Skrátená verzia portugalského treku Fisherman’s Trail

O diaľkovej turistickej trase Fisherman’s Trail som sa dozvedela od kamošky Mirky, ktorá nakoniec so mnou a s mojou sestrou Veronikou na výlet nešla, ale jej vďačím za to, že som sa dozvedela, že taký krásny trek v Európe existuje. 

O putovaní po Fisherman’s Trail (ďalej len FT) sa dá nájsť dosť článkov na internete, či už zahraničných alebo českých. Slovenských som veľa nenašla, preto som sa podujala to spísať, keď sa raz niekto rozhodne to absolvovať 😊.

Čo je to Fisherman’s Trail

Fisherman’s Trail je jeden z najkrajších európskych diaľkových trekov. Má vyše 220 kilometrov a vedie po portugalskom pobreží popri Atlantickom oceáne z Porto Covo do Lagos alebo naopak. My sme si vybrali cestu zo severu na juh. Kvôli časovému obmedzeniu sme prešli len z Porto Covo do Odeceixe, čo nám trvalo 4 dni a prešli sme asi 80 km.

Celá trasa je dobre značená zeleno-modrými pruhmi. Sem-tam sme odbočili niekde zle, ale vždy sme sa včas vrátili naspäť na správnu cestu. Trek je mimoriadne obľúbený, čo znamená, že kedykoľvek v roku tu budete stretávať pomerne veľa turistov z celého sveta a tak šanca, že sa stratíte, je nulová – stačí nasledovať dav😊. Niektoré tváre vám už po čase budú známe, lebo ich budete vídať denno-denne najmä v mestečkách, kam každý deň skôr či neskôr prídete na prenocovanie. 

Kedy, ako a kde

Ideálny čas na putovanie po FT je mimo letných mesiacov. My sme sa s Vero rozhodli pre september. Ešte stále príjemné počasie na kráčanie a schladenie sa v oceáne, ale pritom nie na totálnom výpeku. Zažili sme slnko, hmlu, vietor aj dážď. Večery už bývali chladnejšie, ale stále fajn na posedenie vonku pri sangrii. Po dvoch litroch sangrie nám bolo v podstate teplo. 

Leteli sme z Viedne do Lisabonu a naspäť z Faro do Viedne (Ryanair 270 eur/letenka). Ešte na Slovensku som kúpila aj lístky na autobus z Lisabonu do Porto Covo cez spoločnost Rede Expressos (9 eur/osoba), čo bol dobrý ťah, lebo ten bus bol totálne nacvakaný. Ako som spomínala vyššie, trek sme skončili v Odeceixe, odkiaľ sme šli busom do Lagos a z Lagos opäť busom do Faro (cena za oba busy spolu 9,50 eur/osoba).

V článkoch na nete som čítala, že popri treku sú kempy, kde sa dá prespať vo vlastnom stane. My sme popravde videli až jeden taký kemp a kempovanie nadivoko je v Portugalsku zakázané. Boli sme rozhodnuté dať to na paničky, a tak som ubytovanie normálne v izbe na každý deň bookla ešte doma. Výber bol fajn, ceny cca do 30 € na osobu na noc. Jedine v Zambujeira do Mar som nenašla vôbec nič, a tak sme bývali v rezorte cca 3 km mimo mesta.

Všetky ubytovania boli super! Jednoduché, čisté, všade na izbe káva/čaj a vlastná kúpeľňa. Majitelia boli veľmi milí, pýtali sa odkiaľ sme (klasika zmätok Slovensko/Slovinsko) a vždy boli ochotní poradiť dobré seafood reštiky, čo bola na tomto výlete naša priorita. Milí ostali aj ďalší deň, keď zistili, že sme im v izbe vysypali každá pol kg piesku z topánok (k tomu sa dostanem neskôr). Treba však zdôrazniť, že ozaj si netreba brať žiaden spacák ani deku, ubytovanie bolo všade viac než luxusné.

Jednotlivé etapy sa končia v mestečkách, kde sú potraviny aj reštaurácie, a tak ani jedlo nie je nutné kupovať v Lisabone dopredu, nebodaj ešte na Slovensku. My sme si vzali z domu akurát slaninu a klobásky. Raňajky sme si väčšinou kúpili v potravinách spolu s jedlom na denný trek a večere sme si dopriali vždy v miestnych seafood reštauráciach pod heslom „každý deň budeme jest morské potvory, nech sa deje čo sa deje“.

