Ermionida – prebudené spiace kráľovstvo

Začať písať o lezení v Ermionide, je ako stáť pred ozdobenou trojposchodovou tortou a nevedieť, na ktorom mieste začať jesť. Podobne vnímam svoje dojmy z dní strávených v týchto častiach Peloponézu.

Korpus tvorí kompaktná zmes osobného zážitku z lezenia na úžasnej skale, na pozadí silného príbehu tvorcov ciest. Celkový dojem dotvára zvláštna esencia, ktorú je ťažké presne špecifikovať. Je výsledkom pôsobenia genia loci miesta, zahaleného do závoja dávnej histórie, plnej mytológie. Keďže však nad touto pomyselnou tortou stojím už mesiace, rozhodla som sa s ňou podeliť.

Moja lezecká výprava do Ermionidy začala tak ako zvyčajne – snívaním o lezení v čase mimo hlavnú lezeckú sezónu. V jedno sychravé zimné popoludnie sadám v prestávke v práci za komp. Pod vplyvom intuície brázdim po internete a hľadám. Snažím sa počúvať svoj vnútorný hlas. Ale opäť Grécko?

Bola som tam už toľko krát, že presné číslo už nedokážem určiť. Každoročný Kalymnos, viac ako desiatka oblastí na Peloponéze, Manikia, Leonídio… Ale intuícii sa predsa len oplatí dôverovať. O chvíľu už tlačiareň chrlí stránky lezeckého sprievodcu oblasti, o ktorej som doposiaľ nepočula. Ermionida – ďalšie z miest v Grécku s potenciálom lezeckého raja.

Región Ermionida sa nachádza na juhovýchodnom cípe polostrova Argolida na Peloponéze. Nájdete tam známe mestečká – rovnomenné Ermioni, Kranidi, Portocheli aj Thermisiu. Prvé z nich – Ermioni, nazvané po dcére Heleny z Tróje Hermioné, je malebné prístavné mestečko na východnom pobreží. Je postavené amfiteátrovo, na borovicami pokrytom polostrove, medzi Hydrejským a Argolickým zálivom. Mestečko stojí na útese, ktorý je takmer celý obklopený morom. To mu dáva jedinečný ostrovný charakter, hoci je súčasťou pevniny. Komu by sa nepáčil taký basecamp na prístup do lezeckých oblastí?

Lezecká história Ermionidy

História lezenia v Ermionide je pomerne krátka a jej počiatok je spojený s príbehom dvoch ľudí. Začal ju písať nepochybne zaujímavý chlapík, rodák z anglického Salisbury menom Jim Titt. Lezec od svojich štrnástich rokov, ktorý svoje prvé „onsajty“ dával na skalách v Avon Gorge a Swanage. Neskôr aj úspešný motokrosový enduro pretekár, lodný inžinier a svetobežník. O jeho živote by sa dal napísať román.

Na prelome tisícročí doviedol osud tohto dobrodruha, v tom čase už 53-ročného skúseného staviteľa luxusných motorových jácht, do vôd Stredozemného mora. Zakotvil pri brehoch Argolidy a popri práci v lodenici zahorel vášňou k miestnym skalám. Zdieľal ju spolu s Inge Zaczek, bývalou tenistkou pôvodom z Nemecka, ktorá s ním liezla a pri tvorbe ciest strávila dlhé mesiace. S lezením začala až s Jimom, predtým nikdy neliezla.

V priebehu rokov 2000-2004 vzniklo v Ermionide viac ako 200 lezeckých ciest. Pre úplnosť treba dodať, že niekoľko ciest v oblasti odistil neskôr aj Hans Weninger, ale v absolútnej väčšine má autorstvo práve spomínaná dvojica.

V porovnaní s Jimom, o živote ktorého sa dá dočítať množstvo informácií, je príbeh Inge zahalený tajomstvom. Aj keď bola nespochybniteľne kľúčovou postavou pri rozvoji lezenia v Ermionide, jej príbeh zostáva z veľkej časti nezdokumentovaný. Našla som aj zdroj, ktorý ani nerozoznával, že je žena a písal o nej v mužskom rode.

Sám Jim Titt, keď som sa ho na ňu pýtala, povedal, že lezecká tlač ju do veľkej miery ignorovala. To je osud žien „v tieni“. Napriek snahe dozvedieť sa o nej viac, po skončení prác v Ermionide v roku 2004, kedy sa Jim vrátil do Nemecka, zostal pre mňa jej osud neodhalený.

Jim a Inge okrem tajomného príbehu zanechali za sebou obrovský kus práce. V sektoroch Katafyki Gorge, Castle Thermisia, Pillars Of The Wind, Rock Of Ages a Didyma sú dodnes takmer výhradnými tvorcami ciest. Okrem toho Jim Titt spolu s Karstenom Oelzem odistil aj niekoľko ciest v Caves Of Fragthi.

