Lofoty – poznámky o pohybe na hraniciach svetla a slobody

Text je upraveným a skráteným výberom z pripravovanej knihy. V plnom rozsahu vychádza po častiach na stránke muraria.sk. Celú esej, v plnom rozsahu obrazov a myšlienok, si môžete prečítať na webe Muraria.sk.

Nekonečnosť polárneho dňa

Prvýkrát som Lofoty navštívil v prvej polovici leta. Miesto, kde sa pohyb v horách riadi inými pravidlami, než na aké sme zvyknutí doma. Slnko vtedy nezapadá a teplota atakuje najvyššie čísla z celého roka. Trip som plánoval pre človeka, ktorý chcel liezť v horách. To ostatné ho zaujímalo menej. Vedel som, že má kvôli pracovným povinnostiam iba jedinú možnosť letnej dovolenky, a tak som vyberal to najkrajšie z najkrajšieho. Tušil som, že v tomto období tam v stene skôr zošalieme ako zatmíme.

Nebol som ďaleko od pravdy. Je tam veľa z toho čo mám rád. Nádherné hory aj morské zátoky lemované veľkými stenami z kompaktnej žuly. Drevené rybárske domy nazývané rorbuer stoja priamo nad vodou. Všade je čisto. Hustota osídlenia je na pobreží minimálna a vo vnútrozemí nulová. Bolo to krajšie, ako som si predstavoval. A vládne tam nielen svetlo, ale aj sloboda.

Niekedy sme nastupovali do steny o jednej ráno, lebo to boli jediné použiteľné hodiny na lezenie.

V Nórsku má horolezec právo pohybovať sa kdekoľvek, pokiaľ koná zodpovedne a s rešpektom k prírode a ľuďom. Stále platný zákon Allemannsretten Friluftsloven z roku 1957 to umožňuje bez ohľadu na vlastníctvo pozemku. Ktokoľvek môže v horách viesť kohokoľvek bez akejkoľvek kvalifikácie. Nie je pritom podstatné, či za to inkasuje peniaze. Vodca nie je autorita z titulu, ale skúsenejší partner. Každý člen horolezeckého alebo turistického spolku dostane vlastný kľúč, ktorým si môže otvoriť viac ako päťsto horských chát roztrúsených po celej krajine. Hory tam skutočne patria všetkým.

Bolo to v ostrom kontraste s mojou domovinou. V Tatrách v tom čase platil návštevný poriadok v rozpore s princípmi rovnosti osôb a slobody pohybu. Pohyb mimo turistických chodníkov sa stal monopolom jednej neštátnej organizácie. Najlepšie to vystihuje dobový citát zo sprievodcu od Stana Klauča: „Horský vodca nutný!“. Spisovateľ, horolezec a chatár Tono Marec o tom napísal: Na Gerlachu „reťaze nedávno, po definitívnej privatizácii štítu vodcami UIAGM, zmizli… slúžili tam turistom vyše 100 rokov“. Severská mytológia je plná báječných príbehov a zápasov. Pozná horské kreatúry všelijakého druhu – trollov, elfov, trpaslíkov aj obrov. Súboj ChUIAGEMov s tajomnými čiernymi vodcami, ktorí im kradnú prácu, však nezmieňuje. Nedopočul som sa o žiadnych hrdinských činoch typu zhodenie reťazí do doliny či zničenie kamenných mužíkov ukazujúcich ľuďom správnu cestu. Horskí vodcovia robia v Škandinávii svoju dôležitú prácu bez ohľadu na to, či majú kvalifikáciu UIAGM alebo inú, zodpovedajúcu ich profesii.

Dýchal som ten lofotský horskoslaný vzduch a bolo mi jasné, kde sa sloboda ešte stále berie vážne. V nórskych horách. Nobelovu cenu mieru by som dal ľuďom, ktorí vytvorili, rešpektujú a naďalej udržiavajú pravidlá slobody v horách. Bolo by to ocenenie prechádzajúce naprieč generáciami a dotýkajúce sa miliónov ľudí.

Koľko vydržíš liezť, keď slnko nezapadá?

Pripravoval som výstroj a tešil sa na lezenie. Nasledujúci týždeň sme liezli klasiky staršieho aj novšieho dátumu, neustále tancujúc v kvílení vetra a pomedzi dážď a sneh. Každú chvíľku zlepšenia počasia bolo treba využiť. Niekedy sme nastupovali do steny o jednej ráno, lebo to boli jediné použiteľné hodiny na lezenie. Na miestnych skalkách typu Paradiset je nepohoda znesiteľnejšia, ale vo veľkých stenách to bolo brnkanie na nervy. Odistených ciest, ako je napríklad Bare blabaer, je málo a sú neustále obsadené. Zlaňovať z vlastného materiálu po zhoršení počasia sa donekonečna nedá.

