Keď Karnské Alpy jednu baterku vyžmýkajú a druhú dobijú

Na panoramatickom okruhu po južných úbočiach Karnských Álp som viackrát zažil euforické pocity. Záver ma však vrátil na zem, keď som s prázdnou baterkou bicykla musel ťahať do kopca. Ukázalo sa, že poriadna horská jazda nie je zadarmo ani na ebiku. Na posledných kilometroch už nohy nechceli ísť.

Trasa bola bohatá na výhľady na Karnské Alpy, Dolomiti Friulani aj tie „pravé“ Dolomity. Ak nerátam záverečný presun po hradskej späť na miesto štartu, tak som za celý čas stretol len dvoch motorkárov a dvoch cyklistov. Všetci štyria sa v rovnakom čase ako ja objavili v sedle, ktoré bolo najvyšším bodom trasy. Zvyšok času som jazdil úplne sám.

Sneh sa koncom mája už roztopil, no prázdne kravské salaše (malghe) boli ešte v zimnom móde – zatvorené. Z hrebeňa stekalo extrémne veľa vody. Využíval som chodníky, ktoré sú na mapách označené ako horská cyklotrasa. Väčšina mala charakter štrkom spevnených hospodárskych ciest a aj po zime boli bez väčších problémov zjazdné. Bicykel som cez niekoľko príliš rozbitých úsekov potlačil, ale bolo to vždy len pár metrov. Lepšiu predstavu o náročnosti terénu si urobíš z videa vloženého nižšie.

Poloha a história

Štartoval som aj končil v krásnej horskej osade Sappada na južnej strane hlavného hrebeňa Karnských Álp. Tie sa tu v podstate končia, o kúsok ďalej na západ sa už začínajú Sextenské Dolomity. Za kopcami na severe leží rakúska dolina Gailtal so známym biatlonovým strediskom Obertilliach. Nad Sappadou pramení rieka Piava a popri taliančine sa tu hovorí aj tirolsko-bavorskou nemčinou. Kedysi sa obyvatelia dediny rozťahanej do dĺžky niekoľkých kilometrov živili baníctvom, ťažbou dreva a pasením. Dnes dominuje turizmus.

Obec Sappada bola po stáročia začlenená do susedného dolomitského regiónu Cadore a tým pádom sa pri administratívnom usporiadaní moderného Talianska dostala pod krídla vyššieho samosprávneho celku Veneto s centrom v Benátkach. V roku 2008 sa však miestni rozhodli zmeniť dres a požiadali o prestup do Friuli-Venezia Giulia s hlavným mestom Terst. Talianska ústava takú možnosť hraničným regiónom poskytuje. Formálne sa celá záležitosť uzavrela v roku 2017 schválením v talianskom parlamente.

Náročnosť

Fyzickú náročnosť trasy hodnotím na 8 z 10, technickú na 5 z 10 bodov mojej osobnej stupnice. Spevnený povrch (asfalt alebo aspoň makadam) tvoril tri štvrtiny trasy. Použil som hardtail Mondraker Prime vybavený motorom Bosch Performance Line CX 4. Gen. a batériou 625 Wh. Hardtail v tomto teréne stačil, no baterka to v závere vzdala. Pritom vážim pod 70 kg a používal som len stredné úrovne podpory Tour a eMTB. Takže odporúčam šetriť šťavu. A pred štartom si skontrolovať brzdy. Dostanú zabrať.

Trasa

Auto odstavujem na námestíčku v okrajovej časti Sappady, vo výške približne 1300 mnm. Parťáci sedlajú cestné bicykle a poberajú sa smerom na východ, kde majú v pláne zdolať zopár passo. Ja hľadám začiatok horskej cesty k prameňu Piavy (Sorgenti del Piave).

Cesta je počas letnej sezóny otvorená aj pre osobné autá. Koncom mája sa ma snaží odradiť zákaz vjazdu. Ako sebavedomý horský cyklista ho ignorujem. Máva však na mňa akýsi pánko. Z mojich chabých znalostí taliančiny a jeho reči tela dedukujem, že mi neodporúča pokračovať. Neveriacky sa pýtam „No bicicletta?“ a on krúti hlavou. Vraj ešte pár dní bude „strada chiusa“.

Chcem sa ísť presvedčiť na vlastné oči, či je tam nejaký spadnutý most alebo čo. Pánko napokon dáva radu, že sa mám vrátiť na hlavnú cestu a obísť uzavretý úsek bočnými uličkami. Poslúcham ho a po asi polkilometrovej obchádzke sa vraciam na plánovanú trasu. Keď neskôr na vyfrézovanej ceste obchádzam ťažké stavebné stroje, cestári v oranžových prilbách trochu zazerajú. Vyťahujem úsmev blbého turistu a spolieham sa na tradičnú taliansku flexibilitu v dodržiavaní pravidiel. Funguje to.