Ku koncu sme si už dopriavali aj raňajky v reštikách. Všetky etapy sú nenáročné a tak nie je potrebné ráno skoro vstať a ponáhľať sa šliapať. Voda z kohútiku je v Portugalsku pitná, i keď moja mierne zhýčkaná sestra si ju kupovala v potravinách. Poväčšine nie je počas etáp žiaden bufet a tak treba mať na celý deň okrem jedla samozrejme aj aspoň 1,5 l vody (alebo niečoho iného tekutého) na hlavu.

Čo si zbaliť

Netreba si vôbec brať veľa vecí. Mali sme každá 20-litrový batoh a to bohato stačilo. Nezabudnite na teplejšiu vrstvu, goráčku do dažďa a niečo na prezutie po etape – nohy sa vám poďakujú. Takisto niečo na hlavu keď fúka a svieti slnko plus opaľovací krém. Ja som sa nenatrela a bola som spálená na tvári z jednej strany.

Čo sa podľa mňa skoro nikde nepísalo je fakt, že asi 90 percent treku sa ide po piesku. Nie je pekne utľapkaný, zato sa do neho pekne zabára. Najprv to je celkom zaujímavé, ale ku koncu už dosť otravné. Čítala som, že sú vhodné ľahké bežecké topánky, tak som si také vzala, ale teda už by som si vzala nabudúce iné 😊. Ak ma niečo bolelo po každej etape, tak to boli členky práve z toho brodenia v piesku, nehovoriac o tom, že sme každý deň x-krát stáli a vysypávali piesok z topánok a ponožiek. Odporúčam teda stredne vysoké turistické topánky, poprípade aj nižšie, v kombinácii s návlekmi proti piesku.

Do ruksaku odporúčam zbaliť len bežné veci na prezlečenie, plavky, kozmetiku a lieky. Uteráky všade na ubytovaní boli, ale jeden vlastný sa šikne na pláž, kde pre oceánsku teplotu vody budeš určite viac ležať na piesku ako sa kúpať.

1. deň: Lisabon – Porto Covo

Leteli sme skoro ráno o šiestej a tak už okolo obeda sme sa prechádzali v Lisabone. Pekné historické, ale aj silno turistické mesto (mne sa Porto páčilo oveľa viac). Dali sme si prvé zo seafood jedál v miestnej tržnici, pozreli nejaké pamiatky a lanovku, ktorá sa vykoľajila nedávno predtým, než sme tam prišli, a presunuli sme sa na stanicu Orient, odkiaľ nám šiel bus do Porto Covo.

Ja sa vždy teším, keď opúšťam veľké mestá a prchám preč od turistickej komercie a konzumu. Treba však povedať, že aj FT je dosť turistická záležitosť, a tak tu človek nezažije úplný lokál portugalský výlet. 

Do Porta Cova sme došli až keď akurát zapadalo slnko, rýchlo sme sa ubytovali a chceli stihnúť západ slnka, to sa však už nepodarilo. Večer sme ukončili v parádnej reštike a šli spať, keďže ďalší deň sme začínali konečne robiť to, kvôli čomu sme do Portugalska prišli.

2. deň: Porto Covo – Mila Nove de Milfontes (19 km)

Ráno sme natešené vstali a vyrazili z ubytovania smer oceán, kde sme ľahko našli značku FT. V potravinách sme kúpili jedlo na deň a mohli sa vydať na cestu. Počasie nám prialo, cesta bola krásna piesková, ponad pekné zátoky a s parádnymi výhľadmi do nekonečna.

V jednej peknej zátoke, kde nikto nebol, sme sa rozhodli pre prestávku. Zišli sme na pláž a dali pokus s kúpaním a opaľovaním. Bolo celkom teplo, po 5 hodinovom kráčaní sme zbadali domčeky vo Vila Nova de Milfontes a zamierili rovno do baru na sangriu. Ubytovanie opäť na jednotku, domáci nám odporučil nejaké reštaurácie a po vybalení sme veselé vo flip flopoch šli do centra na večeru a západ slnka. 

3. deň: Vila Nova de Milfontes – Almograve (15 km)

Tretí deň sme si ešte pozreli pekné domčeky a kostolík v meste a potom sme pokračovali v treku. Dnešná cesta začínala miernym odklonením od oceánu a pre zmenu sme išli popri poliach a lesoch. Po krátkom blúdení v rákosí, sme našli značku a vrátila sa k oceánu. Ozaj je nemožné sa stratiť na tomto treku.

