Letný rodinný road trip do Toskánska a južného Talianska plánujem tak, aby sa cestou dalo vyliezť na nejaký poriadny kopec. Nemôže to byť ďaleko od trasy na juh a nič extrémne náročné. Mangart (2679 m) na slovinsko-talianskej hranici všetky podmienky spĺňa.

Zachádzka z diaľnice cez Tarvisio – prvé talianske mestečko za rakúskymi hranicami, cez banskú obec Cave del Predil, sedlo Passo di Predil a spoplatnenú horskú cestu až priamo pod Mangart do výšky okolo 2000 m, je menej ako hodinová. My však z domu štartujeme až popoludní, s úmyslom prespať pri krásnom jazere Lago del Predil. Na tretí najvyšší kopec Julských Álp Mangart (niekedy sa píše aj Mangrt) chceme vyraziť na druhý deň ráno.

Väčšinu cesty cez Rakúsko znepríjemňujú lejaky a obchádzky. No vyhliadnuté kempovacie miesto nachádzam bez problémov. Akurát sa stmieva, keď odstavujem na parkovisku len pár metrov od jazera. Je tu nejaká tabuľa o poplatku, ale žiadny vyberač. Okrem nás sa tu chystajú nocovať tri partie mladých Nemcov na improvizovaných kemperoch z malých dodávok, jeden český a jeden maďarský pár. Napodiv žiadny veľký biely karavan s holandskou značkou.

Večerné plávanie v Lago del Predil

Večerné plávanie v Lago del Predil s výhľadom na Mangart (viac foto v galérii)

Toitoiky sú nepoužiteľné, všetci ich oblúkom obchádzajú a chodia ďalej do lesa. Zato štrková plážička je parádna. Robíme si na nej improvizovaný piknik. Lucia sa nevie dočkať kúpania a skáče do studenej vody. Nemci zvláčajú drevo na nočný táborák. Keď stláčam tlačidlo na hydraulické zdvíhanie strechy požičanej Californie, cítim sa nepatrične – príliš veľký luxus na toto miesto.

Ráno vyrážame smerom na horské sedlo Passo di Predil, kde nachádzame opustené hraničiarske budovy a zavretú reštauráciu. Cestou obdivujeme staré vojenské opevnenia na oboch stranách hranice. Mimochodom, pod sedlom vedie 4,5-kilometrová štôlňa, ktorú vyrazili v roku 1903 na banské účely a ešte v 80. rokoch ňou slovinskí baníci denne jazdili ťažiť olovo v baniach na talianskej strane.

Odbočka na Mangart je hneď pod sedlom, ale my pokračujeme ďalej do dediny Log pod Mangartom. Pred túrou sa nám žiada poriadnej kávy a civilizovaných toaliet. O pol hodiny sme nazad, platíme päťeurové mýtne a stúpame hore úzkou cestou s kvalitným povrchom, niekoľkými tunelmi a nespočetnými zákrutami. Protiidúcemu autu sa väčšinou dá vyhnúť aj bez cúvania na najbližšie rozšírené miesto, ale je to o centimetre.

Mangartska cesta s malým závalom (viac foto v galérii)

Mangartska cesta za malým závalom (viac foto v galérii)

Pôvodne vojenskú cestu dlhú 12 kilometrov postavili koncom 30. rokov Taliani, ktorým to tu vtedy patrilo. Z akýchsi strategických dôvodov, keďže s mladým juhoslovanským kráľovstvom mali veľké územné spory. Asi 100 výškových metrov pod koncom cesty je parkovisko, za ktorým nás zastavuje zákaz vjazdu. Mnohí ho ignorujú, my sa rozhodujeme byť vzorní. Dôvodom zákazu je krátky zával, ktorý sa bez väčších problémov dá autom prejsť.

Rešpektovanie pravidiel nás stojí asi 20-minútovú prechádzku navyše, teda nič hrozné. Fotíme, obzeráme si neďalekú chatu Koča na Mangartu, nasávame vysokohorskú atmosféru. Je pondelok v strede júla a obstojné počasie, o turistov nie je núdza. Schádzame z asfaltky na akúsi skratku. Stačí sa držať ostatných a kupola Mangartu sa týči priamo nad nami. Orientácia nie je problém.

