Môj domáci malokarpatský rajón je plný krásnych MTB trás. No človek je tvor zvedavý a potrebuje poznávať nové veci. Tak sme s Martinom v jednu peknú júnovú sobotu skoro ráno sadli do auta a odviezli sa k Považskej Bystrici. S plánom pojazdiť Súľovské vrchy na bicykloch a potom si zaliezť v Priedhorí pod Strážovom.

Bicyklovú časť programu štartujeme vo výške zrhuba 500 m v dedinke Vrchteplá. Dostali sme sa sem cez Manínsku tiesňavu a ďalej sa už autom ísť nedá. Súľov leží za kopcom asi 5 km severnejšie. Nechceme štartovať v stredisku plnom víkendových turistov a trasa má mať aspoň 30 km, nech sa pred lezením zahrejeme. Okruh cez dve sedlá medzi Súľovskou kotlinou a Rajeckou dolinou garantuje slušnú porciu nastúpaných metrov, no zdal sa mi trochu krátky.

Pri štarte máme na výber dva varianty ako sa dostať z Vrchteplej do Súľova – červená alebo zelená turistická značka. Obe sú v mape vyznačené aj ako cyklotrasy. Náhodne si na úvod vyberáme červenú, druhou vetvou sa budeme vracať.

Dedinská asfaltka a neskôr poľná cesta nás prijateľným stúpaním vedie po pekných lúkach do sedielka (630 m). Nasleduje zjazd po kamenistej a mokrej lesáckej ceste v tieni stromov (3,5 km, 250 vm). Treba dávať pozor na odvodňovacie rigoly. Nadávame na blato, ktoré máme aj za ušami – ešte netušiac, že toto bola len malá ochutnávka dnešného lepkavého mordoru. Vzhľadom na dažde v predchádzajúch dňoch sa to dalo čakať, ale akosi sme dúfali v zázrak.

Trasa: dĺžka 31 km, nastúpaných 1420 m, celkový čas 3:25 h. Na Mapy.cz nájdeš ďalšie podrobnosti: výškový profil aj GPX na stiahnutie.

V Súľove nás vítajú húfy sviatočných turistov spolu s partiami lezcov, ktorí sa nenechali odradiť zrušením tradičného júnového zrazu. Ktosi sa rozhodol zrušiť aj červenú  turistickú značku do sedla Patúch a zabudol to oznámiť do Locusu aj Mapy.cz, k tomu sa stráca GPS signál, takže si užívame trochu neistoty.

Intuícia nás však vedie správne a zvolený smer potvrdzuje aj ochotný a veci znalý pánko. V mojich očiach napráva imidž dediny, ktorá počas korony nechceným návštevníkom hrozila pokutou 1659 € a po uvoľnení obmedzení sa náhlila rozobrať Zrakovú pyramídu, pretože sa na ňu chodilo pozerať priveľa ľudí.

Stará obchodná cesta zo Súľova do Zbyňova je na mapách vedená ako cyklotrasa, ale bez silných nôh a na inom ako horskom bicykli to neodporúčam skúšať. Vystúpame asi 450 vm, kým prichádza vytúžené sedlo Patúch. Dochádzajú mi sily a na posledných pár metroch potupne tlačím. Martin to, ako inak, dáva v sedle.

Nezastavujeme a pokračujeme na druhú stranu do Rajeckej doliny. Vidina piva v Rajeckých Tepliciach má svoju príťažlivosť, no veľká strata výšky odrádza. Pri zjazde zo sedla radšej dávam pozor, aby sme neminuli odbočku na rázcestí Pod Kamenným dielom. Odtiaľ vedie skratka po náučnom chodníku Stratený budzogáň (k rovnomennej unikátnej skale sa nám s bicyklami nechce trepať), ktorý nás viac-menej po vrstevnici dovedie späť na cyklotrasu zo Zbyňova do Lietavskej Svinnej.