Chlad a zrážky sú to posledné, po čom v lete lezec túži, no v správnom pomere ich chce na jar zažiť skialpinista.

Našim najvernejším spoločníkom bol chlad. Lofoty majú veľa nádherných turistických miest. Na vrchol Reinebringen sa dá vyjsť po schodoch aj za dažďa. Je čarovné, keď sa pritom aspoň na chvíľu roztrhajú oblaky. Pre niekoho, kto prišiel liezť, to však nie je útecha. Počasie zostávalo studené a nestabilné, predpoveď nesľubovala zmenu. Pohoda mizla, napätie stúpalo. Dostal som jednoznačné zadanie: na nasledujúce dni mám nájsť miesto s podobnými horami a dobrým počasím. Po váhaní vyjadrenom aj v peniazoch sme kúpili nové letenky. Zostalo po nás prázdne rorbu.

Počas nórskej dovolenky sme sa presunuli do Tatier. V stenách na slnkom vyhriatej žule s nami týždeň stabilného počasia urobil zázraky. Príznaky tímového napätia pominuli. Má to svoju moc, keď deň strieda noc. Zostup s čelovkami za tepla má niečo do seba. Málokde si človek uvedomí nekonečnosť vesmíru viac ako za jasnej noci v horách bez svetelného smogu.

Severská láska na druhý pohľad

Vedel som, že sa na Lofoty musím vrátiť. Vravel som si, že som tam bol v nesprávnom čase. V apríli tam má deň o dve hodiny viac ako u nás, ale najvyššia teplota je o desať stupňov nižšia. Chlad a zrážky sú to posledné, po čom v lete lezec túži, no v správnom pomere ich chce na jar zažiť skialpinista. Moje tušenie sa ukázalo správne. S každým dňom druhej návštevy mi bolo jasnejšie, že moja láska k tomu miestu stúpa.

Na ostrovy som sa vrátil, a nie hocijako. Priletel som s partiou šiestich skialpinistiek. Mali sme výborné snehové podmienky a počasie zo dňa na deň gradovalo. Najprv som si myslel, že dievčatá to majú od najvyššieho za odmenu. V závere tripu sa mi však zdalo, že pre niektoré z nich to mohla byť aj osudová skúška. V nohách mali tisíce výškových metrov a na dynamike skupiny to bolo cítiť. V ženskom tíme sa prekážky riešili inak, než medzi mužmi. Menej testosterónového tlaku a viac vzájomnej podpory sa ukázalo ako výhoda.

Spolu sme zvládli aj nemožné: stratu dvoch kompletných batožín na letisku vo Viedni, únavu aj strach. Bolo zábavné sledovať, ako na náš tím v teréne pozerali mužské družstvá. V spoločnosti šiestich žien sa spoločenský dištanc Nórov citeľne zmenšoval. Miestni borci aj alpskí návštevníci so mnou spontánne nadväzovali kontakt. Nuž, čo som mal robiť? Povedal som im, že na Slovensku je skialp národný šport a že v ňom dnes dominujú ženy. Aj majsterka sveta je jednou z nich. Dodal som, že hory máme rovnako krásne ako dievky, a pozval ich do Tatier.

Najlepšia škandinávska skialpová oblasť?

Lezecky sú Lofoty skvelou oblasťou pre studenokrvné plemená, skialpovo však podľa mňa patria k najlepším oblastiam pre všetkých. Hory dotýkajúce sa mora a v zime občas korunované polárnou žiarou sú jednoducho výnimočné. Nie je to o jednom parametri, ale o tom, ako tie veci do seba zapadajú.

Variabilita túr je veľká a orientovaná na všetky svetové strany. Nájdeš tam rozmanité typy terénov a zjazdy všetkých sklonov, niektoré končiace priamo na plážach. Prevýšenia zvyčajne nepresahujú tisíc výškových metrov a celková nadmorská výška nevyžaduje aklimatizáciu. Minimálna prítomnosť ľadovcov zvyšuje bezpečnosť a zároveň znižuje hmotnosť povinnej výbavy.

Každý bol rád, že sme boli v aute šiesti. Šanca, že nás sfúkne z horských ciest, bola vďaka tomu o niečo menšia.

Lavínová situácia býva čitateľnejšia než v okolitých oblastiach a dlhší deň umožňuje vychutnať si zjazd v ideálnych podmienkach aj pri pomalšom tempe. Prídu si tu na svoje aj tí, ktorí netrénovali celý rok. Zároveň však borci zameraní na výkon dokážu za jeden deň absolvovať viac zjazdov.

Logistika je zvládnuteľná. Cesty, ubytovanie, mapy aj zázemie fungujú tak, že sa človek môže sústrediť na hory. Časovo je to pritom porovnateľné s cestovaním do západných Álp či na Kaukaz.

