Zodraté podrážky z vodných žliabkov Hochschwabu
Lezeniu v pohorí Hochschwab som sa vyhýbal, ako sa len dalo. Namáhavé dvoj- a viachodinové nástupy pod stenu ma dlho odrádzali od návštevy. Vedel som ale, že raz ma do Hochschwabu vietor zaveje. A tak sa aj stalo.
Lokalita
Pohorie Hochschwab sa nachádza v severovýchodnej časti rakúskej spolkovej krajiny Štajersko, asi 200 km juhozápadne od Bratislavy. Geograficky patrí do Severných vápencových Álp (Nördliche Kalkalpen). V porovnaní s východnejšími horskými skupinami ako Rax či Schneealpe je Hochschwab už vyšší horský level – tak veľkosťou štítov ako aj dramatickými tvarmi ich stien.
Zo západu Hochschwab ohraničujú Ennstálske Alpy, z juhovýchodu Mürzstegské Alpy a zo severu, za údolím rieky Salza, sú to Ybbstálske Alpy. Najvyšší vrchol sa nazýva rovnako ako celé pohorie, má 2277 mnm a leží priamo v strede hlavného hrebeňa. Pod jeho vrcholom je postavená moderná chata Schiestlhaus. Kedysi dávno sme tu s Alenou a Jarom podnikli dlhú jarnú túru na lyžiach, aj s prespaním vo winterraume.
Prečo vlastne lezieš? Spýtala sa ma kamoška. Jednoduchá a pritom zložitá otázka. Máš na ňu odpoveď? Ja si ju asi neviem presne definovať, takže o odpovedi budem ešte rozmýšľať. Aby bola úplná a od srdca.
Príprava
Lezecká cesta Wetzsteinplatte (z nem. „brúsna doska“) má na Bergsteigene atraktívnosť ohodnotenú 4,5 hviezdami z piatich možných od 5 hodnotiteľov. Ja by som dal 4 hviezdičky. V tlačenom sprievodcovi má 4 hviezdy zo štyroch, teda maximum. Topo cesty nájdeš v tlačenom horolezeckom sprievodcovi Hoschwabu. Online topo je dostupné na Bersteigene.
Cesta pochádza z roku 1968. Materiál skaly je vápenec a stena s názvom Sudwestwand má prevažne južnú orientáciu. Lezecká cesta sa končí priamo na vchole Wetzsteinkogel (1824 mnm). Má 300 lezeckých metrov, 9 dĺžok a celková obtiažnosť je 6- UIAA. Len jedna dĺžka je v obtiažnosti 6- UIAA, štyri dĺžky sú v piatom stupni.
Podľa informácii na Bergsteigene je to pravdepodobne najkrajšia lezecká cesta na Hochschwabe. V spodnej časti lezieš v žliabkoch wasserrillen, ktorými sa voda za tisícročia podpísala do jedinečného reliéfu skaly. Lezenie vo vodných žliabkoch si vyžaduje špecifickú techniku, musíš dôverovať svojim lezkám a dúfať, že lýtka to vydržia. Aby som nezabudol, vo wasserrillen určite nechceš spadnúť. Kto v nich liezol, ten vie, o čom píšem.
Príjazd a prístup
Z Bratislavy je do dedinky Sankt Illgen dve a pol hodiny jazdy autom a 230 kilometrov. Dedinku Sankt Ilgen len prejdeš, tvoj cieľ je Gasthof Bodenbauer (poloha na mape). Pred hostincom je pomerne veľké (50 áut) platené parkovisko. Pitná voda je za hostincom. V hostinci sa dá najesť, napiť aj prespať.
Informáciu o platení parkoviska sme vonku nenašli a teda ani neplatili. Dodatočne, pri písaní tohto článku, som zistil, spoplatnenie zaviedli až po našej návšteve. Stojí to 6 eur na deň. Na parkovisku parkovalo aj zopár karavanov. Nemci z jedného z nich nám hovorili, že tu kempujú už pár dní. Mne sa to nezdalo byť veľmi vhodné.
