Nos

Keď ležíte na severnej pláži a pozorujete okolie, neujde vám protiľahlý cíp pobrežia s črtajúcou sa malou plážou. Je to Maslen Nos, kde má základňu vojsko v bezprostrednej blízkosti bázy prírodovedcov a malej kaplnky.

Na toto miesto, vzdialené do 10 km, sa dá dostať lesnou cestou. Je prejazdná bicyklom alebo autom, ktoré zvládne terén. Je to celkom vzrušujúci offroad. Fyzicky zdatní a voči teplu odolní to zvládnu aj peši. Polovica cesty vedie popri mori s nádhernými výhľadmi. Samotný Maslen Nos má svoje dobrodružné čaro.

Malá pláž na Maslen Nos, ktorú je vidieť zo severnej pláže v Primorsku

Malá pláž na Maslen Nos oproti severnej pláži v Primorsku (viac fotiek v galérii)

Príjemným zážitkom, typicky dovolenkovým, je plavba loďou po rieke Ropotamo, ktorá je od Primorska vzdialená približne 6 km. Sú dve trasy, dve prevádzkujúce spoločnosti, jedna po pravej strane cesty, druhá po ľavej. Jedna trasa vedie až k ústiu rieky do mora, druhá bujnou vegetáciou.

Ďalším spestrením dovolenky v Primorsku môže byť výlet do Kittenu, malého pokojného letoviska. Pre aktívnejších bicyklom alebo aj peši po pláži. Nie viac ako 7 km. Pre tých menej aktívnych a bez auta pravidelnou autobusovou linkou.

Bulhari nášmu zvyku „opiť priateľa“ nerozumejú, každý si nalieva sám koľko mu chutí

Nemôžem zabudnúť na bulharský večer. Nie ten, ktorý ponúkajú cestovné kancelárie. Ale taký ozajstný, spontánny s rodenými Bulharmi. Sú to veľmi dobrí spoločníci. Srdeční a dobre sa s nimi sedí pri pohári piva alebo rakije (pálenky). Na rozdiel od nášho zvyku nalievať hosťom je bulharský zvyk úplne opačný. Každý si nalieva sám koľko mu chutí a na koľko sa cíti. Nášmu zvyku „opiť priateľa“ nerozumejú.

Beglik Taš a Zátoka delfínov

Kúsok od mysu Maslen Nos smerom do vnútrozemia, v posledných výbežkoch pohoria Strandža, sa nachádza posvätné miesto pôvodného tráckeho obyvateľstva Beglik Taš. Tvorí ho súbor megalitov. Miesto je nabité zvláštne vibrujúcou energiou. Je dostupné autom, peši alebo bicyklom. Každý večer počas letnej sezóny sa tu konajú ukážky tráckych obradov. Ak si však chcete atmosféru miesta vychutnať v pokoji, príďte sem skoro ráno.

Značeným turistickým chodníkom (modrá značka) sa z Beglik Tašu dostanete k Zátoke delfínov (na úvodnej fotke). Sú to asi 2 km smerom na sever. Ak je búrlivé more, vydáte sa od megalitov za jeho zvukom. Pre mňa je tento majestátny prírodný úkaz najkrajším a najsilnejším zážitkom. Rada sa sem vraciam a všetkými zmyslami znova a znova nasávam atmosféru ťažko opísateľnú slovami.

Beglik Taš

Beglik Taš (viac fotiek v galérii)

Alternatívou pre milovníkov autoturistiky je safari – večerný výlet džípom cestičkami Strandže s pozorovaním divej zveri. V rámci tohto dobrodružstva sa možno ocitnete v tesnej blízkosti Beglik Tašu. Safari majú v ponuke niektoré cestovky, no vie ho sprostredkovať aj náš priateľ a miestny turistický agent Nikolaj Fenerský. Okrem služieb delegáta a sprievodcu na fakultatívnych výletoch sprostredkúva aj ubytovanie.

Poznáme sa s ním už osem rokov a vďaka nemu spoznávame bulharský naturel, tradície, jazyk a históriu. Každý rok nám vlastnoručne pripraví sač – bravčové mäso (najlepšie krkovička alebo bôčik) opečené na špeciálnej hlinenej platni. Neuveriteľná lahôdka. K tomu rakija, najčastejšie z  hrozna, ktorú Bulhari zajedajú šalátom. Túto kombináciu sa oplatí vyskúšať, naozaj chutí lahodne.

Klasickú dovolenkovú nudu si spestrujeme ranným cvičením. Vstávame skoro, krátko po šiestej. Rána a večery sú tu príjemne osviežujúce. Prebúdzajúce mestečko má svoje čaro. Prebehnutie sa prázdnym centrom a promenádou pri mori je viac ako dobrý štart do ležérneho dňa. Takto si tu rok čo rok žijeme. Zatiaľ nás to neomrzelo a nie sme jediní. Známych tvárí, ktoré na pláži stretávame každý rok, je dosť.

