friend (1)

O nosnosti jedného friendu

Život niekedy preradí človeka na inú koľaj osudu. Pokračuje vo svojom príbehu, ale akoby v inom paralelnom vesmíre. Dôvod, prečo sa tak stane, je vo hviezdach. V mojom prípade sa veci začali diať, keď som prekročila prah lezeckého sveta. Napriek tomu, že bol pre mňa úplne neznámym územím, kde som nikoho nepoznala.

Plynie desiaty rok od môjho prvého naviazania sa na lano. Ten okamih si pamätám presne. Pripadala som si ako novorodenec, ktorý sa prvýkrát nadýchne a jeho organizmus absolútne zmení svoje funkcie. Akoby moje pľúca, dovtedy zaplnené tekutinou prešli na nový režim a začali dýchať vzduch. Lezenie vtrhlo do môjho života náhle a v takej intenzite, že zmenilo môj modus operandi v mnohých smeroch. A postupne sa menili nielen vonkajšie okolnosti, ale v mnohých smeroch aj ja sama.

Nie, nepresťahovala som sa do dodávky a neodtrhla sa od reality bežného života. Mám náročné povolanie, ktoré si najmä v lete vyžaduje zvýšené nasadenie. A milovanú rodinu, ktorej chod odo mňa do veľkej miery závisí. Ale takmer všetok voľný čas buď leziem alebo lezenie plánujem. Alebo o lezení aspoň snívam. Je stále na pozadí mojej mysle.

Knihy v knižnici postupne vytláčajú lezeckí sprievodcovia. A aj keď v civile by ma mnohí stále tipovali skôr na lodičky ako lezečky, tie prvé už prakticky neobúvam. Keď sa mi urobí časové okno, som schopná večer po službe sadnúť do auta, aby som o pár hodín zaspávala pod tatranskými štítmi. Alebo keď sa u nás pokazí počasie, o polnoci kupovať letenku a na druhý deň liezť stovky kilometrov od domova. Vďaka lezeniu som navštívila veľa nádherných miest, v rôznych krajinách. Moja duša je z veľkej časti dušou lezca.

Prečo to píšem? Pretože dôvody, pre ktoré mne podobné ženy lezú, sú často skresľované. A to nielen medzi nelezeckou verejnosťou, ale aj medzi etablovanými horolezcami. Nezriedka sú toho dôkazom komentáre pod článkami, najmä keď sa žene stane niečo tragické. Rozhodla som sa preto napísať tieto riadky, práve aj kvôli niektorým ženským horolezeckým tragédiám z nedávnej minulosti.

Píšem o lezení rada, ale nie často. Žijeme dobu, v ktorej sme zavalení slovom a informáciami, často nevyžiadanými. Preto vždy zvažujem, či moje myšlienky stoja za uverejnenie. Uvedomujem si, že zďaleka nie každý od lezeckých článkov očakáva zložité témy alebo osobné introspekcie. Niektoré veci sa však inak vyjadriť nedajú. Tak je tomu aj v tomto prípade. Pretože priznanie, ako moje ego a psychika zvýšili mieru rizika nedokážem napísať inak. Paradoxne sa v tomto mojom osobnom príbehu skrýva aj kus pravdy o tom, prečo ženy ako ja lezú. Bez podobných situácií, ktoré občas zažívam, by som nerozumela slovám Wandy Rutkiewicz:

Hory sú miestom, kde sa cítiš úplne živá. Tam sa dozvedáš, kto naozaj si.

Presúvam sa po troch dvanásťhodinových náročných službách do Tatier. Náhlivo, lebo chcem ešte stihnúť poobedňajšie lezenie v Ostrve. Nasledujúce ráno otvorím oči a prvý obraz, ktorý zachytí moje oko, sú ostré kontúry tatranských štítov na pozadí plechového neba. Teším sa. Radosť potláča varovný pocit, že už nejakú dobu tlačím na pílu. Služby, presuny, lezenie a opäť do práce. Popri tom existenčný servis. Balím batoh a narýchlo kupujem lístok – popoludní musím stihnúť vlak do Bratislavy. Vravím si: „veď dnešný deň nebude až taký náročný, trochu pomôžem s robotou v stene“. Čaká ma iba nástup, odliezť dve dĺžky v rozrobenom projekte a beh na vlak. Mojou dnešnou úlohou je pomôcť pri značení pozícií postupových istení v novej ceste. Línia už bola vylezená, teraz ju treba odistiť. Vnímam to ako prejav dôvery. Počas dlhého nástupu sa necítim úplne ok. Bolí ma bedro. Asi ešte následky nepodareného bivaku spred dvoch týždňov. Kráčam najrezkejšie ako sa mi dá a sledujem čas, ktorý plynie rýchlejšie než by som si želala. Uvedomujem si, ako dostávam samu seba pod tlak. Konečne sme pod stenou. Dávame krátky obed, po ktorom môj spolulezec chvíľu chytá bronz v relaxovanej polohe. Čas plynie. Začínam cítiť istý druh nervozity, ktorý nemám rada. Obzvlášť pri lezení. Prvú ľahkú dĺžku odsólujeme a ja skúmam predpokladanú líniu cesty. Má to byť približne päťkové lezenie, ale pri pohľade na prvé metre mi to nesedí. Navyše, v ceste zatiaľ nič nie je, takže lezieme po vlastnom. Konečne nastupujem. S vedomím, že čas na vylezenie dvoch dĺžok a zlanenie sa nám skrátil na päťdesiat minút. Pod miestom môjho nástupu je polica a strmý, rozbitý žľab. Nado mnou malý previštek. Hľadám dobré miesto pre friend, ale je nižšie, ako by som si priala. Nevadí, lepšie ako nič. Keď som už asi meter nad ním, pri hľadaní nejakého pozitívneho chytu, mi v rukách zostávajú kusy suchých lišajníkov. Snažím sa presvedčiť hlavu, že nohy podržia. Dôverný pocit, keď dlhšie ohmatávam skalu a vymýšľam sekvenciu pohybov. Potrebujem iba čas… Náhle však počujem spolulezca ako vraví: „radšej to zlez, má to byť päťka, nalezieš to ľahším“. Nemám šancu vtedy a vlastne ani teraz odsledovať, čo mi tej chvíli beží v hlave. „Nevyleziem päťku? Dávam oveľa ťažšie veci…“ Moje podvedomie okamžite generuje program zlyhania. A na ten je moje ego mimoriadne citlivé. Rozhodnem sa však poslúchnuť. Mozog však zostáva zmätený. Nestihne sa preklopiť z riešenia pohybu nahor na opačný. Padám. Bol to iba okamih a ja visím nad žľabom na jedinom friende. Podržal. Friend, spolulezec aj anjel strážny. Zrejme vo vzájomnej spolupráci. Po otázke či som v poriadku, vnímam aj slová: „pozri sa dole, bola by si na kašu“ a aj niečo o mojom preceňovaní sa v Tatrách a čítaní skaly. Aj keď mozgu postupne dochádza čo sa stalo, tieto slová v danom momente nedokážem spracovať. Bolí ma zápästie, ale som schopná liezť. Naliezam teda z ľahšieho miesta.

