Napriek plánovanej dovolenke a nedeľnému odletu sa registrujem. Doma mi tento počin prechádza po napínavom hlasovaní v pomere 1,5:0,5.

Napísal a nafotil: MARTIN SEKÉR

Hlas dvojročnej dcéry (tato chudáčik bežká) a pol hlasu Zuzky (sľúb, že budeš bežať opatrne a zároveň rýchlo aby sme stihli lietadlo) ma posiela na štart do Tatranskej Lomnice. Pol hlasu ostáva čertovi. Sediac na jej pravom ramene nástojčivo kričal, nie že ho tam pustíš, teraz pred dovolenkou!

Po tridsiatich ročníkoch sa základňou pre Memoriál Jozefa Psotku stal hotel Sasanka v Tatranskej Lomnici. Pre niektorých, čo sa tam ubytovali už v piatok, sa večierkom v bare mení jeho meno na SosankaAko Jano? – jój ťažko, včera pri výčape som stretol po rokoch kamoša a miesto čaju na dobrú noc sme začali pivom a… Koniec rozhovoru sa kvôli dýchavičnosti poslucháča a pomalému tempu rozplynul v tatranskom vzduchoprázdne. Odposluch realizovaný bez dovolenia na trati v úseku Rainerova chata – Hrebienok.

Štartuje sa hromadne. Tempo na začiatku je kruté, motor nie a nie sa zahriať. Opatrne sa dáko nevie skombinovať s rýchlo. Kúsok pod medzistanicou Štart sa stádo prerieďuje. Za kŕmidlom č. 1 Hrebienok už užívam samotu, opúšťam tých za mnou, k tým predo mnou som sa zatiaľ nepriblížil. V makovici víria opäť spomienky.

Rok 1997. Môj prvý psotkáč. V úlohe diváka, meniaceho sa večer na Sliezkom dome na diviaka (diviak = divá sviňa). Mladosť pochabosť. Presne v tejto zákrute podávam Tomášovi banán, má môj obdiv. Dnes už viem, že to až tak obdivuhodné nie je. Dnes má môj obdiv rodinka z deťmi, ktoré veselo poskakujú po tatranskej žule. Bez štartu a cieľa – zmysel pohybu. Zároveň intenzívne rozmýšľam ako sa vrátiť späť. Do čistej krajiny detstva.

Za kŕmidlom Sliezky dom si dosýta užívam jesenný les, hmlu, farebné čučoriedie a trávy popri chodníku. Niekde les úplne zmizol a tlačí sa prirodzene cez pováľané stromy nový. Kráľ zomrelnech žije kráľ! Už len druhá časovka a dojazd do Lomnice. Škoda pôvodnej trate cez sedlá, kvôli počasiu sa zmenila na nížinno – lesnú. Aj tak veľká vďaka organizátorom za realizáciu 31. ročníka v novom šate.

Stojím v chodbičke R606 Zemplín a smutnolačným pohľadom sa lúčim s Tatrami. Keďže Veľký Manitou zatiahol roletu z mrakov, vizualizácia štítov ostáva na pamäť a spomienky. Čo kopec, to príbeh, dobrodružstvo prežité s kamarátmi, rodinou. Na pohľad mŕtve a nehybné kopce a doliny náhle ožívajú farebnými príbehmi. Kaleidoskop tvárí, charakterov, ľudských osudov a anjelov.

Juzek Psotka v akomsi rozhovore spomenul, že rád chodí do kopcov, do hôr. Vraj mu tam rastú anjelské krídla. Cestou dole, k ľudským obydliam musí tie krídla odložiť, dole niet pre anjelov miesta. No vždy kúsok páperia z anjela ostane na jeho ramene a on sa mení po milimetroch na lepšieho človeka.

Obzerám sa bokom a na ľavom ramene hľa ho, kúsoček páperia. Pozdrav anjela? Nie, v mojom prípade je to veľmi prozaické. Pozdravy vytrvalo posiela lacná páperka. Ktovie, ako to Juzek nakoniec myslel.

Trasa

30 km, stúpanie 1614 m, klesanie 1615 m. Klikni na obrázok pre zobrazenie trasy na Hiking.sk.

30 km, stúpanie 1614 m, klesanie 1615 m. Klikni na obrázok pre zobrazenie trasy na Hiking.sk.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?