Mali sme dobrý nápad, že po mokrom udupanom piesku sa nám pôjde lepšie ako v suchom brodivom, a tak sme zišli po skalkách dole k oceánu a nasledovali stopy v piesku. Zjavne mal tento dobrý nápad aj niekto iný okrem nás. Postupne sa v piesku objavovalo viac a viac skál a naopak stopy niekoho iného úplne zmizli.

Museli sme sa nejako vyštverať hore opäť na cestu, kde bola značka, ale ako zdatné turistky sme to zvládli. Mestečko Almograve nás privítalo peknými modrobielymi domčekmi. Po vysypaní piesku z topánok na ubytovaní sme sa vybrali na pláž, kde sa sestra okúpala. Parádny beach bar nás pozval na ochutnávku sangrie nielen v červenom prevedení. Západ slnka na záver dňa bola len pekná bodka za ďalším pekným dňom.

4. deň: Almograve – Zambujeira do Mar (22 km)

Tento deň nás čakala najdlhšia etapa, tak sme si opäť nakúpili dostatok jedla/pitia a vyrazili sme. Cesta bola podobná ako ostatné dni, ponad oceán a… v piesku 😊. Išli sme aj cez borovicový lesík a highlight bol prechod cez dedinku, kde bola krčma a pekný maják. Ale aby to nepôsobilo, že nuda, výhľady boli tiež dychberúce.

Tešili sme sa, keď sme konečne prišli do Zambujeira do Mar. Vero však rýchlo zmizol úsmev z tváre, keď zistila, že bývame asi 4 km za mestom v rezorte a musíme kráčať pešo popri ceste. Odmenou bol fakt, že v cene ubytka boli aj raňajky a bazén. Pani na recepcii nám dala kontakt na taxík, a tak sme po ubytovaní sa odfrčali autom do centra.

Pozreli sme si miestnych ako hrajú volejbal, dali si caffe latte a nebol by to ozajstný deň ak by sme si nedali sangriu. Počasie sa začalo kaziť a večeru sme tak mali indoor formou. Z tohto miesta si najviac pamätám najkrajší západ slnka v daždi a hmle a miernu nostalgiu, že zajtra sa putovanie končí.

5. deň Zambujeira do Mar – Odeceixe (19 km)

Bol to náš posledný kráčací deň a celý sa niesol v melancholickom upršanom počasí. Napriek tomu sa kráčalo fajn. Cesta zbehla rýchlo, len nás nemilo prekvapilo, že mesto Odeceixe sa nenachádzalo priamo pri mori, ale trebalo prejsť ešte asi 5 km do vnútrozemia. Bolo to celkom veľké a výrazne komerčnejšie mesto. Viac obchodov, viac reštaurácii, všetkého viac, ale nie lepšie. V pamäti mi ostal aj dosť nevkusný obraz v našej izbe nad posteľou.

6. deň: Odeceixe – Lagos – Faro

Ráno sme si dopriali raňajky na terase, trošku sme sa pomotali po meste, vyšliapali hore ku známemu veternému mlynu a potom nasadli na autobus smer Lagos, kde sme prestupovali na druhý bus do Fara. Lagos vyzeralo byť pekné mesto, ale nestihli sme tam nič vidieť len vypiť jeden Guinness. Tam nám napadla myšlienka, že ďalší deň vo Fare by sme mohli ísť na výlet loďou na delfíny. Ostalo to len myšlienkou.

Vo Fare už nás nič výrazne neohúrilo. Celkom veľké mesto, po výstupe z busu sme si museli dať mekáč a ubytovanie za mňa najhoršie počas celého nášho výletu, ale stále do pohody.

Posledný deň vo Fare sme sa len preflákali a míňali peniaze v reštikách a suvenírových obchodoch. Delfíny sme nestihli včas dohodnúť a tak nás zlákali na výlet loďkou pozrieť si lokálne vtáctvo. Spolu s americkými dôchodcami sme videli asi jednu potápku a ešte jedného vtáka, ale aspoň sme sa povozili na lodi. Taxíkom sme sa neskôr odviezli na letisko a tradáááááá domov plné zážitkov, ale hlavne s vyvetranými hlavami 😊

Pekným pokračovaním Fishermans trailu by mohol byť trek Seven Hanging Valleys Trail, o ktorom pred časom písal Robo.

Fotogaléria