Ferratový park pod najvyššou horou ostrova Hvar

Sveti Nikola (628 m) je najvyšší bod chorvátskeho ostrova Hvar. Od severu sa až tesne pod vrchol dá vyviezť autom po makadamových cestách. Športovo založený dovolenkár si radšej vyberie výstup po svojich, z dedinky Sveta Nedjelja na južnej strane hory.

Masív Sveti Nikola z južnej strany tvorí strmá skalná stena, ktorá sa dá buď obísť po turistickom chodníku, alebo prekonať vertikálne pomocou sústavy troch zaistených ciest: Via Mirko, Via Avalon a Via Barbara. Vybudoval ich s pomocou priateľov Miro Štec – Slovák, ktorý pri Sv. Nedjelji prevádzkuje lezecký ekorezort Cliffbase s viac ako stovkou lezeckých ciest v bezprostrednom okolí rezortu.

Ferratový park s celkovou dĺžkou ciest 250 metrov je príjemným spestrením typických ostrovných aktivít spojených s morom. Každý sa určite rád nechá odfotiť na visutom moste Sveti Spiridion s úžasným výhľadom na more.

Náročnosť

Ferraty sú vhodné aj pre začiatočníka. Najťažšia z trojice, Via Mirko, je klasifikovaná stupňom B/C. Ide 80-metrovú exponovanú vertikálu s množstvom železa a kvalitným zaistením. Kto nemá závraty, bez problémov ju vylezie. Via Avalon (A/B) bola zrejme myslená ako zostupovka pre tých, ktorí po prelezení Via Mirko nechcú pokračovať na vrchol masívu. Na to slúži Via Barbora (B), kde sa krátke zaistené úseky striedajú s voľným popoliezaním v nízkej expozícii.

V letnom období dôrazne odporúčam vybrať si na túru deň so zamračenou oblohou, alebo vyraziť naozaj skoro ráno.

Naša trasa

Optimálny variant túry je ísť ferratou hore a vrátiť sa po turistickom chodníku západne od ferraty (pri pohľade zdola vľavo). Taký výlet vieš absolvovať za tri hodiny a druhú polovicu dňa stráviť pri vode. My sme si zvolili trochu dlhšiu verziu so zostupom cez osadu Jagodna východne od ferraty. Chceli sme si pozrieť vnútrozemie ostrova a zažiť niečo mimo obvyklých turistických trás.

V úzkych uličkách Sv Nedjelje nie je ľahké nájsť miesto na zaparkovanie. Poradiť parkovisko neviem, pretože my sme mali k dispozícii šoféra, ktorý nás vysadil medzi poslednými domami v dedine a na konci túry nás zase vyzdvihol.

Chodník k ferrátam vedie pomedzi organické vinohrady, v ktorých rastie vinič v podobe nízkych kríčkov. Rovnaká trasa slúži aj na prístup k zrúcanine kláštora zo 16. storočia v jaskyni Špilja Svete Nedjelje. Je to magické miesto, v žiadnom prípade ho nevynechaj. V prípade optimálnej trasy pôjdeš okolo okolo jaskyne pri zostupe. Ja som sa vzhľadom na voľbu inej trasy rozhodol pozrieť do jaskyne pred nalezením do ferraty.

Výstup k jaskyni mi trvá asi 30 minút, cestou nahor míňam odbočky k ferrátam. Po prehliadke zrúcaniny časť mojej skupiny pokračuje po turistickej trase a ja sa vraciam preskúmať ferraty. Po ľahkej Via Avalon (A/B) leziem k visutému mostu, ktorý je vyslovene vyhliadkovou atrakciou – zatiaľ nikam nevedie. Ale ako atrakcia zmysel rozhodne má, výhľad z neho je úžasný.

Do kasičky pri moste hádžem 7 eur vstupného a pridávam aj niečo navyše, pretože vybudovanie takejto ferraty bez využitia verejných fondov si zaslúži viac ako len platonický obdiv. Vďaka príspevkom možno v budúcnosti pribudnú línie na druhej strane mosta, ako naznačujú informácie na webe Cliffbase.

Rozmýšľam, či nezídem po Avalone ešte raz dole, aby som si mohol preliezť Via Mirko (B/C). Začína sa však teplotné peklo a po krátkom váhaní usudzujem, že budem môcť ďalej spokojne žiť aj bez zárezu za prelez jednej krátkej ferratky. Každému, kto má rád ferraty, však odporúčam vynechať radšej Avalon a vyliezť po Via Mirko.

Pokračujem po Via Barbara (B) smerom na vrchol Sv. Nikola. Nájsť začiatok ferraty nebolo úplne ľahké – hľadaj líniu vedúcu priamo nahor z miesta, kde sa končí Via Avalon. Voľné popoliezanie cez vápencové balvany (cca I. stupeň UIAA) sa strieda s krátkymi zaistenými výlezmi. S azúrovým morom za chrbtom ma to celkom. Viac ako technická obtiažnosť dáva zabrať hľadanie správneho smeru, malé červené šípky sú dosť nenápadné.

V závere, keď nad skalou začína prevládať vegetácia, na hľadanie značiek rezignujem a idem už len podľa citu. V čase 1:30 h od štartu v Sv. Nedjelji prichádzam na turistický chodník, po ktorom majú doraziť moje parťáčky.

Zachraňuje ma akýsi krík, ku ktorému sa musím pritúliť viac ako mi je milé.

Kým dole pri mori fučalo, tu je takmer bezvetrie a ja na pravé poludnie márne hľadám tieň. Zachraňuje ma akýsi krík, ku ktorému sa musím pritúliť viac ako mi je milé. Keď asi po pol hodine prichádza druhá časť zájazdu, spoločne sa rozhodujeme zájsť do neďalekého agroturistického podniku na kávu. Internetové recenzie neštudujeme, aj tak tu nič iné nie je. Tam sa dozvedáme, že káva nie je, iba pivo. Čo už. Posedíme na terase pri Ožujskom, oddýchneme.

Na Sv. Nikolu je to ešte asi 15 minút. Výhľady z vrcholu ťa nenechajú na pochybách, že stojíš na najvyššom bode ostrova. Na severe vidíme susedný ostrov Brač s mestom Bol a známou plážou Zlatni rat. Na východe rozoznávame masív Biokova s kultovou cyklotrasou na na Sveti Jure (1762 m), pod ním letoviská Makarskej riviéry. Na juhu Korčulu, na západe hornatý Vis.

Priamo pod kopcom sa rozprestiera náhorná plošina, ktorej reliéf pripomína vulkanické útvary. Dojem je mylný, ide o typický vápencový kras. Kamene, kroviny a múriky z vyzbieraných kameňov. Skupiny biednych stromov a zuhoľnatené zvyšky po lesných požiaroch. Bylinky, ktoré voňajú. ale nenasýtia. Kedysi sa tu zrejme pásli ovce, teraz nehostinná pôda leží úplne ladom.

Zostupový chodník vedie cez organické (alebo zanedbané?) vinohrady a k našim kolenám je celkom prívetivý. Na záver míňame starobylú osadu Jagodna. Je to len pár kamenných domov v strmom svahu asi 250 výškových metrov nad morom, okolo terasy s biednymi políčkami. Na prvý pohľad ťažko pochopiť, prečo sa ľudia kedysi rozhodli usadiť na takom neprístupnom mieste, a nie pri mori plnom rýb. Asi v tom zohrali nejakú úlohu piráti a iné hrozby prichádzajúce od mora.

Fotogaléria