Nemám talent na opisovanie lezeckých ciest a nechápavo obdivujem, keď niekto rozpráva o každom kroku cesty lezenej pred dvomi rokmi. Ja si väčšinou pamätám iba to, či bola „plezírová“ alebo som sa trápil. Zo slnečného tatranského víkendu s Robom a Braňom sa mi po dvoch týždňoch vybavuje, že to bol plezír na druhú. Ale skúsim trochu pamäť pocvičiť.

Piatkové ICéčko z Bratislavy mešká v Poprade len pár minút a prípojová električka na Popradské pleso poslušne čaká. Začína sa to dobre. Som ovešaný ako drotár, lebo mám iba 25-litrový ruksak (väčších objemov som sa zbavil, chodiť naťažko nebol plezír…) a okrem svojich vecí nesiem Braňov zabudnutý spacák a jednu lezku.

S ubytovaním je tento víkend na Popradskom bieda – sobotňajší masový výstup na Rysy. Chalanom sa na prvú noc podarilo zajednať dvojku na Majlátke, druhú noc spíme bohviekde. Kvôli tomu som si musel zobrať spacák a karimatku, cítiac sa pri balení ruksaku ako frustrovaný pravicový volič pred volebnou urnou. Lezecký matroš už na moje šťastie vyniesli parťáci.

Na Volej veži

Na Volej veži (viac fotiek v galérii)

Prvý menší problém. Na zastávke Popradské pleso mi električka jednoducho neotvorila dvere, hoci tlačidlo som skoro rozpučil. Takže sa veziem až na Štrbské. No paráda, je napršané, namiesto cupitania asfalkou sa budem v tme šmýkať po magistrále.

Napokon pred desiatou bez úrazu pristávam na Majlátke, kde sa s prižmúrenými očami personálu núdzovo ukladám medzi Robovu a Braňovu posteľ. Vo všetkej počestnosti, iba po jednom pivku a pár glgoch domácej.

Volia veža: Štáflovka (V)

V sobotu ráno pri bohatých raňajkách za 6 € čakám, kým zídu dole Robo a Braňo. Ešte okolo piatej pršalo, vraj sa netreba ponáhľať, nech steny trochu preschnú. Výber destinácie aj logistiku ako tatranský zelenáč nechávam na iných. Padajú názvy Volia veža a Štáflovka, niečo mi to hovorí, asi nejaká klasika 🙂


(GPS záznam končí krátko po začiatku zostupu na Popradské pleso)

Dve hodinky hore Mengusovskou dolinou, okolo Žabích plies, meteostanice, a sme pod Volovkou. Na najľahšie Južné rebro (III) sa už stojí v rade. Aj pod Štáflovkou si musíme polhodinu počkať. Máme v pláne vyliezť okrem Štáflovky ešte ďalšiu cestu, no začína to byť nereálne. Vzhľadom na počet ľudí v stene aj fakt, že v trojici nám to bude dlhšie trvať.

Robo ťahá prvú dĺžku. Pod tým previštekom, ktorý všetci spomínajú, trochu maturuje. Aj Braňo si tam zafučí. Mne to zdola nepripadá byť ťažké a nakoniec to aj celkom ladne preliezam. Na druhom konci lana je každý generál, že.

V strede druhej dĺžky mýli štand patriaci do inej, križujúcej cesty. Braňo o ňom vie a naviguje Roba, aby ťahal ďalej. Aj v niektorých topo sprievodcoch sú 2. a 3. dĺžka uvedené ako 25-metrové s využitím spomenutého štandu, no nedáva to veľký zmysel a v prípade lezenia v trojici čím menej štandov, tým lepšie.

Žliabky v platni

Žliabky v platni (viac fotiek v galérii)

Prichádza tretia dĺžka v parádnej položenej platni. Sú v nej vyryté vertikálne žliabky, viacero vedľa seba, takže si človek môže vyberať z viacero variantov podľa chuti. S možnosťami na založenie istenia je to už horšie, ale to dnes nie je môj problém – Robo všetko ťahá na prvom. Najkrajšia časť trochu nadhodnotenej Štáflovky.

Pár metrov naľavo od nášho je štand Stanislawského cesty (V), ktorá v týchto miestach vedie paralelne so Štáflovkou a nasledujúci štand majú spoločný. Vymieňame si dojmy s poľským kolegom, tiež to vyzerá byť pekné lezenie.

Na konci tretej dĺžky si môžeme pokecať s ľudmi štandujúcimi kúsok napravo, v závere Južného rebra. Potom už len krátky trojkový výlez na luxusnú policu a z nej choďák na vrchol. Žabí kôň z tohto uhla vôbec nevyzerá atraktívne, čo na ňom ľudia vidia? Na druhej strane si obzerám Voliu kotlinku, kde som si pred dvomi rokmi parádne zalyžoval. Sme na granicy państwa, na severe sa núka klasický výhľad na Czarny staw a Morskie Oko.