Z vopred naštudovaných materiálov viem, že hlavné je neprepásť rozdvojku, na ktorej sa trasa delí na normálku a ferratoidný variant Slovenska pot (alebo tiež Ferrata Slovena, obtiažnosť B). Hore chceme ísť  ferratou, naspäť normálkou. Sme vybavení sedákmi, dievčatá majú ferratové sety, ja iba slučku s jednou karabínou, keby dačo. Prilby iba cyklistické, a aj tie sme zabudli v aute.

Rozdeľovník normálky a ferraty (viac foto v galérii)

Rozdeľovník normálky a ferraty (viac foto v galérii)

Cestou obdivujeme strmú stenu, ktorou vedie Via Ferrata Italiana al Mangart z doliny na talianskej strane. Vyzerá poriadne vzdušne, hoci je to len C-čko. Nevedie až na vrchol Mangartu – končí sa pod vrcholovými stenami, kúsok pod začiatkom „našej“ Ferraty Slovena. Spojiť obe trasy do jednej ferratovej túry až na vrchol znie ako dobrý nápad. Niekedy nabudúce.

Sme na mieste, kde sa trasy na Mangart rozdeľujú. Označujú ho dva červenou farbou načmárané nápisy „SLOV SMER“ a „ITAL SMER“. Celkovo je značenie o dosť horšie ako sme zvyknutí zo Slovenska. Asi ako všade na svete, s výnimkou Česka.

Prvý zaistený úsek. Úvodná rampa vyzerá odstrašujúco, no v realite je to pohoda. Pred nami starší český párik v plnej výbave, poctivo sa istia. Tak teda aj my. O chvíľu nás to prestane baviť a cvakáme sa len v exponovaných úsekoch. Aj toho máme po čase plné zuby a pokračujeme voľným VHT štýlom. Viac banujeme za zabudnutými prilbami, je to tu dosť rozlámané. Našťastie sme český párik už predbehli a nad nami nikoho nevidíme.

Ferrata Slovena na Mangart (viac foto v galérii)

Ferrata Slovena na Mangart (viac foto v galérii)

Kvalita zaistenia pre klasifikáciu B stačí, vyššie nároky by už nezniesla. Kotviace prvky majú od ferratového štandardu ďaleko, lano je tenké a na mnohých miestach chýba. Ale túra je to parádna, exponovaná, výhľadová, divoká. Asi v troch štvrtinách výstupu prichádzame na peknú plošinu s výhľadom aj na južnú stranu (doteraz sme sa pozerali len na západ a sever). Pripája sa sem ďalší chodník a stretávame tu zhovorčivého slovinského 70-nika.

Posledný exponovaný úsek, za ním už len široký sutinový svah. O chvíľu vidím vrcholový kríž a okolo neho plno ľudí, ktorí prišli normálkou. Vrátane partie Slovákov, ktorá vyrážala z parkoviska chvíľu pred nami. Poriadne fučí, určite tu nie sú viac než desať minút. Takže ľahšou cestou to trvá zhruba toľko isto ako zaisteným variantom.

Výhľady z vrcholu nestoja za veľa, drží sa tu mrak. Po štvrťhodine oddychu začíname zostupovať talianskou cestou. Aj tu sa nájdu zo dva exponovanejšie úseky, no najväčší potenciálny problém vidím v snehových poliach, ktoré tu môžu byť aj v strede leta. My sme mali šťastie – museli sme prejsť len cez jedno, v relatívne bezpečnom úseku.

Celá túra nám rodinným tempom trvala 4,5 hodiny, vystúpali sme 1126 metrov na 7,3 km. Popoludní už sedíme v aute a frčíme na juh, aby sme ešte za svetla stihli zakempovať pri Florencii. O dva týždne cestou nazad na Slovensko si to asi nezopakujem, ale o rok – o dva kľudne znova. Pekná trasa, ktorá si nežiada veľa obetí. A v spojení s ferratou Italiana môže byť Mangart výživný horský program program na celý deň.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Možno ťa zaujme:

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?