Prednedávnom písala Cvičiteľka Ales o treku z Telgártu na Donovaly, nuž a my sme sa rozhodli pre opačný smer. V nedeľu večer parkujeme na Polianke nad Donovalmi, prespíme tam v aute a ráno vyrážame smer Kozí chrbát.

Deň 1

Počasie je krásne, nie príliš horúco, cesta je nádherná po lúčnej ceste, ale kopec Zvolen máme vedľa seba a tak sa nám zdá, že stojíme na jednom mieste. Cesta na Kozí chrbát (1330 m) nám trvá asi dve hodiny. Tam stretávame prvých turistov, otca so synom.

Nasleduje prudký zostup do Hiadeľského sedla (1099 m), aby sme sa zas mohli vyštverať hore. Prvým vrcholom je Prašivá (1651 m) a za ňou nasleduje najvyšší kopec nášho prvého dňa Veľká Chochuľa (1753 m).

Na hrebeni sa zastavujeme pri malom pomníku venovanom Marianovi Havlíčkovi, môjmu susedovi z detstva. Býval vo Zvolene v tom istom dome a zahynul v zime pri fotení v mladom veku. Bol to fajn chalan a nádejný športovec. Reprezentoval Slovensko na OH v kanoistike, obsadil šieste miesto.

Prameň pri Ďurkovej

Prameň pri Ďurkovej (viac fotiek v galérii)

Trasu prvého dňa považujem za najkrajšiu, páči sa mi trávnatý chrbát hrebeňa a nekonečné výhľady, hra slnka a mrakov. Putujeme ešte plní elánu a bez únavy najprv do Sedla pod Skalkou a nekonečnou cestou na Latiborskú hoľu a Ďurkovú (1750 m). Pod ňou na nás čaká cieľ prvého dňa – útulňa Ďurková.

Do večera sa úplne naplnila, pred ňou vyrástlo pár stanov a niekoľkí spali pod širákom. Je tu výdatný prameň, ponúkajú nejaké jedlo a pivo. Dobré miesto, len keby nám do ucha celú noc nechrápal jeden spolunoclažník ☹.

Prvý deň sme podľa našej turistickej GPS prešli 26,6 km s prevýšením 1499 metrov.

Deň 2

Druhý deň vstávame o šiestej ráno, po raňajkách a čaji prudko stúpame na Chabenec (1950 m). Cesta nám trvá asi hodinu, výhľady z hrebeňa sú stále úžasné, no je dosť chladno a fúka vietor. Traverzom sme vyšli na Kotliská, po ceste v závetrí zastavujeme a varíme si kávu.

Stretávame väčšie množstvo ľudí, ktorí sa vyviezli hore lanovkou. Keby som to chcela zovšeobecniť, voňali, na rozdiel od nás, a nezdravili.

Stretávame osamelého kamzíka vzdialeného iba 5 metrov. Neskôr ich je po ceste oveľa viac. Z Kotlísk prudko zostupujeme do Krížskeho sedla, je to takmer 200 metrov a potom vystupujeme na nevýraznú Poľanu. Keď schádzame do sedla Poľany, prvýkrát vidieť Chopok.

Potom už nasleduje výstup na Dereše kamennou cestou. Stretávame väčšie množstvo ľudí, ktorí sa vyviezli hore lanovkou. Keby som to chcela zovšeobecniť, voňali, na rozdiel od nás, a nezdravili. Česť výnimkám.

Kamennou cestou, ktorú nemám rada, o 11:10 vychádzame na Chopok, využívame možnosť občerstvenia na Kamennej chate a o dvanástej pokračujeme. Štefánička je ďalšia zastávka, trvá nám to cca dve hodiny.

Pred nami Chopok

Pred nami Chopok (viac fotiek v galérii)

Tu sa nám začína zdať, že cúvame a nejdeme dopredu. Je to kvôli časom na smerovníkoch, keď po polhodine chôdze pribudne polhodina do cieľa. Rozmýšľame, či neprespíme na Čertovici. No po výdatnej večeri sa rozhodujeme predsa ísť až na Ramžu.

To už cítim únavu a aj batoh ma začína tlačiť na pleciach. Cesta od Čertovice je navyše dosť nepríjemná, zarastená, popadané stromy, hotová divočina. Na Ramžu prichádzame o 20:10, je tam plno, staviame si preto náš tarp tent a líhame si spať. Hlučná skupina mládeže má dozor, takže v noci je ticho.

