Prechodila som po svete už mnoho miest, ale Petra v Jordánsku vo mne zanechala silný dojem. Magické miesto – dokonale ukryté, pýšiace sa majestátnymi stavbami vytesanými do pieskovca. Pri prechádzaní údolím som si neustále kládla otázku: Ako je to vôbec možné? Ako mohli v tej dobe niečo také dokázať?
Priznám sa, že pred návštevou Petry som mala len základné vedomosti a pre výlet som sa rozhodla viac-menej spontánne po zhliadnutí Martinovho tipu na lacné letenky. A tak som kúpila tri letenky v termíne 20. – 24. november pre seba a mojich rodičov. Nikdy som v tomto zložení neabsolvovala žiadny výlet a tak som sa trochu obávala, či to zvládnu. A hlavne či to zvládnem ja, zvyknutá brázdiť svet „na pankáča“.
Tentokrát som musela celý výlet prispôsobiť osobám v dôchodkovom veku – hotely, prenájom auta, návštevy miest.
Pred odletom sme si prenajali auto cez Expediu. Pracovník z autopožičovne na nás čakal v príletovej hale a zaviezol k autu, keďže ich požičovňa je asi 5 minút od letiska. Za 5 dní sme zaplatili okolo 120 € a ďalších 25 € za zapožičanie prenosného wifi hotspotu. Je to praktickejšie ako navigácia, za ktorú sa tiež platí, a naviac máte internet. Medzinárodný vodičský preukaz nebol potrebný, no pre istotu si ho vybavte.
Tí, ktorí už cestu z letiska do Petry po diaľnici absolvovali, vedia, že naše pravidlá v arabskom svete neplatia. Treba sa rýchlo adaptovať na lokálne pomery, rozumej: žiadne blinkre, v noci zásadne svietiť diaľkovými svetlami, ignorovať dopravné značenia maximálnej povolenej rýchlosti. V podstate tu prežijete s akýmkoľvek autom, zásadou je však mať dobré brzdy a klaksón.
To, že po diaľnici medzi mestami chodia neosvetlení chodci, je tam bežné. Ale keď v rýchlosti 110 km/h narazíte na betónový retardér, ktorý samozrejme nebol označený, to už vo vás zanechá značnú nedôveru v miestnu infraštruktúru a podvedome spomaľujete pred každou podozrivo vyzerajúcou prekážkou.
Vo finále nám cesta v noci trvala niečo cez 3 hodiny. Dátový signál nebol ideálny a len so šťastím sme vždy trafili na správne cesty a odbočky.
Na spiatočnej ceste pršalo a všetok prach z kopcov bol na vozovke. Ale keďže sme vyrážali počas dňa, tak sme už videli chodcov i neoznačené prekážky a trvalo nám to 2 hodiny.
Prvé dve noci sme boli ubytovaní v hoteli Candles a ďalšie dve noci v blízkom La Maison. Dôvodom zmeny bola plná obsadenosť prvého hotela. Cenovo vychádzali oba hotely na takmer rovnakú cenu, ale v Candles v tom bola aj polpenzia. V La Maison sme si ju dokupovali na mieste.
Ubytovanie v Petre
Izby v Candles hoteli by som označila za lepší priemer. Na izbe boli žiaľ komáre, okná nedoliehali a nemali sieťky. Posteľ bola však pohodlná a jediné, čo mi chýbalo na izbe, bola rýchlovarnú kanvica a kľúč od trezoru. Ten si treba vyžiadať na recepcií. TV na izbe a internet zdarma, trochu hlučná minichladnička. Úložný priestor – otvor v stene s jednou poličkou. Kúpeľňa má už svoje najlepšie roky za sebou. Osušky nám nemenili, len ich každý deň zložili.
Jedlo bolo priemernej kvality, raňajky sklamali. Večera sa bežne podáva vo forme samoobsluhy, ale nám jedlo servírovali bez možnosti výberu – mimo hlavnú sezónu je to takto. Parkovanie do prudkého kopca, takže s tým naším 0,0-litrovým motorom dostali zabrať všetky súčiastky a nehovorím o tom zápachu. Pešia dostupnosť k visitor centru – dôchodcovským krokom 8 minút. Personál hotela celkom odmeraný, ale keď to zhrniem – lokalita a cena voči kvalite – tak je to OK.
Hotel La Maison bol v takmer rovnakej cenovej relácii, ale bez jedla. Doplatok za polpenziu bol 16 dinárov (cca 20 €) na osobu a deň. Parkovanie pred hotelom na rovnej ceste. Priestranná izba s pohodlnou posteľou, trezor na kód a veľká skriňa. Pekná kúpeľňa so sprchovým kútom a čisté osušky každý deň.
TV a rýchlovarná kanvica, káva, čaj a voda zdarma. Minibar a tichá chladnička, sieťky na oknách. Wifi zdarma, ale vždy bolo potrebné zadať email na znovupripojenie.
Bohaté raňajky, rovnako aj večera. Personál veľmi milý, komunikatívny a vďačný. Pešia dostupnosť k visitor centru – 5 minút dôchodcovským krokom. Ak by som si do budúcna mala vybrať medzi Candles a La Maison, jednoznačne La Maison aj za cenu doplatku za stravu.
Druhý hotel sa nachádzal v tesnej blízkosti mešity a nikdy nezabudnem na budíček vo forme zvolávania prívržencov v magický čas 04:44. V okolí sa nachádza množstvo reštaurácií a kaviarní.
Miestna kuchyňa je veľmi chutná a hygienické štandardy dodržiavané. Aj napriek tomu treba dodržiavať zásady bezpečného cestovania – len balená voda a žiaden ľad. Priamo v Petre sa nachádzajú reštaurácie a stánky s občerstvením, kde vám ponúknu čerstvú kávu a ovocné šťavy. Káva je naozaj výborná, tradičná.
Zakúpili sme si Jordan pass s trojdňovým vstupom do Petry, no nakoniec sme využili len dva dni. Samotnú Petru komentovať nebudem, nechám prehovoriť fotografie.
Na tretí deň sme sa vybrali do púšte Wadi Rum, kde sme si prenajali jeep so sprievodcom na celý deň. Jeden deň rozhodne nestačí, ale videli sme to hlavné. Púšť je od Petry vzdialená asi 1,5 hodiny cesty autom. Neviem, ako navigácia zvolila cestu, ale bolo na výber z viacerých a tá naša bola po kopcoch a dedinách, ktoré miestami vyzerali ako opustené mestá duchov. Rodičia asi v tej chvíli prehodnotili vzťah k svojej dcére :D
O adrenalín v tejto krajine rozhodne núdza nie je. Jordánsko je ale relatívne bezpečné a miestni ľudia, ktorých sme stretli, boli milí a zhovievaví. Otec si oprášil arabčinu a tak nás všade vítali s úsmevom. Na spiatočnej ceste z Wadi Rum prišla bola búrka so snežením v kopcoch. K tomu len toľko – celoročné pneumatiky.
