So ženou na lane 50: Návraty a straty – Motykovo-Lopatová cesta na Ostrý štít

Už je to nejaký rok, odkedy si bola v Tatrách naposledy seriózne liezť. A nie náhodou prichádza z horolezcovej strany otázka: Ideme na Ostrý štít? Horolezec (môžete sa ešte stále takto označovať?) dobre vie, že len ťažko odoláš.

Keď ste sa o tatranskom lezení nedávno rozprávali, vravela si, že ak máš niekam ísť, tak chceš nejakú peknú stenu na nejaký pekný štít. Ostrý štít síce nie je velikán, ale jeho nedostupnosť, zložitosť zostupu a výhľady na velikány z neho robia jeden z tvojich obľúbených štítov. A tak neodoláš.

Pre nástup na Hrebienok používate bicykle. Priznávaš, že po rôznych zdravotných záležitostiach využívaš ebajk. A tak berieš dva batohy. Jeden plne naložený dozadu, druhý dopredu a vyrážaš. Horolezec takú možnosť nemá, a tak ho hore čakáš. Dole je chladno a odmŕzajú ti ruky, avšak v poslednej zákrute je na september nezvyčajne teplo.

Výstup aj s ťažším batohom prebieha plynulo. V tieni je príjemná teplota a na slnku je naozaj teplo. Držíš sa oporných bodov: rázcestie, prvý les, druhý les, Veverkáč, veľký kameň, most, serpentíny, brána, Generál, turistický chodník a zrazu ho vidíte. Ostrý štít. Stále je tam vo svojej pôvodnej kráse. Trochu stratený medzi Javorovým štítom a Širokou vežou.

Vo vašej vyhliadnutej ceste (Motykova cesta, IV) je nalezená jedna dvojka, ale už sú na prvom štande a ich lezenie pôsobí plynulo. Neponáhľate sa, nastrojíte sa a obzeráte si skalu. Jeden batoh nechávate pod stenou a druhý s vodou, jedlom a bundami berieš ty. Keď horolezec odlezie na prvý štand, narveš svoje opuchnuté nohy do lezečiek, naložíš si batoh na chrbát a konečne lezieš.

Prvý dotyk so skalou v prvej dĺžke je naozaj zaujímavý. Nie je to typické tatranské lezenie ako si ho pamätáš. Povrch skaly je vytvarovaný snehom a vodou. Dĺžka je položená, kde tu nejaký chyt a nohy stále na trenie. Si z toho trochu nervózna, ale vravíš si, že to nejako zvládneš. Niečo si počas leta predsa naliezla na skalkách.

Prichádzaš na prvý štand. Je na ňom málo miesta. Horolezec vraví, že ďalšia dĺžka je krátka, že si nemusíš ani vyzúvať lezečky. Chvíľu porozmýšľaš, ale predsa si na štande urobíš pohodlie, zložíš batoh, vyzuješ lezečky a istíš. A horolezec lezie. Najprv trochu doľava, potom sa vracia, potom ide trochu doprava. Nezdá sa mu to ani doľava, ani doprava. Študuje vytlačené topo. Potom sa znova vracia. A tak sa to nejakú dobu opakuje. Ako v živote, chvíľu hore, chvíľu dole a hľadanie správnej cesty.

Horolezcovi sa smeješ, pretože ste posledné dni strávili na záhrade s lopatou v ruke, takže sa mu asi zacnelo.

Tvoje nohy na štande už odumierajú. Nakoniec predsa niekam dolezie a zaštanduje. Ako zistíš, je vo vedľajšej ceste – v Lopate. Priliezaš k nemu, cestou nachádzaš skoby po ľavej aj po pravej strane. Spoločne študujete topo a usudzujete, že ste výrazne na rebierku, a teda naozaj budete v ceste Lopata. Horolezcovi sa smeješ, pretože ste posledné dni strávili na záhrade s lopatou v ruke, takže sa mu asi zacnelo.

Teraz máte dve možnosti. Buď budete pokračovať cestou Lopata priamo hore, alebo trochu zleziete, straverzujete a pôjdete cestou Motyka. Akékoľvek zliezanie zavrhuješ. Verzia Lopaty (dĺžka za V-) ide priamo hore cez špáru a platničkami. Hneď nad štandom sú dve skoby a v tej vyššej je kus repky. Tú obaja využívate, aby ste sa dostali nad kľúčové miesto bez chytov. Predtým sa síce snažíš nájsť niečo na prichytenie, avšak neúspešne.

Nad kľúčovým miestom je terén omnoho jednoduchší a horolezec lezie tak rýchlo, že mu nestíhaš podávať lano. Nakoniec musí zaštandovať na vlastnom 5 metrov pod štandom, pretože celých 60 metrov lana došlo. Keď prichádzaš na štand, tak vidíš odliezať chalana z dvojice, ktorá bola pred vami. Horolezec sa s ním stretol, vraj čítajú tieto články, tak pozdravuješ. Chalani zase chceli liezť Lopatu, ale táto dĺžka sa im nezdala, tak liezli Motyku. Vy zase naopak.