Nad hostincom sú už veľké steny, tušíš svoj cieľ, ale stenu vidno nie je. Dolina je megafotogenická, tu zaplesá duša každého turistu. Od hostinca pôjdeš po turistickej značke č. 839, na rázcestí za hostincom sa vyberieš doprava. Po turistickej značke pôjdeš asi hodinku a štvrť, potom hľadaj odbočku doľava ku stene.
Odbočka nie je veľmi viditeľná a my sme sa zarozprávaní zobudili až v stúpaní do sedla pod Vogauer Kreuz, kde mi došlo, že stúpame akosi dlho. Stálo nás to minimálne 40 minút. Po identifikovaní správnej odbočky stúpaš prudšie, na začiatku aj pomocou oceľových rebríkov. Pomerne nebezpečné stúpanie prichádza aj tesne pod nástupom do lezeckej cesty.
Lezenie
Cesta nemá označenie na skale, hoci sa na polici začína viacero ciest. Začiatok trafíš, tvoja cesta je v strede. Asi 10 metrov na obe strany sú iné cesty.
Prvé tri dĺžky (obtiažnosť 4, 5- a 4+ UIAA) vedú v položenej platni, kde nájdeš parádne žliabky vymyté vodou. Sú menej odistené, ale je to ľahšie lezenie, kde zaberajú viac nohy ako ruky. Kráse lezenia to však vôbec neuberá, práve naopak – toto je dôvod, prečo sme tu. Vo vodných žľaboch zväčša nič nezaložíš, takže kroky rob precízne a na istotu, pád neprichádza do úvahy.
Štvrtá dĺžka (4 UIAA) je traverz doľava popod kosodrevinu. Piata štyridsaťmetrová dĺžka vhĺbením sa končí v malej jaskyni, kde sa vieš aj troška schovať pred slnkom. V jaskyni nájdeš vrcholovú knihu. Nasleduje horizontálne lezenie po balkóne doprava.
Siedma dĺžka je kľúčová. Štyridsať metrov parádneho lezenia v hladkej, ale položenej platni (6- UIAA). Posledné dve dĺžky už hľadajú priamu trasu na vrchol. Wetzsteinkogel (1826 mnm) je z druhej strany nevýrazný kopec, v podstate ide len skalný predvoj kopca z názvom Zagelkogel (2255 mnm).
Lezeckú cestu Wetzsteinplatte je možné nakombinovať s lezeckou cestou s názvom Nirak (150 metrov, 5 UIAA), ktorá sa začína o policu nižšie a končí sa tam, kde sa začína cesta Wetzsteinplatte. To sme mali aj my v pláne, ale keďže sme zablúdili na nástupe, odhodlanie sa stratilo.
Cesta je dobre športovo odistená nitmi, niektoré postupové istenia sú aj na stromoch, netreba mať vlastné istiace pomôcky. Lano odporúčam dvojité 60-metrové a minimálne 11 expresiek so sebou. Helma je samozrejmosť. Video z lezenia cesty maďarskými lezcami nájdeš na Youtube.
Obtiažnosť podľa sprievodcu sedí a kvalita skaly je výborná. Štandovacie istenia sú dve (spojené aj nespojené). Podľa sprievodcu trvá prístup z parkoviska dve hodiny a rovnaký čas potrebuješ aj na zostup. Časy sedia aj v našom prípade, ak nepočítame zablúdenie. Čas lezenia je podľa sprievodcu 3 hodiny, my cestu preliezame za 4:30 h, teda náš celkový čas je 8:30 h.
Zostup
Cesta sa končí priamo na vrchole Wetzsteinkogelu. Zostupuješ na druhú stranu kopca vychodenou cestičkou. Začiatok je severovýchodným smerom. Chodníkom klesáš a obchádzaš vrchol skoro dookola. Neskôr sa napojíš na výstupový chodník.
Tipy na aktivity v okolí
Fotogaléria