Aj ja chcem fotku z granicy państwa

Aj ja chcem fotku z granicy państwa (viac fotiek v galérii)

Radíme sa, či zlaniť cez Puškášov komín a Stanislawského, alebo zísť choďákom okolo Južného rebra. Zdá sa, že v stene nik nie je, takže sa rozhodujeme pre zlanenie a… nerobíme dobre. Najprv nepríjemný zostup k zlaňáku, orientačné problémy, seknuté lano, rozlámaná skala, strach či neprizabijeme niekoho pod nami, strach či nepadne kameň na hlavu nám… A každá dĺžka krát tri.

Na zemi je jasné, že dnes sa lezenie skončilo. Je veľa hodín a my ešte musíme zohnať nejaké ubytovanie. S ľútosťou sa vraciame na Popradské. Tam musíme nemtavého recepčného v „horskom hoteli“ doslova dokopať k tomu, aby nám láskavo dovolil nájsť si nejakú posteľ alebo aspoň kus podlahy na spanie.

Braňo nachádza dve voľné postele v nocľahárni a konfiškuje jednu z nich. Robo ma posiela do druhej postele, ale nechcem ho nechať samého vo výklenku chodby, rozkladám si karimatku vedľa neho. V takých podmienkach zvyčajne mávam problém zaspať, dnes som za 10 minút K.O. Ani štuple do uší nebolo treba.

Malý Ošarpanec: Plškova cesta (VI-)

V nedeľu vychádzame z chaty ešte o trochu neskôr ako v sobotu. Na Volovke nám bolo chvíľami zima, aj páperky sme vyťahovali. Dnes pečie hneď zrána.

V ruksaku nachádzam len úbohé zvyšky opaľovacieho krému. Veď som sa práve vrátil z dvojtýždňových potuliek pri južných moriach, ktoré sa obišli bez jediného spálenia, tak toto hádam dám aj bez postreku, hovorím si. Omyl. Ku koncu dňa s ukáže, že talianske slnko sa na tatranské nechytá.

Ideme do Zlomiskovej doliny na ďalšiu klasiku – Plškova cesta v Ošarpancoch za VI-. Vraj krásne južné platne, no musíme si ich najskôr zaslúžiť brodením sa po prístupovom chodníku, ktorý je vlastne korytom potoka.


(GPS záznam obsahuje len prístup ku stene)

Pri hľadaní začiatku cesty kúsok zablúdime príliš vysoko a doľava, kým nám dochádza, že aj tie položené platne trochu nižšie patria k ceste. Počkáme, kým dvojka pred nami vyrieši problém so seknutým lanom a začne odliezať z prvého štandu.

Prvá dĺžka je za III až IV+, ale celkom slušne si v nej zalezieme. Chce to čas, kým si človek zvykne, že tie nohy na trenie fakt držia a chyty vlastne ani nepotrebuje. Istič musí z tráv pod stenou zo 5 metrov nadliezť vyššie do platní, inak bude 60-metrové lano prvolezcovi krátke.

Puklina a platňa, zaujímavé lezenie

Puklina a platňa, zaujímavé lezenie (viac fotiek v galérii)

Lezenie sa mi veľmi páči. Vyrovnaná obtiažnosť tesne pod hranicou mojich schopností, občas treba vyriešiť nejaký hlavolam, krásna pevná skala. Len to slnko by mohlo menej piecť. Chránim si krk čelenkou, ale bolo by treba kuklu.

Niečo letí vzduchom ponad naše hlavy a hneď za tým letia Robove nadávky. Vypadol mu trs vklínencov a len zázrakom skončil v pukline pár metrov od nášho stanovišťa druholezcov. Keď Robo zaštanduje, priistím na ten kúsok Braňa a čoky sú opäť naše.

V poslednej dĺžke prichádza bonbónik – krátky morálový traverz cez roh (viď Braňo na úvodnej fotke), za ktorým čaká krátky komín. Až keď to vidím, dochádza mi, že práve o tejto ceste a tomto mieste vlani písala Deny alias Žena na lane: Vykrúcaš sa, opieraš sa chrbtom. Oblapávaš steny. Vklíňuješ sa tam. Smeješ sa na sebe, že tam zostaneš vklínená už navždy. 

Zlanenie Komarnického komínom

Zlanenie Komarnického komínom (viac fotiek v galérii)

V komíne je v špáre zastrčený starý drevený klin a z neho visí slučka pozývajúca „chyť sa ma“. Nejako sa mi v tom kúte nedarí zorientovať a návnada ma dostáva. Ako mi neskôr vysvetlil Robo, príliš som sa natlačil dovnútra a nepozrel sa hore, kde boli na hrane dobré chyty.

Na zostup volíme zlaňák cez Komarnického komín. Ide nám to oveľa rýchlejšie ako včera, je to kratšie, priamejšie a s bezproblémovou orientáciou. V trojkovej ceste, ktorá vedie hore komínom, si všímam pomerne husto navŕtané postupové istenia. Trochu sa čudujem, kto lezie rozbitým komínom, keď o kúsok ďalej sú prvotriedne platne.

To zahákovanie na záver ma ani veľmi nemrzí. Aspoň si ľahšie odôvodním, prečo sa sem vrátiť, hoci v Tatrách sa dá liezť toľko iných ciest. Neviem, či nájdem niečo s plezírovým koeficientom tejto úrovne. Platne Malého Ošarpanca si kedykoľvek rád zopakujem.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Možno ťa zaujme:

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?