Z náučného chodníka sa vykľul perfekný koreňový single track, teraz za mokra dosť technicky náročný. Výjazd zo singláča na krásnu zelenú lúku je úchvatný. Toto sú tie najkrajšie momenty horskej cyklistiky.

Aby sme príliš nesfajnoveli, nasledujúci úsek po zvážnici nás víta prvotriednym bahnom. Fungl nové Rocket Rony v ňom preklzujú jedna radosť. V najvyššom bode stúpania stojí kríž a pri ňom lavička, je najvyšší čas na krátku pauzu. Martin ju využíva na doplnenie energie, mňa ešte hlad nechytá.

Aj dolu kopcom treba v tom bahne ísť veľmi opatrne. Napriek tomu s nám darí stratiť cyklotrasu. Nevadí, všetky cesty vedú do Lietavskej Svinnej. Chuť na pivo sa kamsi stratila, pomedzi posledné domy na hornom konci dediny valíme rovno na hrebeň vedúci k Lietavskému hradu. Ďalšie výživné stúpanie, našťastie takmer bez bahna.

Na hrebeni zatáčame doprava ku hradu, hoci je jasné, že sa do tohto bodu budeme musieť vrátiť. Výhľad na Žilinu z peknej zrúcaniny si predsa nemôžeme nechať ujsť. Hrebeňový chodník vôbec nie je taký plochý, aký si ho pamätám z pešieho výletu pred pár rokmi, krátke stúpania dávajú zabrať.

Opačným smerom, z hradu do Podhoria, je to pekná plynulá jazda po mierne klesajúcej zvážnici. Na dedinou sa však vytrápime pri hľadaní zjazdnej cestičky cez čerstvý polom. So stromami popadali aj turistické značky. Dobrá rada – kašli na značku a choď ako ťa oči vedú po poľných cestách ponad polom.

Úsek z Podhoria do Roháčskeho sedla – další top moment výjazdu. Krásne rovnomerné stúpanie, miestami trochu technické, a hlavne bez hnusného bahna. Je to zároveň krížová cesta, takže ak stačíš s dychom, môžeš sa aj pomodliť. V sedle (692 m) nás víta veľký altánok, božia muka a improvizovaný amfiteáter. Posedíme, pomeditujeme, Martin tlačí ďalšiu tyčinku. Už asi štvrtú. Ja stále nič, myslím na pivo čakajúce v aute, dúfajúc, že nebude prevarené.

V zjazde z Roháčskeho sedla do Súľova je zopár gurmánskych klopených zákrut. Chcelo by to mať trasu viackrát prejazdenú, aby som sa mohol odvážnejšie pustiť. Prechádzame lúkami nad Súľovom popod miesta, kde ešte pred pár týždňami stávala Zraková pyramída. Krčmy v dedine sú v sobotu napoludnie preplnené, radšej okolo nich len preletíme.

Pri autokempe si úspešne nevšímame odbočku na cyklotrasu a pokračujeme po turistickej zelenej. Zase si to raz robíme ťažšie ako bolo nutné. V nastúpaných metroch bude rozdiel minimálny, no asi by sme si užili menej blata. Vo Vrchteplej sa snažíme vyriešiť problém ako do auta naložiť totálne zablatené bicykle. Rieši ho páchnuca miestna stoka. Po tomto úkone mám chuť použiť dezinfekčný gél nielen na ruky, ale aj na rám, kolesá a vlastne všetko, čo prišlo do styku s obsahom Manínskeho potoka.

Súľovský MTB okruh na relatívne málo kilometroch ponúka výživnú hojdačku stúpaní a zjazdov. K tomu veľa výhľadov. Niekedy aj veľa  blata. My sme vzhľadom na popoludňajší program dosť tlačili na pílu. Pri voľnejšom časovom harmonograme by to bolo o inom, ale pohľad na výškový profil hovorí jasne. Ide o trasu pre cyklistov hľadajúcich skôr cestu väčšieho odporu.

O lezení v Priedhorí niekedy nabudúce.

Fotogaléria