Na sobotu všetky predpovede hlásia neuveriteľne slnečný deň v takmer všetkých rakúskych horských strediskách. Jediný krásny deň v rade škaredých, a k tomu cez víkend. No nekúpiš to?

Vyrážame z Bratislavy už tesne po piatej ráno – Karol to má rád takto sado-maso. Pretože je obetavý a schopný organizátor, odpúšťame mu. Celá 2,5-hodinová cesta v hmle, ale lyžiarske stredisko Lackenhof am Ötscher je našťastie už nad oparom. Severná strana v tieni, mrazivo, no hore na kopci sa dá tušiť slnko. Začíname šlapať po uzavretej zjazdovke napravo od lanovky. Umelý sneh je tvrdý ako betón, napriek hláseniam meteorológov včera nič nepripadlo. Asi trochu zapršalo a v noci to primrzlo. Podaktorí nasadzujú haršajzne.

Zjazdovka končí pri chate Ötscherschutzhaus, my stúpame do kosodreviny naľavo od nej. So snehom bieda aj tu, ale navrchu leží milimeter poprašku, nie je to také tvrdé ako umelina a pásy lepšie držia. Držíme sa vyšlapanej stopy, mapy a GPS-ká ostávajú v ruksakoch. Nedá sa zablúdiť. Kľučkujeme pomedzi kosku, na hrebeni nás víta slnko a len mierny vietor.

Ako inak, hrebeň je vyfúkaný a raz musíme aj lyže vyzuť. Smerom dole to bude oveľa horšie. Odhodlanie pokúsiť sa nájsť z vrcholu nejaký zjazdný žľab dostáva podporný argument. Ötscher (1893 m) už máme ako na dlani. Na severe majú svahy relatívne mierny sklon, ale na juhu sú regulérne skalné steny. Severné žľaby som si naštudoval predchádzajúci večer a na pohľad vyzerajú byť v pohode. Ale bojím sa, či je v nich dosť snehu – ani stopy tam žiadne nevedú.

Hore sa rochníme výhľadmi na Totes Gebirbe a Eisenerzer Alpen, ako na dlani máme Hochstadl (ktorý sme v podobnom zložení išli vlani vo februári) a na opačnej starne Schneeberg. Pod vrcholovým krížom sedí partia miestnych borcov, ktorí nevyzerajú na to, že by išli nazad po hrebeni. Za opýtanie nič nedám. Pohodový ryšavý chlapík hovorí, že ak vieme lyžovať, môžeme ísť s nimi do žľabu. A idete na sever ku lanovkám? „Jasné.” Naozaj?, pýtam sa ešte raz, pretože sa presúvajú na nelogický koniec vrcholovej plošiny. Odpoveď je znova áno. „Je to tam strmé, ale ak sa nebojíte, poďte s nami.”

Rýchlo sa lúčime s parťákmi, ktorí sa vracajú výstupovou trasou, a s Marošom vo dvojici naháňame Rakúšanov. Zrazu je jasné, že fakt idú na juh. Dostávam vysvetlenie, že nasadíme pásy a cez sedlo sa vrátime späť. Tak teda OK. Na začiatok zo desať výživných oblúkov po prvotriednom, akurátne zmäknutom firne. Svah je exponovaný, lyžujeme pár metrov od fatálnych útesov, ale ryšavec to tu očividne pozná a cítim sa bezpečne. Až kým nezájdem na miesto, kde je sneh zrazu mäkký ako blato, hoci vizuálne vyzerá úplne rovnako ako ten fajnový firn. Práve na mieste, kde chcem urobiť oblúk. Zaborím sa a neochotne priznávam, že toto neustojím. Jedna lyža vypína a letí dolu za malý skalný prah. Uf, zapichla sa asi o desať metrov nižšie, aj tam je mäkko – teraz som za to vďačný.

Nasleduje dlhé trápenie v ťažkom mokrom snehu medzi skalami, v kosodrevine a lese. Lyže dostávajú zabrať, každú chvíľu počuť ten neznesiteľný zvuk keď „padá kosa na kameň”. Ku koncu to vzdávame a ideme napešo. Výšľap do sedla po lesáckej zvážnici je už v pohode. V sedle sa napájame na zjazdovku a frčíme po betóne dolu, tentoraz dostávajú zabrať svaly a kĺby. Aj tu trčia kamene, ale dá sa im vyhnúť. Karol nás čaká meditujúc v slnkom vyhriatom aute. Nemalo to chybu. Len toho sňahu keby viac bolo.


Trasa: 12,2 km, prevýšenie 1056 m, vystúpaných 1165 m, celkový čas 5:40 h. GPX na stiahnutie

Fotogaléria

Pridaj sa k Zagurami na Facebooku

Máš niečo na srdci?