Keď som potom nahlas uvažovala, že som namiesto zliezania mala ďalej liezť, z úst môjho lezeckého partnera zazneli slová „Lezec je sám zodpovedný za svoje rozhodnutia a zhodnotenie toho, do čoho ide.“ A ja som si náhle uvedomila, ako ma tieto slová uzemnili. Napriek tomu, že som ich už viackrát počula. A ešte častejšie o nich premýšľala. Pochopenie ich zmyslu je vecou opakovanej osobnej skúsenosti. Mám našťastie ďalšiu šancu, sa v tomto smere posunúť. Ak dokážem spracovať, akú rolu v dnešku zohralo moje ego.

Svet horolezcov, zostáva svetom samým o sebe. Bez ohľadu na to, ako sa prelína so svetom bežných návštevníkov hôr. Ľudia ho môžu pozorovať, môžu o ňom čítať alebo počúvať pútavé príbehy. Spoznávať ho naozaj sa však dá iba tak, že sa človek stane jeho súčasťou. Tam za oponou začne vnímať mnohé. Popri láske k horám, odvahe, vytrvalosti a spolupatričnosti aj nie vždy zdravú motiváciu, oportunizmus, sebestrednosť alebo neprimeranú túžbu uspieť.

Aj v mojom prípade bola moja predstava „archetypu“ horolezca a toho ako to funguje v lezeckom svete do veľkej miery naivná. Keď som bola postupne konfrontovaná s realitou, mnohé som prijímala ťažko. Aj keď som si uvedomovala, že všetko to je súčasťou ľudskej prirodzenosti, ktorú hory iba nemilosrdne odhaľujú. Ale ešte ťažšie bolo prijať, že v tej či onej miere sú viaceré vlastnosti, ktoré ma na druhých iritovali, aj súčasťou mojej osobnosti.

Teraz už viem, že lezenie samotné nerobí človeka lepším. Ani akýkoľvek výnimočný výkon, ktorý sám o sebe za obdiv stojí. Že k tomu, aby sa človek posúval aj ľudsky, treba oveľa viac. Stretávať sa v horách v prvom rade so samým sebou. A pretvárať vlastný charakter. Až od toho momentu sa dá hovoriť aj o budovaní skutočnej zodpovednosti.

Cesta za lepšou verziou seba je u mňa už desiatym rokom priamo spojená s lezením. Hory nevnímam ako odo mňa oddelené, neživé kopy skál. Tak ako moje oči vytvárajú pre moju myseľ ich odraz, v podobe nádherných scenérií, zároveň sa ja odrážam v nich. Ich zrkadlo mi vždy poskytne vernú podobu mňa samej, mojich dobrých aj zlých vlastností.

Niekedy, ako napríklad dnes, si to uvedomím až dodatočne. Vplyvom prejaveného, zákonitého dôsledku. Ale už to nedokážem prehliadať. Tento tichý dialóg medzi nami je dôvodom, prečo sú hory a lezenie pre mňa osudovou záležitosťou. Sú prostredníkom mojej cesty k sebe. Viac, ako čokoľvek iné z vonkajšieho sveta.

Na záver si dovolím vysloviť slová určené najmä tým, ktorí majú silnú potrebu vyjadrovať sa a posudzovať motiváciu žien – horolezkýň, najmä keď sa stane niečo tragické: Aj keby človek robil všetko, čo je v jeho silách, stále tu bude niečo, čo nás presahuje. A niekedy sa stane, že človeku v horách zhasne jeho hviezda. Verím, že jeho duša v tom okamihu splynie s majestátnosťou hôr a neľutuje jediný okamih, ktorý v nich strávila. Svoj príbeh pozná skutočne iba ona sama. Neželala by si, aby ho posudzoval niekto iný.

Môžeme sa učiť z chýb iných, ale je málo pravdepodobné, že budeme mať dosť informácií na pochopenie celej podstaty. Buďme kriticky vnímaví, ale nesúďme. Aj v horolezectve sú veci a javy ľudskému oku neviditeľné. Veď kto dokáže neomylne posúdiť napríklad nosnosť založeného friendu?

.