Z premiéry na Gerlachovskom štíte pred piatimi rokmi som si odniesol rešpekt k hore. Je veľká, výstup na ňu exponovaný, zostup fyzicky náročný. Dlho sa rozhodujem, či si trúfnem zobrať tam niekoho menej skúseného.

Lucka má zdolanie najvyššieho bodu krajiny zaznačené v osobnom čekliste a ja si netrúfam narušiť životný plán potomka. Vyberám rovnakú trasu ako pri prvom výstupe – Gipsyho ferratou z Velickej doliny do Gerlachovského (Tetmajerovho) sedla, s atraktívnym hrebeňovým úsekom tesne pred vrcholom.

Vodcovská klasika cez Velickú próbu nás neláka, ísť hore zostupovkou cez Batizovskú próbu už vôbec nie a celý hrebeň Martinovou cestou by sme nezvládli. Lucka už má niečo odlezené na preglejke, skalkách a ferratach, no v skutočných horách zatiaľ málo. Rátam s tým, že sa budeme istiť aj v miestach, kde skúsení VHT-čkari chodia len naviazaní o seba alebo úplne navoľno. Všetko bude trvať dlhšie.

Trasa: Dĺžka 11 km, nastúpaných 1163 m, celkový čas 11:30 h.

Od Sliezskeho domu vyrážame o 5:40, dúfajúc v návrat okolo štvrtej popoludní. Ďalšie želanie sa týka počasia. V prechádzajúce dni meteo varovalo pred dennými búrkami, ktoré nakoniec vždy prišli v noci. Počas dňa z mrakov nič nekvaplo. Nech to tak aj ostane.

Na konci tohtoročného júna sú žľaby Gerlachu padajúce do Velickej aj Batizovskej doliny ešte plné snehu. Nesieme si mačky aj cepíny a hneď po odbočení z chodníka pri Dlhom plese ich testujeme. Na prístup k Gipsyho ferrate volím skratku krátkym žľabom, ktorý je komplet pokrytý nosným firnom. Chcem vidieť, ako sa Lucka s touto skutočnosťou popasuje. Pred rokom v Baraňom sedle síce nemala problém, ale ako už bolo povedané, pred Gerlachom mám rešpekt.

Výstup na mačkách prebehol bez problémov. Na hornom konci žľabu stretávame poľského vodcu s dvojicou klientov. Vodca tu už bol pred pár dňami a podáva informáciu, že celý zvyšok trasy sa dá vyjsť bez mačiek. Púšťame skupinu pred seba, určite budú rýchlejší. Neskôr sa ukáže, že to bola naša jediná spoločnosť počas celej túry na Gerlach.

Cez reťazami a kramľami zaistený úsek, ktorý vybudoval Vlado „Gipsy“ Tatarka (s ferratou má v skutočnosti spoločné len železo v názve), lezieme s istením na dve dĺžky. Nabudúce možno navoľno, dnes ešte radšej takto. Nad ferratou zisťujeme, že vodca si nevymýšľal a naozaj to vyzerá na výstup suchou nohou. Neskôr síce musíme križovať pár metrov snehového poľa, to však zvládame len s pomocou cepínov.

V hornej časti žľabu sneh obchádzame po skalách na pravej strane. Poľskú skupinu vidíme priamo nad sebou. Intuícia podporená matnými spomienkami mi hovorí, že idú na Zadný Gerlach (2616 m) a na priamu cestu do sedla sa treba držať viac vľavo. Presne tak aj je. Lezieme, až kým sa zrazu neocitneme pár metrov nad úzkym sedlom.

Od Batizovskej doliny trochu pofukuje, no nie natoľko, aby sme museli vyťahovať bundy. Po 4,5-hodinách šliapania si dopriavame prvú dlhšiu pauzu. Vodca s klientmi počas nej schádzajú zo Zadného Gerlachu, opäť ich púšťame pre seba. Čaká nás strmý výšvih v lezeckom teréne za 2 až 3 UIAA. Choďák to už nie je, ruky treba používať takmer nonstop.

Vzhľadom na expozíciu a morál družstva volím klasiku s postupovým istením a doberaním druholezca zo štandov. Máme 40-metrové lano, s ktorým naťahujem štyri dĺžky. Dlhšie lano by sa ťažko uplatnilo, pretože priama línia sa nedá ťahať. Aj 40-ka silno drhne, hoci sa snažím istenia v rohoch predlžovať. Pri postupe používam slučky prehodené okolo špicatých kameňov, pri štandovaní aj friendy. Vklínence sa tu neuplatnia.

Konečne na vrcholovom hrebeni. Pred sebou vidíme ikonický kríž s modrým kameňom, od ktorého nás delí zo dvesto metrov exponovaného hrebeňa. Lano skracujem na necelých 10 metrov, zvyšok si omotávam okolo krku. Spojení lanom postupujeme k vrcholu.

Spomínam si na prvý výstup, vtedy mi hrebienok pripadal byť extrémne exponovaný a zdalo sa mi, že ho lezieme nekonečne dlho. Dnes si to užívam ako jemne adrenalínovú zábavu. Lucka spoznáva ťažšie kroky napozerané z videí. Aj ona konštatuje, že rybie oko kamery pridáva grády a skutočnosť je prozaickejšia.

Pobyt na vrchole Gerlachovského štítu je o to príjemnejší, že sme na ňom úplne sami, máme prakticky bezvetrie a len nesúvislú oblačnosť. Lepšie to ani nemôže byť.

Celý výstup nám trval 6,5 hodiny a Lucke radšej nehovorím, že to najťažšie prichádza až teraz. Rozbitý kameňolom Batizovskej próby – daň za euforické pocity na vrchole. V skorom letnom čase je zostup okorenený nutnosťou použiť mačky a cepín. Pre istotu sa na strmých snehových poliach naväzujeme. Následne zlaňujeme cez niekoľko exponovaných hangov, je to istejšie ako zliezať na vyčerpaných nohách.

Výšku poslednej stienky zmenšuje vysoko siahajúce snehové pole v doline. Nie je veľmi strmé, dá sa na ňom kĺzať a hornú časť doliny zbiehame rýchlo. Do cieľa ostáva ešte poldruha hodiny úmorného zostupu, z toho väčšina po nezáživnej magistrále. Nohy sú vďačné za kúsok stúpania tesne pred Sliezskym domom. Zvyšok tela za jedlo a pitie, ktoré tam na nás tesne po piatej  čaká.

Fotogaléria