Namrznutým rebrom na Soliskový hrebeň

Ako som zistil vlani vo Furkotskej doline, škrípanie mačiek po skale je rajská hudba v porovnaní s nehlučným šmýkaním sa lezečky po námraze.
Do debát na tému zimného lezenia som sa zvykol zapájať iba stručným vyhlásením: v zime sa lyžuje a škrípanie mačiek po skale je odporný zvuk. Vlani vo Furkotskej doline som zistil, že ono škrípanie  je rajská hudba v porovnaní s nehlučným šmýkaním sa lezečky po námraze.

Je neskorá jeseň, nočné mrazy striedajú slnečné dni. Po horobežeckom dni v Západných Tatrách si s Martinom na druhý víkendový deň hľadáme cieľ na ľahšie lezenie. Nejakú slnečnú hranu s nie príliš dlhým nástupom. Ľavé rebro (IV) na západnej strane Štrbského Soliska sa zdá byť správnou voľbou. Keďže neplánujeme skoro ráno vstávať, pozdáva sa nám orientácia aj jednoduchý zostup.

01 Lavým rebrom z na Strbské Solisko z Furkotskej doliny
Cesta vedie najvýraznejším rebrom na západnej strane Štrbského Soliska (viac fotiek v galérii)

Zo začiatku to vyzerá na presne taký pohodový deň, aký sme si naplánovali. Stúpajúc hore Furkotskou dolinou sa aj trochu potíme. Spokojne pozorujeme naše rebro ožiarené slnkom. S Martinom je pravidlom veľmi rýchly krok, takže som dosť prekvapený, keď nás polobehom predbieha iná dvojka. Hlasnou východniarčinou o sebe dávajú vedieť do celej doliny a čoskoro ich vidíme naliezať do cesty Pravé rebro (III). Zrejme chcú stihnúť nedeľný obed a báli sa, že ideme liezť to isté.

Trasa: Dĺžka 8 km, nastúpaných 1300 výškových m, celkový čas 8 h, z toho lezenie cca 5 h. GPX na stiahnutie získaš po otvorení trasy na Mapy.cz.

Nami vyhliadnutá cesta vedie po susednom, výraznejšom rebre trochu vyššie v doline – medzi Prostredným žľabom a žľabom do Šedej lávky. Po prekonaní obligátneho suťoviska volíme z dvoch variantov cesty. Naliezame do viac oslneného dlhšieho. Dúfajúc, že sprievodcom uvádzané tri hodiny lezenia príliš neprešvihneme.

Na severnej strane rebra môj morál, slovami klasika, spoznáva stredovek.

Začiatok najviac z celej cesty pripomína regulérnu kolmú stenu, no aj tak je to relatívne položený terén. Cez skalné bloky lezieme asi 70 metrov. Nasleduje pasáž, kde sa striedajú trávy s krátkymi výšvihmi. Za ňou vyliezame na pekný exponovaný hrebienok.

09 Lavým rebrom z na Strbské Solisko z Furkotskej doliny
Stredná časť cesty by sa pri lepšej znalosti terénu dala preliezť bez štandovania (viac fotiek v galérii)

S istením to veľmi nepreháňame a ľahšie úseky ideme priebežne bez štandovania. Prvý na lane občas niečo založí, druhý to priebežne vyberá. Na hrane trochu pofukuje, tak vyťahujem páperku. No inak je to čistý plezír.

Nenáročná zábava sa končí vo chvíli, keď je treba preliezť na severnú stranu rebra. Tam môj morál, slovami klasika, spoznáva stredovek. Skaly sú vo vyšších partiách na severnej strane krásne pocukrované bielou hmotou. Tou, ktorá dramaticky znižuje adhéziu. Naposledy som niečo podobné zažil na Stüdlgrate pod Grossglocknerom, lenže to som mal na nohách mačky, nie lezečky…

16 Lavým rebrom z na Strbské Solisko z Furkotskej doliny
Na trávach za posledným namrznutým úsekom (viac fotiek v galérii)

Úseky na severnej strane boli možno dva či tri, dohromady zo 50 metrov. Za posledným pre istotu kontrolujem gate, či v nich nemám naděláno. Uf.

Rebro sa končí asi 50 metrov pod hlavným hrebeňom Solísk. Doliezame naň po trávach, za ktorými čaká ešte jeden nepríjemný zasnežený úsek na strane Mlynickej doliny. V topánkach sa cezeň ide podstatne istejšie ako v lezečkách. Akonáhle sa dostávame na južnú stranu Mlynického Soliska, čaká nás už iba bezpečný chodecký terén.

Pri zostupe si znovu dokážem vychutnávať unikátne farby jesenných Tatier s inverziou v podhorí. Nakoniec to vlastne aj bol pohodový deň.

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?