Viac mora, menej pevniny

Na Slovensku je viac pevniny ako mora, ale na Lofotoch to platí opačne. Ľudia tam žijú v neustálom kontakte s morom. Ostrovy formuje najmä rybolov. Dnes sa ale na Lofotoch schádza špecifická surferská komunita z celého sveta. Špecifická preto, že správne vlny prichádzajú v zime. Voda má od 0 do 5 stupňov a to na surfovej doske nie je pre každého. Polárnu noc v odľahlej surferskej zátoke približuje krásny film Na sever od slnka.

Nielen rybári a surferi, ale aj potápači majú na Lofotoch svoje miesta na hranie. Moskstraumen patrí medzi najsilnejšie morské prúdy na svete. Driftové ponory v kelpových lesoch patria medzi nezabudnuteľné. Rovnako ako plávanie s kosatkami. Ani skialpinisti vo využívaní morského ihriska nezaháľajú. Plavba v malej lodi do horských zátok a následné lyžovanie z vrcholov má názov Seal and Ski.

Treba byť spriatelený s morom, horami aj celou skialpinistickou posádkou. Na lodi je priestoru málo a patrí všetkým. Komfort súčasných lodí sa nedá porovnať s tým, čo mali rybári v minulosti, ale morská choroba je stále rovnaká. Niečo teda treba obetovať. More však otvára miesta, kam sa inak nedostaneš.

Lofoty teda definitívne ponúkajú aj výzvu, akú v Tatrách nemáme. Ako divemaster mám k moru rovnako silný vzťah ako k horám. Bolo mi jasné, že sa na vybrané miesta chcem pozrieť na lodi. So šéfkou spriatelenej cestovky sme preto na plavbu poskladali rodovo vyrovnanú posádku. Tím bol zložený z dvoch už inventárnych členov a troch nováčikov našich expedícií. Tak ako vždy, aj teraz som pre všetkých urobil víkendové stretnutie v Tatrách. Cieľom bolo pripraviť ich na dobré aj zlé alternatívy na mori a pevnine. Odôvodnene, lebo na niektorých miestach tím musí spoliehať len na seba. Nefunguje tam ani signál mobilných telefónov.

Prílet bol impozantný. Lofoty nesklamali. Pre víchricu boli mosty medzi jednotlivými ostrovmi uzavreté. Každý bol rád, že sme boli v aute šiesti. Šanca, že nás sfúkne z horských ciest, bola vďaka tomu o niečo menšia. Nedokázali sme sa dostať ani do prístavu. Po núdzovom, ale veľmi príjemnom prenocovaní sme sa po utíšení vetra konečne mohli udomácniť v dvoch malých kajutách našej lode.

Nasledoval týždeň plavby s morskou hladinou ako zrkadlo. Kotvili sme nadivoko a vďaka súhre a disciplíne tímu sme si mohli dovoliť ísť úplne mimo opísaných a známych túr. Naše lyžiarske stopy boli jediné široko ďaleko. Neprekvapilo by ma, keby za nami ostali na ostrovoch prvozjazdy.

Skôr než stúpne more

Na Lofoty sa stále rád vraciam. Ostávam pri tom v pokore. Prijal som ich extrémy, klimatické, logistické, estetické aj tie cenové. Nie sú pre mňa iba telocvičňou na zlepšenie osobného limitu. Vnímam ich celostne s ľuďmi, ktorí tam žijú. Mám medzi nimi aj zopár známych. Páči sa mi architektúra vybraných dedín. Navštívil som tam galérie, kluby, čo občas majú lokálnu kapelu, múzeá pripomínajúce históriu a jednu výnimočnú skláreň. Poznám miestne reštaurácie aj sauny, v ktorých sa dá na ochladenie zaplávať v mori. Viem o „japonskom“ lesíku, kde je skvelé lyžovanie v prašane, keď je extrémna lavínovka. Vždy sa to všetko snažím pomôcť objaviť aj mojím spolucestovateľom.

Mnohé z toho máme aj doma, takpovediac za domom. Môžeme si vyberať len dni s ideálnymi podmienkami, pridať k tomu výbornú kuchyňu a nápoje bez obmedzení. Po výkone sa u nás navyše dá ísť vyčvachtať do horúcich termálnych prameňov.

Len more je zatiaľ v procese. Časti Slovenska už v minulosti pod morom boli a môže sa to zopakovať. V súčasnosti hladina oceánov stúpa rádovo o päť milimetrov za rok. Trend sa zrýchľuje, ale napriek tomu treba byť trpezlivý. Takže kto chce vidieť hory podobné Tatrám vyrastať z mora skôr, má zatiaľ jeden spoľahlivý dôvod ísť na Lofoty.

Fotogaléria