Úvodné stúpanie má takmer 10 kilometrov a končí sa pri zatvorenom Rifugio Sorgenti del Piave (1830 mnm). Cesta ku chate vedie cez nádherné vysokohorské lúky s výhľadmi na fotogenické štíty, z ktorých najvyššie sa približujú k 2700 mnm.

Kúsok nad chatou prechádzam cez sedlo Col di Caneva (1842 mnm), za ktorým sa začína prudké klesanie o takmer 300 výškových metrov. Trochu nuda, na ostrých serpentínach lesnej zvážnice žiadny flow nehrozí. Nasleduje technicky najťažšia časť trasy, kde sa zvážnica mení na singletrack prerušovaný horskými potokmi. Zopárkrát sa musím uchýliť ku krátkemu tlačeniu bicykla. Síl je ešte na rozdávanie, užívam si jazdecky zaujímavý úsek.

Nasleduje panoramatická jazda medzi salašmi, kde ma stále nové výhľady nútia k častým fotozastávkam. Prichádzam k odbočke do sedla Forcella Dignas/Tilliacher Joch (2094 m). Túto možnosť som si nechával otvorenú, podľa aktuálneho stavu baterky. Zdá sa mi, že šťava vystačí. A keby aj nie, zo sedla ku autu by to už malo byť bež väčších stúpaní (mýlil som sa). Motivácia zdolať hlavný hrebeň a pozrieť sa z neho do Rakúska je silná.

Značka pred stúpaním do sedla hovorí o ťažkej MTB trase („Percorso MTB Difficile“). Stúpanie je výživné a bez pomoci elektromotora by som zrejme musel tlačiť. No technicky je výšľap úplne bez problémov, stará vojenská cesta so štrkovým povrchom robí aj po vyše sto rokoch česť svojim staviteľom.

V protismere stretávam motorkára. Hm, asi tu má niečo na práci. Míňam bunkre z 1. svetovej vojny a som v sedle s výhľadom na Vysoké Taury vrátane Grossglocknera. Z rakúskej strany prichádza dvojica cyklistov. A z talianskej ďalší motorkár. Očividne tu nemá nič na práci, prišiel sa len tak povoziť. Vo vysokohorskom prostredí vyzerá motorka nemiestne, ale asi je to tu legálne.

Pri zjazde zo sedla zisťujem, že asfaltové cesty vedú približne do 1800-metrovej výšky. Z únavného brzdenia ma na chvíľu vyslobodzuje surreálny pohľad na rad historických vojenských autíčok. Všetky sú rovnakého typu, iba nalakované inou farbou. Rakúski veteránisti si tu na víkend prenajali chatu a pred ňou s milimetrovou presnosťou zoradili svoju zbierku.

S pomocou telefónu zisťujem, že ide o Steyr-Puch Haflinger. Ikonické vozidlo s dvojvalcovým motorom objemu 643 cm³ vzniklo na objednávku rakúskej armády koncom 50. rokov minulého storočia. Na jeho návrhu sa podieľal Erich Ledwinka, syn konštruktéra českej Tatry Hansa Ledwinku.

Ďalšie potešenie pre oko prináša fotogenická dolina Val Visdende. Je plná nádherných starých chalúp rozosiatych na alpínskych lúkach. Aj Sappada je mimoriadne pekná dovolenková dedina. Nezničil ju živelný developerský boom. Stovky rekreačných domov postavili tak, že dotvárajú horskú atmosféru miesta. Vnímam to aj napriek únave zo šliapania bez pomoci motora. Baterka sa vybila po nastúpaní cca 1800 výškových metrov, tesne pred posledným stúpaním. Nočná to mora každého elektrocyklistu. Ale vnútorné baterky sú po výlete dobité na týždne dopredu.

Praktické info

• Na trase sa nachádza niekoľko salašov (malga), ktoré v turistickej sezóne zvyčajne predávajú aj občerstvenie. Často ide o tradičné domáce syry a koláče. Oplatí sa ochutnať sa zároveň tak podporiť miestnu ekonomiku na báze udržateľného turizmu.
• Nerátaj s tým, že by sa niekde na trase dala dobiť baterka elektrobicykla. Elektrické vedenie som v okolí salašov nevidel, pravdepodobne fungujú len na generátoroch.
• Ak veríš mikroflóre svojich čriev, vodu si na trase môžeš doplniť z viacerých prameňov.

Doplnkové tipy

• Z doliny Val Visdende sa dá prejsť na cyklochodníky vyznačené v najzápadnejšom okraji Karnských Álp. Záver hrebeňa nad rakúskym mestečkom Sillian bezprostredne susedí so Sextenským Dolomitmi a na bicykli sa tam dá voziť vo výškach okolo 2500 mnm! Zrejme sú tam staré vojenské cesty. Mám to hľadáčiku, určite znova na ebiku.

Fotogaléria