Samotársky okruh okolo Grauzarie

Na turistiku okolo masívu Grauzaria v Južných Karnských Alpách som sa niekoľko rokov postupne pokúšal nahovoriť zo desať potenciálnych parťákov. Farbistému opisovaniu spektakulárneho okruhu, ktorý je porovnateľný s najkrajšími dolomitskými túrami (trochu preháňania ešte nikoho nezabilo), všetci odolávali.

Niektorí triezvo zhodnotili svoje schopnosti zoči-voči dvom tisíckam nastúpaných metrov, iným sa celodenný pochod od tmy do tmy, len s kratučkou lezeckou vložkou, zdal byť málo atraktívnym programom na krásny horský deň. Ochotná obeť sa napokon našla v rodine a dlho odkladaný plán mi pomohol splniť synovec Boris. Mladá krv nemala s túrou najmenší problém, nerozhodili ho ferratové úseky ani voľné lezenie. Na záver som za ním, ako sa dalo čakať, prestával stíhať.

Prvé ľudské duše sme stretli až v poslednej štvrtine okruhu – pod vrcholom Grauzarie, kam sa dostali z opačného smeru. Príčina zrejme tkvie v náročnosti okruhu. Je krásny, ale taký ťažký, že si naň trúfne málokto.

Naším cieľom bolo vystúpiť na Creta Grauzaria (2065 m). Nie najkratšou možnou trasou od Rifugio Grauzaria, ale okruhom v smere hodinových ručičiek cez bivak Dionisio Feruglio a divoké rokliny na juhovýchodnej strane masívu. Bolo to naozaj spektakulárne, so zážitkovými prechodmi medzi štíhlymi skalnými vežami a neskutočnými výhľadmi. Zároveň sa potvrdilo očakávanie, že to bude náročný deň.

Najviac nám dali zabrať viacnásobné križovania strmých sutinových žľabov. Kvôli skalným rebrám sa nedali traverznúť, vždy bolo treba najskôr zostúpiť nadol, obísť koniec rebra a vo vedľajšom žľabe znova nabrať výšku. Toto sme si zopakovali asi trikrát, zakaždým v nestabilnej sutine. Morál družstva v tých chvíľach prerážal dno. Ako píšu na talianskej wikipedii, názov Grauzaria vraj vychádza zo slova grav-uz, čo je miestny furlánsky výraz pre štrk či sutinu. Sedí.

Masív Grauzaria leží v Južných Karnských Alpáach. Tieto hory zatiaľ masový turizmus obchádza, hoci sú rýchlo dostupné z diaľnice Villach – Benátky/Terst a krásou sa môžu smelo porovnávať s akýmkoľvek konkurentom. Už som tu raz bol liezť s Robom šesťdĺžkovú cestu Via Flopland, takže som mal približnú predstavu. Nástupný bod sme zvolili rovnaký – parkovisko medzi osadami Bevorchians a Dordolla, ktoré slúži najmä návštevníkom horskej chaty Grauzaria. Dostali sme sa naň autom z mestečka Pontebba za 20 minút jazdy po úzkej horskej ceste. Z juhu, od mestečka Moggio Udinese, by to trvalo asi 15 minút.

Súčasťou okruhu sú dva úseky zaistené oceľovým lanom. Prvý, medzi severnou stenou Grauzarie a bivakom Dionisio Feruglio, je pomenovaný podľa jedného z prvovýstupcov na Creta Grauzaria – Sentiero attrezzato Arturo Ferrucci (A). Ide o veľmi pekný chodník traverzujúci popod východné steny Grauzarie. Na niekoľkých miestach prechádza cez úzke štrbiny medzi skalnými vežami a sú z neho veľmi fotogenické výhľady. Technicky je ľahký, ferratové sety sme nevyťahovali z batohov.

Druhý úsek, za bivakom Feruglio, sa nazýva Via ferrata Cengle dal Bec (C). Ten sme už prechádzali nastrojení v sedákoch a s prilbami na hlavách. Skúsený alpinista by ani tu ferratový set nepotreboval, nezaistené prechody v sutinových žľaboch boli oveľa nebezpečnejšie ako zaistené časti.

V posledný augustový deň sme mali šťastie na príjemné počasie, inak vraj v letných mesiacoch býva na južnej strane okruhu teplotné peklo. My sme si tam (pomedzi nadávanie na nekonečné sutiny) v znesiteľnej teplote vychutnávali výhľady do drsných dolín nad Moggio Udinese. Nachádza sa tam niekoľko opustených horských dedín. Nikdy nemali cestné spojenie so zvyškom sveta a po veľkom zemetrasení v roku 1976 sa do nich už ľudia nevrátili, takže nebol dôvod cesty vybudovať.

Odbočka zo sedla Portonat (1860 m) na vrchol Creta Grauzaria (2065 m) sa začína asi 20 metrami lezenia v obtiažnosti II UIAA a následne pokračuje exponovaným choďákom v nestabilnej skale. Smerom nahor sme sa neistili a výstup nám trval 45 minút. Zostup o niečo dlhšie, nakoľko ten lezecký úsek sme radšej zlaňovali. S krátkym 30-metrovým lanom to nebola výhra, posledné metre sme aj tak zliezali.

Začínali sme ešte za tmy s čelovkami a prvé ľudské duše videli až v poslednej štvrtine okruhu – pod vrcholom Grauzarie, kam sa dostali z opačného smeru. Príčina zrejme tkvie v náročnosti okruhu. Je krásny, ale taký ťažký, že si naň trúfne málokto. Moje odporúčanie: ak sa na to po prečítaní týchto riadkov a prelistovaní fotogalérie cítiš, neváhaj.

Fotogaléria