Podnet urobiť rozhovor s Mariannou Jagerčíkovou prišiel z jaskyniarskych kruhov po tom, čo sa jej spolu so Sophie Mollardovou podarilo dokončiť legendárne skialpové preteky Pierra Menta 2018 na 7. mieste medzi ženskými dvojicami. Výkon svetového rangu, a napriek tomu o skialpinistke, horskej bežkyni, horolezkyni a jaskyniarke žijúcej vo Francúzsku vedia iba zasvätení.
▬ Napísal: Jaro

Siedme miesto na Pierra Mente, to sa už objavilo aj v slovenských mainstreamových médiách, hoci len ako veľmi stručná zmienka. Bola si tam tento rok prvý raz? Pripravovala si sa na tieto preteky so Sophie nejako intenzívnejšie? Si spokojná s výsledkom?

Tohoročná Pierra Menta bola moja prvá. Prelyžovala som celú zimu a mala som ideálne podmienky na prípravu. Tréningovo lyžujem s talianskym pretekárom Matteo Eydallinom, ktorý Pierra Mentu vyhral štyrikrát, a zhodou okolností bývame v tom istom regióne vo francúzskych Alpách. So Sophie sme pretekali spoločne prvýkrát a pred pretekami sme sa nepoznali. Rozumeli sme si výborne a s výsledkom som spokojná. No tiež som si uvedomila, kde sú slabiny, na ktorých bude treba popracovať. Ide hlavne o zjazdy, do kopca mi to šľape dobre.

Počas viacerých rokov som mala pretekársku výkonnosť bez toho, aby som o tom vedela, pretože som na žiadne preteky nešla.

Skús opísať, ako také preteky prebiehajú. Je medzi pretekárkami silná súťaživosť porovnateľná s mužmi?

Pierra Menta trvá štyri dni a celkovo sa prelyžuje okolo desať tisíc výškových metrov. Zjazdy sú zvlášť náročné oproti iným pretekom, s takzvanými boarder crossami v lese po metrových bubnoch. Organizátori sa s traťou v daných podmienkach dokážu vyhrať a nič pretekárom nedajú zadarmo. Sú to najznámejšie a historicky najvýznamnejšie preteky v okruhu, takže súťaživosť na medzinárodnej úrovni je vysoká. Rivalita medzi prvými ženskými tímami je porovnateľná s mužskou súťažou, a možno aj prehnanejšia z môjho pohľadu. No čím viac sú dievčatá vzdialené od stupňa víťazov, tým sú odkomplexovanejšie a hlavnou motiváciou je dokončiť preteky a užiť si perfektnú atmosféru.

Ako sa vám s Martinom Hurtajom podarila výprava do Patagónie s výstupom na Fitz Roy v roku 2016? Bol to výsledok dlhodobého plánu alebo viac-menej zhoda náhod?

Výstup na Fitz Roy a celkovo lezenie v Patagónii bola spontánna udalosť. O Fitz Roy sme sa prvýkrát pokúsili v roku 2015, ale sme boli doslova sfúknutí tristo metrov spod vrcholu. Rozhodli sme sa vrátiť a skúsiť to znova. Na druhý raz všetko perfektne klaplo. V Patagónii treba mať šťastie s počasím a nám sa v tomto smere výdatne zadarilo v oboch sezónach. S Martinom sme liezli niekoľko rokov v štýle takzvaného tradičného lezenia, v špárach s vlastným vercajgom a boli sme viackrát v Spojených štátoch v oblastiach ako Yosemity, Zion (viď úvodná fotka) a Indian Creek. V tomto štýle sme tiež liezli vo Francúzsku a v Taliansku. Liezť špáry v horách je prirodzená cesta. My sme obišli len jeden “povinný” krok – liezť v Chamonix. Išli sme rovno do Patagónie.

Potrebovala som motiváciu na obedňajší beh počas môjho univerzitného štúdia. Bez pretekárskeho cieľa by sa mi behať len tak nechcelo ísť.

Akým športom si sa venovala v detstve a ako si sa dostala k horskému behu a skialpinizmu?

Rodičia ma postavili na lyže vo dvoch rokoch a potom sme lyžovali snáď každý víkend. V 15-tich som sprevádzala otca na skialpovych výstupoch v Nízkych a Západných Tatrách a tiež som ho nasledovala v jaskyniarstve. Boli sme akčná skupina a zážitkov z hôr bolo neúrekom. Lezeniu som sa začala venovať po stretnutí s Martinom, najprv v Tatrách a neskôr vo Francúzsku, kde žijem trinásť rokov. K horskému behaniu som sa dostala takmer náhodou pred piatimi rokmi, keď som si prelistovala časopis môjho spolubývajúceho. Povedala som si, že by mi to mohlo vyhovovať a tiež som potrebovala motiváciu na obedňajší beh počas môjho univerzitného štúdia. Bez pretekárskeho cieľa by sa mi behať len tak nechcelo ísť. Taktiež rada bicyklujem a myslím si, že je to výborná príprava na horské behy a skialp.

