Ďurova vysnívaná, poctivo naplánovaná a zrealizovaná MTB trasa cez všetky horské hrebene okolo Banskej Bystrice. Dva dni, 147 kilometrov a 5200 výškových metrov v sedle bicykla. Časť druhá: zo Skalky v Kremnických vrchoch cez Krížnu a Kečku späť do Lučatína.
Day two 09:30, v hlave duní, žalúdok sa trasie (ak chceš vedieť prečo, prečítaj si prvú časť). Vyrážame zo Skalky. Po hrebeni +/- nula na sever až do sedla Flochovej. Je to zlé. Koreňové úseky ledva zvládam bez zosadnutia. Dlhé strmé pasáže na šmyku, ktoré sa vyskytujú na zjazde do sedla Turecká cesta, už prasím. Pár krát zosadnem. Na peknej vodorovnej traverze, ktorá nás privedie k štátnej ceste, trochu pookrejem.
Po pár sto metroch sme v sedle Malý Šturec. Ďalšou métou je Kráľova studňa. Je to 10 km, 500 metrov prevýšenia. Slnko nemilosrdne praží a vysáva posledné zvyšky síl. Kdesi v kútiku mysle zachytím myšlienočku „možno to nedáš, nedáš“. Rýchlo ju potlačím a pachtím sa ďalej. Som strašne pomalý, som posledný, zase sám.
Dve hodiny poobede. Horský hotel Kráľova studňa. Nechcú nám dať jesť. Vraj cez víkend sa všetko zjedlo a Metro príde až večer. Som hotový, dávam si nejaký odporný gél z vlastných zásob. Nakoniec nám dajú párky, aj to len s kečupom. Hnus. Dve pivá, dve borovičky, káva a ide sa ďalej. Nech nečakajú (Pulp Fiction, scénka pred dverami).
Kríza na Krížnej
Na Krížnu nedám ani ranu, tlačím aj to, čo inokedy vytiahnem. Obdivujem Dana s Milanom. Vytiahnu ten strmák bez jediného zaváhania. Zachovať si sebaúctu mi pomáha Adam, ktorý má normálne oproti mne mierne navrch, ale dnes je akýsi spomalený a vlečie sa až ďaleko za mnou. Je tu vrchol, najvyšší bod celej trasy, no ja sa vôbec neteším. Agónia dosahuje maximum.
Chcem sa zrútiť do Jelenca priamou trasou, no Adam agituje za variant cez Prášnicu. Je to síce v závere krásny a hodne technický singel, ale aj poriadna komplikácia. Niečo treba nastúpať, niečo ponosiť. Hoci nesúhlasím, nemám síl oponovať. Nakoniec, Adam má pravdu v tom, že klasický zjazd z Krížnej je totálna nuda. Stále rovno na plných brzdách. Dobre, ide sa cez Prášnicu.
V krátkom, ostrom výšvihu Milan trhá reťaz. Je to šialené, koľko má ten chlap síl. Veď pokiaľ viem, vôbec nemá v tomto roku najazdené. No čo, asi je to v génoch, pomyslím si, keď ho pozorujem ako so stoickým kľudom opravuje reťaz.
Druhý dych
OK, sme v Motyčkách v krčme u Makovej frajerky. Lenže nečapujú, čistia pípu!!! Možno je to naše šťastie. Máme toho všetci tak akurát. Sú štyri hodiny, v nohách 1200 výškových metrov, pred nami ďalších 1000. Rozoberáme varianty ako ďalej na Kečku. Znova som prehral. Chcel som to ťahať mierne cez Donovaly, no ideme priamo hore popod Hrubý vrch. Už neverím, že to dám, cítim sa fakt pod psa. Dávame fľaškové. Ja si pridám kávu a GU GU gel.
Sme v stúpaní na Štrosy. Zamračilo sa. Potemnela obloha. Tu už som doma, poznám každý chodníček. Napriek tomu, krátka strata koncentrácie, a sme zle. Musíme sa vrátiť. Našťastie strata nie je veľká. Možno stovka. Som nahnevaný. Máme málo času. Takéto chyby môžu ohroziť celý podnik!
Došlo mi, ako sme blízko. Ak už nič neposerieme, tak to dáme, hoci na tesno, ale dáme to. Táto myšlienka vo mne nečakane zmobilizovala všetky rezervy energie. Už nie som posledný. Som prvý a chlapci sa ledva držia na dohľad.
Ako sfanatizovaný stojím v sedle Hadlanka a čakám na chalanov. Viem, čo oni nevedia.
Pred nami je neobyčajne krásny (mimochodom, stál by za samostatný opis) zjazd hrebeňom dlhý až 15 kilometrov, ktorý nás, hoci prerušovaný výživnými výšvihmi, privedie až ku Hronu, ku Grajciaru, ku koncu.
Keď sa búrka zľakne
Vidíme, že nad Grajciarom práve zúri búrka. Z oblohy visia ťažké dažďové záclony. No a čo? Teraz to už nevzdáme, aj keby sme sa mali plaziť v blate.
Stalo sa! O siedmej sedíme za stolom na terase reštaurácie a dopĺňame „všetko“. Búrka sa nás zľakla a včas sa presunula nad Ľubietovú. V mlákach sa zrkadlia čierne mraky a naše unavené, ale šťastné pohľady. Už netreba ťahať, je koniec.
Pocítim tú zvláštnu mätúcu zmes emócii, ktorú pozná každ,ý kto podal výkon na hrane svojich možností, keď úspech nie je zaručený. Na jednej strane uvoľnenie, zaslúžený pocit víťazstva a splneného sna. No aj ten je akýsi súkromný, nenápadný. Nikde nie sú fanfáry, cieľová brána ani tlieskajúci diváci.
A potom je tu ten podivný smútok, ktorý sa nenápadne rodí v tvojom vnútri a ty nechápeš kde sa berie? Je to akési vyprázdnenie. Akoby si o niečo prišiel. O niečo, čo si mál rád, čo bolo chvíľu dôležitou súčasťou tvojho života.
Kdesi som si raz prečítal túto vetu: „The life begins at the end of your comfort zone.” Niečo na tom bude.
Pozerám na to, čo som všetko napísal. Nie je to nejaké pridlhé? Asi áno, ale taká je aj Koruna. A ja mám rád ľudí, ktorí keď niečo začnú, tak to aj dokončia. Práve pre takých je táto trasa a aj tento článok.
Predchádzajúci diel: Geometrický stred Slovenska na Hrbe, samotársky rauš pri Hájnom grúni a nečakané salto za Hrochoťou
Možno ťa zaujme:
- Na bicykli po plážach a trailoch Lago di Garda
- Krajinkárska cykloturistika v Štiavnických vrchoch
- Slovenskom z východu na západ (1): Stakčín – Bardejov
