Daždivá tatranská sobota a takmer azúrová nedeľa. Tentoraz to meteorológom vyšlo. Podaril sa aj náš výstup na Gerlach cestou Vlada „Gipsyho“ Tatarku. S jedným malým nedostatkom – časový plán sme poriadne prešvihli. Možno tými 16 hodinami ašpirujeme na nejaký rekordný zápis 🙂

O štvrtej ráno pípajú na povale chaty v Štrbe (veľká vďaka Števovým rodičom, že to s nami tie dve noci vydržali) budíky. Rýchlo sa opláchnuť, zbaliť a vyrážame do Tatranskej Polianky. Parkovisko je skoro plné, no dve miesta sa ešte našli. Rozdeľujeme si materiál a o pol šiestej začíname dupať ku Sliezskemu domu. Pôvodne osemčlenné družstvo sa po sobote zredukovalo na sedemčlenné a na Sliezskom dome prichádzame o ďalšieho člena. Náš najskúsenejší horolezec sa len tak nevzdáva, no tentoraz nočný boj s kopaničiarskou živou vodou prehral.

Po raňajkách znovu prerozdeľujeme materiál, hore teda ideme šiesti. Úvahy o výstupe hrebeňom z Litvorového sedla, tzv. Martinkou, definitívne zavrhujeme uvedomujúc si, že nemáme najlepší štartovací čas a naše tatranské skúsenosti sú dosť biedne (na Gerlachu ešte nik z partie nebol). Na Velickú próbu chuť nemáme, bude to teda Gipsyho ferrata. To ešte netušíme, ako dobre sme urobili. Na Martinke by sme asi strávili dva dni.


Trasa: 21,3 km, celkový čas 16:08 h / GPX na stiahnutie

Velickú dolinu postupne zalieva slnko, ale zatiaľ ho prebíja silný studený vietor. Na hrebeni by nebol príjemný. Dúfame, že to k poludniu prestane (aj tak bolo). Stretávame zhovorčivého pána v kraťasoch a teniskách, má to tu všetko prechodené a „špagátikovanie“ považuje za stratu času. Tiež ide na Gerlach, ale sólo. Pravoverný VHT-čkar, tipujem šesťdesiatnik. Spoločne za Dlhým plesom opúšťame značený chodník. Pod nástupovým žľabom sa týpek prezúva do pevnejších tenisiek a kým my vyberáme z batohov prilby a sedáky, mizne v skalách smerom ku Gerlachu.

Úvodný žľab smerujúci doprava nie je náročný, no treba si dávať pozor na voľné kamene. Za ním meníme smer doľava po sutinovom svahu. Janka nachádza známy zelený nit pod začiatkom „ferraty“, ideme správne. Kým sa dostaneme k tabuli, prvým kramliam a reťaziam, je to trochu morálové. Janka ťahá lano cez ferratu, ako druhý najľahší z partie som vyfasoval protekčnú dvojičku.

Zaistený úsek končí v trávach a sutinách, tam už nemá zmysel pokúšať sa o istenie. Neistíme sa ani v záverečnom úseku pod Gerlachovským (Tetmajerovým) sedlom. Vedie do neho úzky žľab, v ktorom by nás ohrozovali padajúce kamene. Radšej sa držíme napravo od neho. Dušan s Tomášom si zvolili opačnú stranu žľabu a neurobili dobre, v sedle (2593 m) ich zo dvadsať minút čakáme.

V Gerlachovskom (Tetmajerovom) sedle

V Gerlachovskom (Tetmajerovom) sedle

Kontrola priebežného času velí, že výstupom na Zadný Gerlach (2616 m) sa zdržiavať nebudeme. Pred nami je najkrajší úsek túry. Exponovaný hrebeň smerom na vrchol najskôr prudko stúpa, potom vedie prakticky horizontálne, ale s mnohými malými výšvihmi a zostupmi. Technicky nič náročné, ale treba sa maximálne koncentrovať. Najťažšie kroky sú v tých dvoj-trojmetrových klesaniach.

Ideme súbežne po dvojiciach tak, aby medzi prvým a druhým vždy boli dve-tri istenia. Prvý zakladá (väčšinou slučky, menej friendy; čoky skoro vôbec nie je kam založiť), druhý vyberá a podľa potreby skracuje či predlžuje lano. Až keď sa prvolezcovi minie materiál, počká na druhého. Dušan s Tomášom istenia nerobia, lezú len naviazaní o seba. Predbiehajú nás dvaja mladí Poliaci, ktorí idú úplne na voľno. Aj tak sa dá, keď je dobrý morál.

Napriek súbežnému lezeniu (alebo práve preto?) nám zdolanie hrebeňa trvá nečakane dlho. Vrchol vidíme čoby kameňom dohodil, no približuje sa pomaly. Lano sa často zasekáva. Aj tak nemáme dosť materiálu, aby sme mohli liezť na celú jeho dĺžku. Nevadí, počasie je úžasné a výhľadov sa nevieme nasýtiť. Prezeráme si zvyšky lietadla na Zadnom Gerlachu, kde v októbri 1944 zahynuli 6 ruskí vojaci a 16 členov československej paradesantnej brigády. V Batizovskej doline sledujeme výsadok zo záchranárskeho vrtuľníka. Keď sme konečne na vrchole, uvedomujem si, že Gerlachovský štít (2654 m) je fakt vysoký. Východná Vysoká (2428 m) aj iné okolité kopce z neho vyzerajú mrňavo. Zahaľujú sa do oblakov, no my na Gerlachu stále máme slnečno.

Konečne celá partia pokope na vrchole: Janka, Peter, ja, Števo, Tomáš a Dušan

Konečne celá partia pokope na vrchole: Janka, Peter, ja, Števo, Tomáš a Dušan

Fotenie, kŕmenie a hajde dolu Batizovskou próbou. Správny začiatok zostupu udávajú reťaze natiahnuté tesne pod vrcholom. Po pár metroch však končia a nasleduje nekonečný zostup v neprehľadnom, rozbitom a miestami exponovanom žľabe. Najmä ja toho mám po čase plné zuby. Uvedomujem si, že únava zvyšuje riziko chyby, strácam istotu a zaostávam. Keď sa mi zvyšok partie v dolnej časti próby, pri ďalšom zaistenom úseku, stráca z dohľadu, rezignujem a vyťahujem lano. Borháky horských vodcov vyzerajú spoľahlivo, keď sa dá využijem dva, keď nie tak len jeden, a najexponovanejšie úseky zlaňujem.

Na dne doliny ma čakajú ostatní a vidím, že ani im nie je dvakrát do smiechu. Asi najmä preto, že sa začína stmievať a k autám to máme minimálne tri hodiny svižnej chôdze. Predpoklady sa potvrdzujú, s povinnou pauzou na Sliezskom dome (prebieha tu ďalšia záchranná akcia, pilot sa dnes vraj nezastavil) prichádzame na vytúžené parkovisko až okolo desiatej. Gerlach si žiada aj obete, no položil som ich tam s radosťou.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?