Po jeho odchode sa však v Ermionide takmer 17 rokov nič nedialo. Hans Weninger síce napísal zaujímavého sprievodcu oblasti, ale obdobie rokov 2004 – 2021 by sa dalo nazvať obdobím „tichého spiaceho kráľovstva“. Oblasť zostala relatívne neobjavená a nevyužívaná. Ako v rozprávke o Šípkovej Ruženke, začala postupne v sektoroch a aj v mnohých cestách víťaziť príroda. Zarastali vegetáciou.

Kráľovstvo odklínajúcim „princom“ sa v tomto príbehu stala miestna lezecká komunita, ktorá v roku 2021 zahájila v jednotlivých sektoroch údržbové a preisťovacie práce. Okrem toho začala v Ermionide a jej okolí budovať aj ďalšie nové cesty.

Začiatkom jari v roku 2022 bol odistený nový sektor Petrogerakas crag v blízkosti kaňonu Katafyki. V spolupráci s miestnou lezeckou komunitou ho realizovala spoločnosť Vertical Art Greece s hlavným equipperom Kostasom Grafanakisom. Ten sa stáva dôležitou postavou novej éry.

Kompaktné, neolezené vápno. Lezenie, ktoré spôsobuje silné stavy eufórie. Navyše takmer absolútne súkromie.

Okrem toho boli v Castle Thermisia vyistené tri nové sektory – Orias´ Wall, Leon´s Wall a Byzantine Wall a viacero ciest aj v iných oblastiach Ermionidy. Taktiež v tomto roku pribudol aj sektor Pleiades zameraný na viacdĺžky. V ďalšom roku pokročila miestna lezecká komunita vo vývoji s desiatou oblasťou Ermionidy, cragom Sun Castle, a pokračovala v údržbových prácach.

Rozvoj oblasti pokračuje dodnes. Aktuálne ponúka Ermionida viac ako 300 športovo odistených lezeckých ciest v desiatich sektoroch. Okrem toho je tam aj nezanedbateľný počet tradicionalistických ciest. Lezecký sprievodca k oblastiam Ermionidy sa dá bezplatne stiahnuť na stránke Olympus Mountaineering (ide o digitálnu verziu sprievodcu spracovaného v knižnej kvalite).

Katafyki Gorge

Prvý sektor, ktorý sme navštívili my, bol Katafyki Gorge. Stopäťdesiatmetrová stena v rozľahlej rokline na človeka zapôsobí na prvý pohľad. Ten sa vám naskytne ihneď po vystúpení z auta, pretože parkujete pár metrov od nástupu do ciest.

„Tuzexový“ sektor, v ktorom sú k dispozícii dokonca aj drevené lehátka, je orientovaný na sever, čo umožňuje príjemné lezenie aj počas horúcich dní. Stenu zdobí 72 ciest a ponúkajú široké možnosti výberu v rozsahu 5a-7c+. Aj ten, kto vyhľadáva viacdĺžky, je tu na správnej adrese. Okrem troch športovo odistených 150-metrových viacdĺžok si môže vyskúšať morál aj v štyroch viacdĺžkach v štýle „trad“.

Sektor je rozdelený na subsektory Welcome, Heroes, Red Empire&Handbitter, Holiday a spomínaný sektor s viacdĺžkami. Keďže to bol náš prvý kontakt so skalou v Ermionide, symbolicky sme prijali pozvanie od sektora Welcome a onsajtovali jednu cestu za druhou.

Kompaktné, neolezené vápno. Lezenie, ktoré spôsobuje silné stavy eufórie. Navyše takmer absolútne súkromie, nakoľko sme sa tam stretli iba s jednou lezeckou dvojkou. Bolo by príjemné sa tu zdržať niekoľko dní, ale túžba objavovať ďalej je silnejšia. Katafyki Gorge dávam do svojho zoznamu „nutné sa vrátiť“ a vyberám ďalší cieľ.

Didyma

Vynikajúci prístup, excelentná skala a nádherné výhľady sú kvalitami, ktoré z lezeckej oblasti Didyma robia jeden z top sektorov, a to aj v širšom meradle ako je samotná Ermionida. Sedím na sedadle spolujazdca a po ceste premýšľam, kde začneme.

Zvyknem si vopred robiť užší výber ciest, obzvlášť keď idem do novej a nepoznanej oblasti. Aj teraz ho mám pripravený, ale finálne je skôr širší ako užší. Zjavne som zabudla, že nebudeme v podmienkach dilatácie času. Bolo ťažké vybrať lezenie na jeden deň z vyše 70-tich ciest.

