Po týždni znova na lyžiach v Malej Fatre, tentoraz z juhu. Pripadlo snehu, no na hrebeni sa to skoro vôbec neprejavilo. Hlásili slnečno a rekordné mrazy. Presne tak aj je.

V Bratislave je v nedeľu o šiestej ráno mínus desať. Na diaľnici pri Považskej Bystrici je -19 a v Žiline teplomer ukazuje statočných -27 stupňov. Máme isté obavy. Nevieme, čo sa nami ten mráz urobí, aj preto volíme výstup na hrebeň z Trusalovej. Vykúrená chata pod Chlebom nás v prípade potreby zachráni. Ak by veľmi fučalo, na hrebeň ani nepôjdeme a vyšantíme sa v nižších polohách.

Hoci táto trasa patrí medzi skituristické klasiky, idem ňou prvý raz a rovnako sú na tom Peter aj Maroš. Už bolo na čase. Na parkovisku pri autokempe je riadny mráz, slnko síce svieti, no nehreje. Treba sa ísť hýbať, chalani mi brnkajú na nervy nekonečným prebaľovaním vecí. Keď sú konečne hotoví, štartujem ako pretekár na Pierra Mente – inak ako pohybom sa zahriať nedá.

Smer výstupu spoľahlivo určuje stopa zásobovacieho ratraku z chaty. Na okolitých lúkach je zo 30  čísiel prvotriedneho púdra – škoda, že nemajú potrebný sklon. Chodníky sú tvrdé a hrboľaté od pešiakov, no pásy na nich držia. Kto chce, môže si robiť vlastnú stopu v prašane pomedzi stromy. Rýchlo príde na to, že chodník je efektívnejší.

Vychádzame z lesa pod starou zjazdovkou Generál, otvárajú sa výhľady do Turčianskej kotliny a na Veľkú Fatru. Hore za horizontom tušíme hrebeň Fatry Malej. Čarovné miesto. Pred desiatimi rokmi sa vážne hovorilo o výstavbe lyžiarskeho strediska s tromi vlekmi od Zajacovej až po Chatu pod Chlebom. Za boli všetci okrem správy národného parku, ktorú by zrejme nejako „ukecali“. Miestne tokaniská tetrovov nakoniec zachránila svetová finančná kríza.

Po dvoch hodinách svižného šľapania prichádzame na chatu. Sme tu dnes medzi prvými, o priestor v jedálni sa delíme najmä s nocľažníkmi. Koštujem miestny baraní guláš – celkom fajn, nezaškodilo by viac korenia. Tušiac, že hore na hrebeni bude fučať a snehové podmienky nebudú oveľa lepšie ako pred týždňom, navrhujem ústup a presun do Jasenskej doliny na Lysec. Parťáci ma prehlasujú, ide sa hore.

Nefučí až tak hrozne, no pri tejto teplote je cítiť každý km/h vetra. Stúpame pod skaly na južnej strane Chlebu. Podmienka záludná, časté ľadové dosky ukryté pod snehovým popraškom. Vietor zdvíha zvírený sneh a kazí morál. Hoci dvaja borci pred nami idú do toho (neskôr sa dozvedám, že to tiež otočili), my traverzujeme na hlavný hrebeň a odtiaľ po tyčovom značení pokračujeme na vrchol.

Nazad lyžujeme po presneženom a bezpečnom svahu nad chodníkom ku chate a od nej sa spúšťame dolu generálom. Na jeho konci usudzujeme, že deň je ešte mladý, ale ten Lysec už naozaj nestíhame. Tak znovu lepíme pásy sa a ideme sa zahriať, najskôr výšľapom a neskôr čajom na chate. Tá je medzitým už riadne plná a hlučná, no máme šťastie na miesto po práve odchádzajúcich turistoch.

Druhý zjazd vyratrakovaným Generálom, adrenalín v prašanových lesíkoch a tvrdá zásobovacia cesta. Kto by si netrúfol na jazdenie v lese,  v pohode zíde až dole po ceste. Jej šírka tak akurát stačí na bezpečné zabrzdenie v prípade potreby. Celá túra na chatu, výstup i zjazd, je vhodná aj pre skialpových začiatočníkov. Hoci aj v rekordnom mraze.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

(vďaka Petrovi za fotky)

Máš niečo na srdci?