Slnko, hmla, vietor, prašan, tráva, ľad, dosky. Všetko v jeden deň – typická Krížna.

V nedeľu skoro ráno vyzdvihujem najskôr Erika a potom na druhom konci Bratislavy Tomáša. Z množstva variantov zvažovaných predchádzajúci večer to vyhrala Krížna – srdcovka, ktorá aspoň raz za skitouringovú sezónu musí byť. Má to byť výšľap rýchlym tempom. Chalani si chcú overiť sily a vzájomnú kompatibilitu pred podaním prihlášky na Bokami Západných Tatier.

Na diaľnici pred Bystricou nás víta slnko, no hrebeň Veľkej Fatry je v oblakoch. Dúfame, že sa to popraví. Parkovisko v Tureckej sa rýchlo zapĺňa desiatkami áut a okupujú ho takmer výlučne skialpinisti. Pred pár rokmi ťažko predstaviteľná vec.

Teplota sa drží tesne pod nulou, riedko sneží. Na starej zjazdovke leží slušná nádielka nového snehu spred pár dní, no je úplne rozjazdená. Neporušený púder musíme hľadať vyššie. Predbiehame všetko, čo sa pripletie do cesty, a o chvíľu sme na Líške. Tu končí snehová hojnosť a začína sa kráľovstvo trávy a ľadu. Nič iné sme nečakali, treba to pretrpieť a dúfať, že z vrcholu budú dobré podmienky na zjazd do Rybovskej doliny. Ak nie, pokúsime sa hľadať výživnú lyžbu v okolí zjazdovky.

Na Krížnej fučí celkom znesiteľne, no viditeľnosť je biedna. Zjazd priamo do kotla neprichádza do úvahy, vôbec nevidíme, do čoho by sme šli. Traverzujeme doprava a o chvíľu sa pred nami otvára mulda plná vetrom ubitého snehu. Miestami je ho až podozrivo veľa, potenciálne lavinózne vankúše úctivo obchádzame. Z muldy traverzujeme smerom k Rybovskému sedlu a prašanovým slalomom medzi kríkmi sa dostávame až tesne nad Rybovský salaš.

Keď stromy príliš zhustnú, končíme v záreze plnom nadýchaného snehu, kde nachádzame napoly zaviatu stopu. Neváhame a využívame ju na výstup smerom hore. Keď sa stopa stráca, pokračujeme vyfúkaným rebrom smerom na hrebeň. Je to bezpečnejšie ako v mulde. Križujeme zvážnicu vedúcu zo sedla na Líšku, ideme po nej, no o chvíľu sa stráca v závejoch. Takže kľučky v kosodrevine.

Trávnatú pasáž okolo Líšky prefrčíme zárezom úplne vľavo popri kosodrevine, kde pre nás vietor nechal trochu bieleho prášku. Konečne hlboký sneh. Vychutnávame si výživné oblúky smerom na Majerovu skalu, ktoré občas znepríjemní náznak kôry. Kríky, lesíky, zjazdovka, stehná horia. Nie je to zlé, ale náš Rybovský variant bol lepší.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

(vďaka Erikovi a Tomášovi za fotky)

Máš niečo na srdci?