Druhý deň sme prešli 32,2 km s prevýšením 1268 metrov.

Deň 3

Cieľom tretieho dňa je útulňa Andrejcová. Všetci spolunocľažníci z Ramže sa púšťajú opačným smerom. Poslední turisti idúci našim smerom sa nám stratili ešte pre Chopkom. Ideme teda na cestu sami.

Tento deň mám krízu, nohy sú ťažké, pri zostupoch ma tlačia palce na ľavej nohe a bolia ma chodidlá. Po Havraniu Poľanu je cesta stále taká divočinka, zarastená a popadané stromy, nasleduje zvlnený úsek a postupné stúpanie na Homôlku (1659 m) a Zadnú Hoľu (1619 m).

Sedlá a mierne vrcholy sa striedajú až na Kolesárovú, odtiaľ prudko klesáme do sedla Priehyba (1190 m). Dávame sme si obednú pauzu. Čaká nás prudké stúpanie na Veľkú Vápenicu – rovných 500 výškových metrov. Bol to najstrmší úsek toho dňa. Ďalej klesáme po zvlnenej trase.

Andrejcová je úžasné miesto, prevádzkujú ju príjemní ľudia, ktorých to baví, a je to cítiť. Akurát nočná návšteva podgurážených Pohorelčanov nepotešila.

Na Andrejcovú (1519 m) prichádzame o piatej. Som unavená a smädná, počas celého dňa sme nenarazili na vodu, máme len zásobu z Ramže (dosť hnusnú, našťastie bez následkov) a aj z tej sa nám podarilo vyliať.

Posledné dve hodiny sa nám sníva o pive. Kým nám čapujú prvé (celkovo sa v priemere doťahujeme na Stupavských pakobyliakov), hasíme smäd z prameňa. Pod ním je vytvorené jazierko a po treťom pive sa v ňom aj kúpeme?.

Andrejcová

Andrejcová (viac fotiek v galérii)

Andrejcová je úžasné miesto, prevádzkujú ju príjemní ľudia, ktorých to baví, a je to cítiť. Akurát nočná návšteva podgurážených Pohorelčanov nepotešila.

Tretí deň sme prešli 24,1 km, stúpanie bolo 1086 metrov.

Deň 4

Ráno sa cítime oddýchnutí, znovu vo forme, vyrážame o pol ôsmej. Za Ždiarskym sedlom začíname stúpať cez les napadnutý kôrovcom na hôľnu časť – na Bartkovú (1790 m), kde sa každoročne stretávajú Bartkovci z celého Slovenska. Cesta pokračuje cez Orlovú (1840 m), Strednú Hoľu (1876) a odtiaľ konečne na Kráľovu hoľu (1946).

Prichádzame tam o jedenástej a to sa nám pozdáva, autobusové spojenie je zriedkavé, počasie sa začína zhoršovať. Začína to vyzerať nádejne na bus o pol druhej z Telgártu. Podarilo sa. Po červenej prichádzame do dediny o jednej aj napriek môjmu spomalenému tempu – zas ma tlačia prsty na ľavej nohe a zostup je nekonečný – stihli sme si ešte zajesť a vypiť jedno pivo.

Na Kráľovej holi

Na Kráľovej holi (viac fotiek v galérii)

Tými istými spojmi ide aj pár Rakúšanov, dávame sa do reči.Tiež prešli Nízke Tatry, ale noc pred cestou na Donovaly strávili v penzióne a tak čistí a voňaví smerovali k svojmu autu. O nás sa to vôbec nedalo povedať. Na Slovensku chceli ešte pár dní zostať, poradili sme im pekné miesta.

Nás čaká ešte posledná krátka etapa od autobusovej zastávky k autu na Polianke. Tu sa pri opustenej chatke kŕmime, umývame a preobliekame. Doma sme o pol deviatej.

Štvrtý deň sme celkovo prešli 18 km s prevýšením 744 metrov.

Zhrnutie

Prechod Nízkych Tatier je krásny trek. Stretli sme niekoľkých oteckov, ktorí trasu robili so svojimi deťmi, skupiny skautov, dvojice aj osamelých vlkov, či ľudí, ktorí absolvujú celú Cestu hrdinov SNP. Urobili sme niečo pre svoje zdravie a pokochali sa krásou prírody. Tešíme sa na každý ďalší výlet do našej krásnej prírody.

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

alebo zadaj emailovú adresu a upozornenia na nové články dostaneš emailom:

Ďalšie články od Eleny

Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?