Snehové podmienky na hrebeni Malej Fatry boli v prvý deň roku 2017 tradične drsné, pre slabšie povahy skoro nelyžovateľné. Údel víkendových skituristov. Ale prostredie, počasie a ostatné veci nemali chybu.

Ak nevydá lyžovať na Silvestra, musí sa dať na Nový rok. Novoročný budíček o 5:00 h by mi pred pár rokmi pripadal byť zlý vtip, teraz to beriem ako normálnu vec. Pred deviatou parkujeme vo Vrátnej na Pasekách. Hoci ísť na hrebeň z juhu by bolo lepšie, z logistických dôvodov musíme štartovať na severe.

Uvažujeme o výšľape cez Poludňový grúň. Petrove staršie skúsenosti s podobne ľadovými podmienkami, aké sú dnes, a skutočnosť, že ja som si tentoraz nevzal ani čakan, ani mačky („veď idem len do Malej Fatry, haršajzne musia stačiť…“), hovoria pre výstup cez Sedlo za Kraviarskym. Chodník v lese je rozrytý pešími turistami a zamrznutý. Pásy držia, no vieme si predstaviť aj príjemnejší terén. Naivne dúfame, že hore to bude lepšie.

Akonáhle vyjdeme z lesa, pásy prestávajú stíhať. Peter sa na jednom ľadovom poli šmykne, padá a lyža mu zdrhá dolu svahom. Zastavuje sa o sto metrov nižšie. Nič sa nedá robiť, nasadzujem haršajzne a Peťo ide napešo s lyžami na chrbte – mačky mu zatiaľ netreba. V sedle Bublen sa odmeňujeme prvými výhľadmi. Trochu fúka, ale nie je to nič drastické.

Panorámy všade kam sa pozrieš

Panorámy všade kam sa pozrieš

V krátkom klesaní pod Veľkým Kriváňom padám pre zmenu ja. Medzitým som zhodil haršajzne a keď vidím fľak normálneho snehu, s radosťou to púšťam na pásoch. Vidím, že za snehom nasleduje ľadové pole, už skoro na rovine, hádam cezeň zotrvačnosťou prefrčím. Neprefrčal som, namiesto toho ležím na zemi s boľavým kolenom, ktoré otestovalo tvrdosť fatranskej ľadovej krusty.

Po tomto zážitku idú aj moje lyže na chrbát, hore na Kriváň by to aj tak inak nešlo. Na vyšliapanom chodníku sa dá v pohode kráčať v lyžiarkach. Hore ďalšia výhľadová eufória a v závetrí nad Révaiovskou muldou sa chystáme na zjazd. V hornej partii svahu sa držíme vo vyjazdenom koridore, všade okolo sú hladké ľadové platne. Nižšie v mulde sa už pri jazde dá trochu vyberať. Ale len trochu, prašanové orgie si tu užívali iní, po Vianociach.

Na konci muldy lepíme pásy, no nevraciame sa hneď do Snilovského sedla. Stúpame smerom ku Chate pod Chlebom a hore na chodníku sa rozhodujeme, či pôjdeme až ku chate a vyskúšame starú zjazdovku (Generál) pod ňou. Už nás trochu tlačí čas, preto sa radšej nechávame zlákať krátkym slnečným svahom rovno nad nami, smerom na Chleb. Je na ňom odmäknutý, celkom lyžovateľný sneh. Vyšliapeme, zlyžujeme a už definitívne sa vydávame k lanovke.


GPX na stiahnutie

Na lúkach v Snilovskom sedle by sa dal hrať hokej. Musím si lyžiarkami prekopať dieru do ľadu, aby som sa zastabilizoval a mohol v pokoji zhodiť pásy. Hľadáme priechodnú trasu do Oštiepkovej muldy. Skialpinistov idúcich smerom hore sa pýtame, či nevedia o lepšom snehu. Čosi poradili, čosi nachádzme sami. Kľučkovaním pomedzi ľadové platne sa dostávame do muldy, ktorá je už v pohode.

Nasleduje traverz k lyžiarskej ceste pod lanovkou, ktorú asi z dvoch tretín lyžujeme. Keď sa začína príliš iskriť, pokračujeme napešo. Od dolnej stanice lanovky rovnakým spôsobom ešte zo dva úmorné kilometre k autu. A pekný malofatranský deň je za nami. „Mám rád, keď je to trochu boj o prežitie,“  zhodnotil na záver Peťo.

Možno ťa zaujme

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Fotogaléria

(vďaka Petrovi za fotky)

Máš niečo na srdci?