Napísal: Tomáš David

Neprešiel ani polrok a naša túžba po potulkách prírodou sa prinavrátila v plnej intenzite. Organizácia ďalšieho dielu putovania Malými Karpatami prebehla opäť na vysokej úrovni. Poslalo sa zopár emailov takmer bez reakcie, nakuklo sa zľahka do mapy, objednalo sa ubytovanie. Výsledkom bol počet troch zúčastnených. Janči, Ondrík a ja. Kráľovská zostava.

Deň 4: Plavecký Peter > Dobrá Voda

Plán cesty bol pomerne jasný. Naším vodítkom bola červená značka, Štefánikova magistrála, s ktorou sme sa mali rozlúčiť priamo na Bradle a pokračovať ďalej po červenej, Ceste hrdinov SNP, až do Myjavy. Tentokrát sme si v kalendári rezervovali dva dni, sobotu a nedeľu 21. – 22. októbra 2017. Do rozbehnutého záhoráckeho rýchliku „Bus 102417 7“ som s Jančim k Ondrovi naskočil pred siedmou ráno. Zadelili sme zopár buchiet a snažili sa navnadiť dobytím najväčšej dominanty Malých Karpát, vrcholu Záruby (767 m).

Ráno v Plaveckom Petri bolo ponorené do hmly, počet decibelov oproti Bratislave bol o poznanie nižší, no Jednota nám bola k dispozícii. Ondrík doplnil buchty, ktoré má tak rád, a vyrazili sme po žltej smerom k vodnej nádrži Buková. Po príjemnom rozjazde lesíkom, v ktorom sa pri potôčiku čvachtali latentní interisti – salamandre, sme sa priblížili k nádrži a šikovali si to pod horu k rázcestiu Brezinky, aby sme sa napojili na červenú značku.

Cestu nám mierne znepríjemňoval jesenný dáždik, no teplota 10 C bola optimálnou na potulky prírodou. Hlavne s vedomím, že nás čaká teplá posteľ a sprcha na Dobrej Vode. A v porovnaní s letným tepelným infernom, kedy sa teplota vyšplhala takmer k 38 C, boli tieto podmienky najlepšie, aké sme si mohli želať.

Výstup na ruiny bývalej pohraničnej pevnosti Ostrý kameň nás dostatočne zahrial a doprial nám prvé nádherné výhľady na dolinu Horné lúky a protiľahlý Veterlín (724 m). Pokračovali sme ďalej po mierne exponovanom hrebeni a po zhruba tridsiatich minútach stáli na Zárubách. Nezdržali sme sa dlho a po spomienkovej fotke do denníčka sme sa presunuli na Havraniu skalu, kde sme si dopriali oddychu i strovy a napojili dušu malebnou scenériou, ktorú toto miesto ponúka. Pre mňa osobne azda najkrajšie miesto Malých Karpát.

Čo však zázračne zabralo, i keď iba dočasne, bola krčma, ktorú sme náhodou objavili v oblasti Sokolských chát.

Kedže čas tlačil a topánky tiež, pokračovali sme v zostupe, kde sa Ondrišovi ozvalo pravé koleno. Bohužiaľ nie údené, ale to jeho, osobné. Bolesť sa stupňovala a my sme sa snažili maróda rozosmiať, navnadiť, zahnať jeho súženie fundovanou diskusiou o spôsobe učenia nášho mozgu, vplyve digitálnych technológií a informačnej explózie na nás, naše deti. Predstavte si, nepomohlo. Práve naopak. Čo však zázračne zabralo, i keď iba dočasne, bola krčma, ktorú sme náhodou objavili v oblasti Sokolských chát, kde sme zišli zo značky.

Ďalšie malebné miestečko, ktoré by sme bez náhody a našej turistickej iniciatívy nenašli. Pivečko, teplúčko, pohoda, relax, oddych. Dáme jedno a pokračujeme v hľadaní stratenej magistrály. Objavujeme ju a stúpame lesom. Čochvíľa je počuť civilizáciu, cestu a železnicu. Vlak ide o päť minút. Keby sme to plánovali, nedáme to. Opäť náhoda?

Ondro robí ťažké rozhodnutie a lúči sa s nami v Bukovej. Čas pokročil, je 16:30 a my máme pred sebou minimálne dve hodinky šľapania. Hodnú chvíľu však trvá, kým opustíme asfaltku, ktorá sa ťahá ako dopravná zápcha na bratislavskom obchvate.