Než prídeme na koordináty parkoviska, prekonávame takmer tisíc výškových metrov. Prístup je po novovybudovanej ceste a miestami ho spomaľujú iba stáda kôz, ktorým z úcty k domácim dávame prednosť. Parkujeme pod vysokými anténami a po menej ako desiatich minútach prichádzame pod dlhý majestátny útes.

Odistených je na ňom iba prvých 250 metrov, takže potenciál na ďalšie cesty je tu obrovský. Nájdete tu cesty od piateho do siedmeho francúzskeho lezeckého stupňa. Je tu aj zopár ciest pre úplných začiatočníkov, odistených nahusto, ako na umelej stene. Všetky sú uvedené v špeciálnej poznámke v lezeckom sprievodcovi.

Čo sa týka charakteru ciest, Didyma uspokojí každého. Zabaví sa tu technický fajnšmeker aj silový „búchač“. Mňa niektoré cesty navyše presvedčili, že Jim Titt nebol vôbec „mäkký“ chlapík. V sektore nám robil spoločnosť iba vietor. Takto to máme radi. Cesty zo zoznamu ubúdali, ale večer ich stále zopár zostalo. To som už ale hlavou bola na inom mieste.

Rock Of Ages

„Rock of Ages, cleft for me, Let me hide myself in Thee…“ (Skala vekov, rozštiepená pre mňa, Dovoľ mi skryť sa v Tebe…) Prvý pohľad na skalu a pochopíte, prečo Jimovi napadlo pomenovať sektor po slávnej anglickej kresťanskej hymne z osemnásteho storočia. Viac prezrádzať nebudem.

Toto idylické miesto je jedno z mála v Ermionide, ktoré ponúka možnosť zaliezť si na tufách aj v nižšom stupni. Ocenia ho tí, ktorí sa nenaháňajú len za výkonom, ale radi lezú aj v peknom prostredí. Pätnásťminútový prístup do sektora vedie roklinou s bujnou vegetáciou, ktorá pod nástupmi do ciest ustupuje iba čiastočne.

Skutočnosť, že lezieme opäť sami, nie je zrejme v tomto sektore ojedinelý jav. Spoločnosť nám robí iba slnko, ktoré do tohto sektora prichádza po dvanástej hodine. Cesty sú odistené v duchu „old style“, s minimálnym istením, stav ktorého je vhodné kontrolovať. Boli sme na to však pripravení, pretože aj v sprievodcovi sa zdôrazňuje, že sektor je vhodný pre skúsenejších lezcov, ktorí bežne „onsajtujú“ 6a+, 6b.

Stupnica tu však nie je zďaleka mäkká. Medzi najzaujímavejšie cesty sektora však patrí práve jedna z mála ľahších výnimiek, previsnuté 5c+ Mr.Cool, ponúkajúce nádherné lezenie po kvapľoch. Netreba si nechať ujsť ani zaujímavé 6a+ „Pull Of The Sun“, vedúce cez vnútro pukliny v útese. Na jeho nástup treba zlaniť do vnútra pukliny, takže sa lezie doslova z temnoty na svetlo.

Caves Of Fragthi

Hru tmy a svetla sme zažili aj počas ďalšieho lezeckého dňa. V blízkosti mestečka Ermioni sa nachádza jaskyňa Fragthi, ktorá drží naozaj pozoruhodný rekord. Je jaskyňou, ktorá bola v rámci Európy v minulosti najdlhšie nepretržite obývaná. Bola používaná ako úkryt približne 35 000 rokov a je jedným z najdôkladnejšie preštudovaných nálezísk z doby kamennej v juhovýchodnej Európe. Jej obyvateľov z nej vyhnala až okolo roku 3000 pred n.l. stúpajúca hladina mora a skalné zosuvy.

Jaskyňa nie je jeden uniformný priestor. Tvorí ju komplexný systém kaverien oddelených prírodnými skalnými formáciami a otvormi, cez ktoré do jaskyne preniká svetlo. Steny miestami zdobia malé stalaktity. Myslíte, že Jima Titta nechal tento výtvor prírody chladným? Ani náhodou. Spolu s Karstenom Oelzem zopár desiatok istení osadili aj tu.

Liezť v Ermionide a nenavštíviť toto miesto by bolo chybou. Dostanete sa k nemu z príjemnej pláže Lambayanna, približne dvadsaťminútovou prechádzkou po značenom chodníku pozdĺž pobrežia. Jaskyňa je prístupná verejnosti, takže jej predná časť na prvý pohľad nevyzerá ako miesto, kde sa lezie. Netreba sa však nechať odradiť.

Hlbšie po vstupe do priestorov jaskyne sú dvadsaťmetrové zrázy vedúce až do jej útrob, kde je niekoľko odistených ciest. K ich nástupu treba zlaniť a urobiť to bez čelovky by nebol dobrý nápad. Skutočný highlight sektora je však lezenie úplne vzadu, v tretej kaverne.