Čo ti dáva športové súťaženie? Nestačilo by behať si po kopcoch len tak, bez štartového čísla?

Bez čísla som v horách častejšie ako s číslom ? Počas viacerých rokov som mala pretekársku výkonnosť bez toho, aby som o tom vedela, pretože som na žiadne preteky nešla. Potom je to otázka charakteru. Ja som súťaživý typ, rada idem naplno. Keď výkonnosť poklesne, už nebudem motivovaná pretekať. No do hôr sa vždy vrátim, je to vitálna záležitosť.

Máš cieľ, kam sa sa chceš v súťažnom športe dostať, alebo to nechávaš voľne plynúť?

Priebeh bude spontánny… Horský beh, ktorému sa venujem súťažne dlhšie, bude slúžiť ako príprava na zimnú skialpovu sezónnu. V skialpe by som chcela absolvovať aspoň jednu celú sezónu vo svetovom pohári v slovenskej reprezentácii a zúčastniť sa na významných pretekoch ako Pierra Menta – takzvaných Grande Course, ročne ich býva tri-štyri.

Marianna Jagerčíková (33) má PhD z geológiie, aktuálne sa živí ako horský sprievodca špecializovaný na geológiu. Pochádza z Horehronia a už trinásť rokov žije v Južnom Francúzsku. Spoločne s Liptákom Martinom Hurtajom sa venovali prieskumu jaskýň, neskôr začali liezť. V roku 2009 v talianskom Valle dell’Orco spoznali špárové lezenie, ktoré sa stalo ich obľúbeným štýlom. V zime sa tiež venovali ľadovému lezeniu. Marianna vyhľadávala strmé svahy a obaja pátrali po nepreskúmaných alebo málo známych zákutiach v Južných Alpách. Časom vyňuchali niekoľko línii v stenách a urobili prvovýstupy alebo vyistili hlavne lezecké, no i mixové alebo ľadové cesty. Aktívne liezli v Annote – francúzskej pieskovcovej oblasti. Od roku 2011 štyrikrát vyrazili na americký juhozápad liezť klasické tradičné cesty v Yosemitoch, Red Rocks, Zion, Indian Creek a púštne veže v Utahu. Ich najobľúbenejším miestom je Zion – nepreľudnené, obrovské pieskovcové steny a ešte väčšie dobrodružstvo. Spoločne absolvovali dve expedície v Patagónii a liezli v Torres del Paine, Cocháme a v masíve El Chaltén. V súčasnosti sa Marianna pretekársky venuje behu do kopca a skialpinizmu. Medzi jej najväčšie športové úspechy patria:

  • Výstupy v Patagónii v sezónach 2015 a 2016 – Fitz Roy, Aguja St. Exupéry, Aguja Guillaumet, Torres del Paine Norte, viacero bigwall v Cochame
  • Beh na vertikálny kilometer – 9. miesto ženy vo Vertical Kilometer World Circuit 2017
  • Osobný rekord na vertikálny kilometer – 39 min 55 s vo Francúzskom Grand Serre
  • Pierra Menta 2018 – 7. miesto, ženský tím so Sophie Mollard

Si vo Francúzsku členkou nejakého športového klubu?

Nie, pripravujem sa individuálne. Som v Teame Dévoluy, ktorý reprezentuje kraj, kde bývam, no jeho charakter je zameraný viac na propagovanie tejto oblasti ako na podporu športovcov.

Ak by si si mala bez akýchkoľvek obmedzení vybrať jeden športový cieľ/projekt, ktorý veľmi túžiš zrealizovať, čo by to bolo?

Športovať v šesťdesiatke a neskôr. Výkonnostný šport je záťaž na organizmus, takže nejako prekľučkovať cez tieto nástrahy a tešiť sa ďalej.

Ako sa vyvíja popularita trail runningu a skialpinizmu v alpskej krajine akou je Francúzsko? Sú to už komerčné športové odvetvia, v ktorých sa najlepší vedia športovaním uživiť?

Vo Francúzsku sa len úzka elitná špička dokáže športovaním uživiť, veľká väčšina športovcov má inú profesionálnu kariéru. Zdá sa, že lepšie podmienky pre športovcov sú v Taliansku, jednak sú lepšie finančné odmeny za popredné miesta a taktiež výkonnostní športovci sú v armáde.

Ak mám dobré informácie, tak pôsobíš v oblasti geológie na univerzite v meste Gap pod národným parkom Écrins. Vieš si predstaviť aj inú prácu, ktorá by sa dala tak dobre skĺbiť s horskými športami a jaskyniarstvom?

Aktuálne pracujem ako horský sprievodca (Mountain Leader) so špecializáciou v oblasti geológie. Taktiež vyučujem geológiu na univerzite, ale voľného času, to znamená, že v mojej triede mám hlavne seniorov a mohlo by sa to nazvať aj centrum voľného času pre seniorov ? Pracujem ako živnostníčka, takže si regulujem svoj voľný a pracovný čas, čo má výhody aj nevýhody. Hlavnou nevýhodou je, že mám tendenciu viac športovať ako pracovať.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?