Prichádza kľúčová dĺžka s oblezom okolo rebierka či hrany. Štandujete nižšie, takže nemusíte robiť prvý traverz pod kľúčové miesto. Ako tak sleduješ horolezca ako lezie a skúšaš ho nejako krkolomne odfotiť, vtedy si na toto miesto spomenieš. Pamätáš si výhľad. Si teraz nižšie, tak uhol nie je rovnaký, ale je ti to známe. Už menej ti je známe kľúčové miesto cez hranu.

Prebieha to takto. Šťastná, že nemusíš zo štandu traverzovať ani schádzať, prídeš priamo pod kľúčové miesto. Obzeráš si situáciu, vidíš veľké stupy, pohodlné chyty. Ale aby to nebolo také jednoduché, celé to je pod stienkou ktorá ťa odtláča. Vystúpiš pod stienku, a tam zostaneš na mieste, pričom lano a istenie pokračuje vodorovne doľava. Hľadáš, ako máš ďalej pokračovať.

Zúfalo horolezcovi do vysielačky oznamuješ, že to asi neprelezieš. Chyty nikde a stupy už vôbec nie. On sa snaží zistiť, kde si, ale nevieš mu to vysvetliť. Chalana z prvej dvojky aj horolezca si videla, ako jednoducho preliezli cez hranu. Ty tam stojíš, dochádzajú ti sily a nemáš tušenia čo robiť. Horolezec sa ti snaží dať nejakú radu a ty to vtedy zbadáš. Ten stup. Ten kľúčový stup na trenie.

A kým horolezec pokračuje v monológu, prelezieš cez tento stup a len na neho zakričíš, aby konečne prestal rozprávať a konečne dobral. Máš pri kolenách asi meter lana a cesta pokračuje traverzom doľava. Po prekonaní tohto miesta sa cesta stáča okolo hrany doprava, ale tam už je terén oveľa príjemnejší.

Štandujete na vlastnom pod ďalšou skalou. A vtedy prichádza druhá silná spomienka. Päť metrov od štandu je fotopoint – vytŕčajúca skala zo steny s výhľadom na Javorový štít. Presviedčaš horolezca, že to je určite ono. Ignoruje tvoje požiadavky na fotku, tak sa hneváš. Až doma mu ukazuješ svoj prvý článok, kde je úvodná fotografia práve z tohto miesta.

Ďalšia dĺžka je pomerne jednoduchá, ale tvoje prsty na nohách už majú dosť. Máš pocit, akoby krvácali. Preto keď dokráčaš po hrebienku na trávnatý štand (na vlastnom), tak sa pýtaš, či už sa prezúvate. Ale neprezúvate. Čaká na váš posledná dĺžka priamo hore. Najprv trochu trávičiek a potom pevná skala až na vrchol.

Konečne ste úspešne hore. Rozmaznané prsty na nohách to zvládli a v skutočnosti vôbec nekrvácajú. Je tu tak teplo, že ste celý čas v krátkom tričku. Užívate si výhľady a tento lezecký návrat do Tatier. Počas posledných rokov ste síce absolvovali niekoľko štítov aj hrebienkov, ale dvojicu lán ste oprášili po veľmi, veľmi dlhej dobe. Už ste si mysleli, že viac článkov nebude, všakže?

Po oddychu na vrchole nasleduje zostup. Začína klesajúcim hrebienkom k prvým slučkám. Tam prichádza krátky pármetrový zlaňák na veľkú trávnatú policu. Odtiaľ pokračujete doľava (pri pohľade do doliny) ku zlaňáku na troch skobách. Tu sa nachádza ďalší krátky zlaňák. Následne pokračujete po polici opäť doľava na štand pri odštepe. Tam už na zlanenie potrebujete 60 metrov. Na záver sa presúvate opäť po polici doľava na posledný 60 metrov dlhý zlaňák. Príprava, zlaňovanie aj sťahovanie lana prebieha bez problémov – žiadne zaseknutia ani motanie lana. Chváliš vašu šikovnosť, ale pamätala si si tých zlaňákov o niečo menej.

Konečne ste na zemi. Pod stenou vyzdvihujete batoh a pokračujete v zostupe. Táto staronová lezecká poznávačka tatranských stien vám trvala presne šesť hodín. Časy, keď ste boli v stene rýchli, sú nateraz preč, ale aspoň zostup zvládate celkom plynulo. Horolezca síce chvíľu potrápia bolesti chrbta (nesie obe laná, tak sa mu nečuduješ), teba chronické bolesti ramena a neskôr aj členka po tom, čo sa ti na neho skotúľaľ kameň v Generáli. Nakoniec však bez zranení úspešne prichádzate k bicyklom. K autu sa dostávate po 2,5 hodinách od opustenia basecampu pod Ostrým štítom.

Tento rok vám počasie asi nedopraje ďalšie tatranské letné lezenie, ale dúfaš, že si budúci rok dáte lezenia aspoň dvojnásobok.

• Všetky diely seriálu So ženou na lane

Fotogaléria