S príchodom tmy vstupujeme do lesa, vyťahujeme čelovky. Tu sa čosi šuchne, tam tiež. Ideme ďalej. Lenže kadiaľ? Hmla je hustejšia a drobné kvapky dažďa sa nesnúbia s našim svetlom. Viditeľnosť začína byť na menej ako dva metre. Pátrame po stromoch, ktoré nás majú vyviesť z lesa. Držíme sa kraja cesty pokrytej zimným kabátikom lesa, lístím. Križovatka Mihalinová.

Ubytovanie je skvelé, voda tečie, radiator kúri, adeptky na Miss Slovensko zhadzujú zo seba posledné kusy oblečenia, saláma je na stole. Idylka.

Už len 45 minút. Je pred siedmou. Nikde nič. Nevieme, kde presne sme, kam kráčame, čo je pár metrov od nás. Je nám fajn, hľadáme svetlo. Je počuť psy. Dedina musí byť na skok. Pridávame do kroku, na topánky sa nám lepí blato, no smer máme dobrý. Je to ako na ľade. Po pol ôsmej prichádzame k penziónu Skalka. Ubytovanie je skvelé, voda tečie, radiator kúri, adeptky na Miss Slovensko zhadzujú zo seba posledné kusy oblečenia, saláma je na stole. Idylka.

Deň 5: Dobrá Voda > Myjava

Budíček zvoní o 06:30. Raňajky nás čakajú na stole a my sa napracame ako už dávno nie. Pani domáca je veľmi starostlivá, je nám ľúto odísť, no Myjavská veža čaká. Prejdeme spiacou dedinou, cintorínom a vnikáme do lesa, ktorý je iný ako tie predchádzajúce. Je totiž už súčasťou Brezovských Karpát, ktorých geologický substrát územia tvoria vápence a dolomity. S nimi výborne vachádzajú buky i hraby.

Na malú chvíľku sa vrátime v čase a prenikáme na územie gotického hradu Bona Aqua. Jeho zachované múry sú impozantné svojou výškou i rozlohou. Temné a ponuré ráno mu dodáva dávny stredoveký charakter. Akoby sa niekto v hustej hmle v jeho ruinách skrýval. Chceli by sme sa aspoň na chvíľu vrátiť v čase a vidieť život na hrade, ako sa popri ňom preháňali naložené vozy, ľudia putovali krajinou bosí a v chabom ošatení. Aké mali starosti, radosti, nálady, myšlienky, ciele?

Opúšťame hrad a pokračujeme v putovaní, kedže chceme byť do tmy na Myjave. Les, jeho vôňa, nálada, šum a pokoj je ľúbivý. Vážime si ho, uctievame ho, kráčame ním. Nechceme ho opustiť, chceme s ním splynúť. Čoskoro však nastupuje asfaltka – funglovka, nová. Je nám to u prdele. Zostupujeme na Brezovú, k svákovi Raganovi. Mesto je osamelé, smutné a nedeľa mu nesvedčí. Mohyla je hľa tamto, v diaľke na kopci, v opare a my sa ňu tešíme. Pridávame do kroku a celkom prudko stúpame. Už to dlho nepotrvá a máme ju.

Počasie príliš nepraje zámeru pokochať sa okolím a vytiahnuť zbytok proviantu. Silný vietor a mrholenie nás prinútia ustúpiť z pozícií a pokračovať v putovaní. Cesta sa zvažuje do Jandovej doliny, prechádza Priepasným a šplhá sa opäť do kopcov smerom na Polianku. Nestretávame ani jednu živú dušu, no samota nám nevadí, užívame si ju. Šliape sa výborne, medzičas je takmer presný s časmi na smerovníkoch, pri ceste je množstvo šípok. Škoda, že prvý mráz ešte len príde.

Asfaltka v Polianke je nekonečná. Vyliezame na kopec Surovín (478 m), z ktorého je výborne vidieť Myjavu a jej dominanty – komíny. Zostupujeme rýchlo, pohyb nás baví. Sú tri hodiny poobede a my sa blížime k námestiu. To sme fakt nečakali. Za sedem hodín stojíme na autobusovom nástupišti a je nám málo. Chceli by sme pokračovať a skúmať nádhernú oblasť kopaníc a jej slivkových samôt. No treba sa vrátiť do rodnej Bratislavy.

Ďalšou métou v našom itinerári bude Veľká Javorina a prechod na Moravu. Ale až nabudúce, keď budeme opäť v plnej zostave a pripravení objavovať Biele Karpaty. Tešíme sa na vás všetkých, priatelia.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?