Plusy a mínusy dovolenky v Primorsku

Plusy:

  • Chutná a lacná strava takmer na každej ulici, rohu. Výborná káva z automatu za 50 stotiniek, ktorých je tu neúrekom.
  • Široká dlhá piesočnatá pláž.
  • Príjemná klíma. Cez deň sa teploty pohybujú okolo 30 stupňov, v noci klesajú na 20 alebo aj menej. Hoci klimatizácia je bežnou výbavou, používame ju len výnimočne.
  • Čierne more nemá takú ostrú slanosť ako Jadranské. Moje citlivé oči to postrehli hneď pri prvom kontakte.
  • Bulhari sú srdeční a priateľskí ľudia.

Mínusy:

  • Reštaurácie plné ľudí a dlhé čakanie na objednané jedlo, najmä vo večerných hodinách. Dá sa tomu vyhnúť tak, že večeru v reštaurácii stihnete do 19,30. Po tomto čase si do reštaurácie radšej hladní nesadajte, zbytočne sa vytočíte.
  • Veľa odpadu a odpadkov. Všade. Mesto akoby nestíhalo vyprodukovaný odpad odvážať. Napriek tomu, že sa každé ráno čistí a odpad pravidelne vyváža.
  • Nedostatok spŕch a toaliet na pláži. Ako toaleta slúži more a piesočnaté duny. Bulharom to neprekáža, považujú to za úplne normálne. Čudujem sa však, že vzhľadom na najmä českú a slovenskú klientelu, sa za celé tie roky, čo sem chodíme, nič nezmenilo.
Promenáda sa v ranných hodinách mení na športovisko. Behá sa tu, kráča sa tu, cvičí sa tu, aj rozjíma

Promenáda v Primorsku sa v ranných hodinách mení na športovisko. Behá sa tu, kráča sa tu, cvičí sa tu, aj rozjíma (viac fotiek v galérii)

A ide sa domov

Je znova štvrtok, o dva týždne neskôr. O jedenástej dopoludnia, po rozlúčke so všetkými milými Bulharmi, ktorí sa o nás počas pobytu starali, štartujeme. Hneď za Burgasom zažívame na diaľnici tri nečakané výjavy: cyklistu, starý nákladiačik naložený drevom a len tak odstavené auto na krajnici, ktorého šofér si vedľa vyprázdňuje močový mechúr do trávy…

Krátko po 16:00 sme na bulharsko-srbskej hranici v Kalotine a prichádza prvé, približne hodinové, zdržanie. Srbskú colnicu opúšťame o 17:45 miestneho času a zároveň sa nám čas posúva o hodinu dozadu na stredoeurópsky. Čiže máme pred sedemnástou a 526 km naprieč celým Srbskom. Domov je to stále ďaleko.

Prekvapujúca je niekoľko desiatok kilometrov dlhá výstavba diaľnic, tunelov a ciest od bulharskej hranice smerom na mesto Niš. Ešte pred Nišom sú nádherné skalnato-lesnaté cestné úseky s tunelmi vysekanými do mohutných brál.

Dvesto kilometrov pred Belehradom míňame človeka idúceho peši po diaľnici. Normálne po ceste. Uhne sa nám za krajnicu a keď naňho pozriem do spätného zrkadla, opäť vstúpi na vozovku, vzápätí sa uhýba ďalšiemu autu. Pre nás nevídané zážitky.

Tunely v skalných masívoch (Srbsko)

Tunely v skalných masívoch (Srbsko)

Tak ako sú pre Bulharsko typické slnečnicové polia, srbské diaľnice lemujú polia kukuričné. Podobne ako Maďari, ani Srbi nemajú veľa billboardov popri diaľniciach. V Bulharsku som ich registrovala, najmä na pivo. Vždy mi naň prišla chuť. Dva týždne bola Zagorka podstatnou súčasťou nášho pitného režimu.

Blížiac sa k Belehradu sa charakter krajiny začína meniť a viac sa podobať tej našej, sýtej zelenej. Balkánske stepi – suché hole s nízkym riedkym porastom, ktoré nás sprevádzali celým Bulharskom a časťou Srbska, sú preč. Čo nás však sprevádza naďalej, najmä v Srbsku, sú pauzičky niektorých motoristov na krajnici. Na cigaretku, odskočenie si a podobne. A taktiež registrujem zopár stopárov, aj na diaľnici…

Belehrad obchádzame pred 21:00. Smerujeme na Nový Sad a ďalej na Budapešť. Ďalšie výraznejšie zdržanie máme na mýtnici za Novým Sadom. Takmer kilometrová kolóna pohybujúca sa veľmi pomaly. Okolo nás veľa Turkov migrujúcich Európou s rôznymi ŠPZ od Nemecka, Belgicka, až po Holandsko.

Na hraničný priechod Horgoš – Röszke prichádzame o 23:15 a opäť stojíme v kilometrovej kolóne. Na srbsko-maďarskej hranici strávime hodinu a desať minút. Nočným Maďarskom prechádzame hladko.

Pred bytovkou v Pezinku parkujeme po štvrtej hodine rannej. Stopy po večernej silnej búrke, o ktorej sme sa dozvedeli zo správ, sú neprehliadnuteľné. Polámané vetvy stromov na cestách a nefungujúce pouličné osvetlenie v nás vzbudzujú obavy, že nie je elektrina. Našťastie sa však nepotvrdia a na štvrté poschodie sa vyvážame výťahom.

Doma… Unavení po osemnástich hodinách strávených na ceste ešte niečo vybalíme a líhame si do postelí za brieždenia pred piatou.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Možno ťa zaujme:

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?