Ak vám nebude dosť, po východe z jaskyne asi 100 metrov na útese vpravo hore je ešte malý sektor Fragthi Beach. Predtým, ako sa pôjdete okúpať dolu do vôd zálivu Kiladha, môžete si v ňom vyliezť ešte zopár ľahkých ciest.

Castle Thermisia

Rozhodnutie, ktorý sektor navštívime na záver nášho krátkeho tripu bolo ťažké. Zostávalo ich šesť z desiatich. Nakoniec sme sa rozhodli pre Castle Thermisia, a to aj s vedomím, že v úplne jasný deň, aký práve bol, bude slnko zahrievať skaly už od desiatej hodiny.

Castle Thermisia pozostáva zo štyroch subsektorov a nachádza sa pod ruinami hradu zo 14. storočia. Hrad a pod ním rovnomenná dedina má názov podľa chrámu bohyne Demétry Thermásia, ktorý sa nachádzal pri neďalekej lagúne. Tá bola kľúčová pre celú oblasť kvôli produkcii soli, ktorá bola v stredoveku extrémne cenná.

Posádka hradu slúžila najmä na obranu jej ťažby. V sprievodcovi je toto miesto opisované v superlatívoch nielen kvôli samotnému lezeniu, ale aj nádherným výhľadom. Vedie k nemu krátky desaťminútový nástup peknou prírodou.

Castle Thermisia nás nesklamal. Odliezli sme niekoľko ciest vo Venetian Wall, v najstaršej časti sektora, v ktorej tvorili cesty Jim Titt a Inge Zaczek. Asi najfotogenickejšou cestou je tam The Leading Edge. Je v dvoch variantoch, „direct“ (7a) a „indirect“ (6c), ale obidva ponúkajú zaujímavé a náročné pohybové sekvencie okolo hrany steny, vedúcej priamo k hradu.

Taktiež dávam do pozornosti cestu New Order, na daný stupeň neskutočne previsnuté 6a+. Je dobré ju zaradiť na začiatok lezenia, pretože do nej ako do prvej nastupuje slnko. Zvyšné tri subsektory – Leon´s Wall, Orias´ Wall a Byzantine Wall – vznikli už v novej ére. Je v nich celkovo 25 ciest, ale my sme už bohužiaľ urobili iba ich obhliadku. Okolo obeda už boli poriadne rozpálené.

Methana

Záverečný deň tripu nám slnko ukončilo predčasne. Tak sme sa napokon ešte rozhodli navštíviť vulkanický polostrov Methana, ktorý je spojený s „materským“ polostrovom Argolida iba uzučkým pásom pevniny. Je to fascinujúce miesto.

Vulkanický polostrov vystupujúci do Saronického zálivu, s viac ako tridsiatimi krátermi. V minulosti tu bola veľmi intenzívna sopečná aktivita. Posledná erupcia sa tu síce odohrala v roku 230 pred n.l., ale množstvo termálnych prameňov, unikajúcich plynov a ojedinelé menšie zemetrasenia naznačujú možnosť nových erupcií v budúcnosti.

Cesta k vrcholu vulkánu začína za dedinou Kameni Chora a vedie dobre značeným chodníkom cez nádherný borovicový les. Trvá zhruba 35 minút. Na jej konci, v blízkosti vrcholu krátera, sa terén postupne mení a pripomína silu roztavenej zeme. Je to nádherné miesto. A aj tu sa lezie! Naša rozlúčka s Ermionidou bola teda nakoniec mimo Ermionidy, v lezeckom sektore Ravine na vrchole spiacej sopky.

Málo som liezla?

Záverečné hodiny tripov, počas ktorých sa viac objavuje ako lezie, pre mňa zvyčajne predstavujú náročné chvíle. Často podlieham zvláštnemu druhu lezeckej „schizofrénie“. Na jednej strane som ešte v zajatí niekoľkodňového „flow“, na strane druhej počítam, koľko som vyliezla ciest a aké čísla. Takmer vždy to končí slovami: „málo som liezla…“ Nebolo tomu inak ani teraz.

Tento zvláštny druh nespokojnosti je prejavom môjho na výkon orientovaného ega. Rozumiem mu. Chcelo by liezť čo najviac a s ľahkosťou onsajtovať ťažké veci. Ktorý lezec by nechcel? Ale skôr či neskôr sa moje ego zahanbene upokojí. Až potom si v celom rozsahu uvedomím jedinečnosť chvíľ, ktoré som zažila. Nielen na skalách.

Aj to, že ich hodnota nespočívala v číslach, aké som liezla. Skutočný význam toho, že leziem, je pre mňa spojený s posúvaním sa na úplne inej stupnici, ako je UIAA alebo tá francúzska. To som si uvedomila aj pri písaní týchto riadkov, a je to mimoriadne cenná skúsenosť.

Fotogaléria