Po dlhšom čase sa vraciate pod stenu Ošarpancov. Malo by to byť druhé tatranské lezenie v tejto sezóne. Po Velickej stene s vami počasie chvíľu nespolupracuje a vy sa v Tatrách na čas odmlčíte.
▬ Napísala: Deny

Horolezec vyberá Ošarpance a Plškovu cestu, ktorú ste už spolu liezli. Matne si ju pamätáš a vieš, že bola na teba dosť náročná. Ešte i večer zaspávaš so slovami, že je to jedna z troch najťažších ciest, ktoré ste zatiaľ spolu liezli. Horolezec je motivovaný a ty sa tiež do Tatier celkom tešíš, i keď cítiš istý rešpekt a obavy pred touto slnečnou stenou.

Ráno nasadáte na bicykle a už ráno obiehate masy turistov smerujúcich na Popradské pleso. Úspešne dorazíte k plesu. Dávaš si raňajky na slniečku, potom nafasuješ lano na batoh a pomaly vyrážate do Zlomísk. Kráčate pomaly. Šetríš sa a každú chvíľu navrhuješ, aby ste si sadli na slniečko a počkali na parťáka, ktorý vás má dobehnúť (a vziať lano, ako inak 🙂 ).

V doline vás čaká blatistá prekážková dráha, ktorá ťa trochu zdrží. Nestihnete dôjsť ďaleko a zrazu sa skutočne objaví parťák ako teleportom, i keď farba jeho tváre teleportu nezodpovedá. Dávate mu veci a pokračujete pod stenu.

Nástup je v skutočnosti veľmi priateľský a blízky. Ideš síce pomaly, ale vládzeš. V doline popreskakujete balvany a ani sa nenazdáte a ste pod stenou. Svieti slnko, ale neveríš mu a obliekaš si dlhé nohavice i mikinu. Nastrojíte sa a horolezec nalieza.

Už nález sa ti nezdá. Pamätáš si, že prvá dĺžka bola jednoduchá. Teraz to vôbec nevyzerá byť jednoduché. Kút, platnička, všetko bez chytov. Nahlas otravne komentuješ, že to nemáš šancu prejsť a opakuješ, že takto ste to fakt nešli. Horolezec to samozrejme prelezie, odlezie a máš ísť ty.

Hneď ako nalezieš do kúta, tak si potvrdzuješ, že toto je mimo tvoje schopnosti. A to si len štyri metre nad zemou. Obzeráš sa smerom dole, či je nejaká šanca to zliezť a zostať sa opaľovať na trávičke pod stenou. Stojíš dobre, ale už po pár minútach ti zomierajú lýtka.

Oblapávaš stenu a hľadáš aspoň nejaký chyt. Je tam síce špára, ale nemáš odvahu ju použiť tak, ako si horolezec predstavuje. Nakoniec prinútiš horolezca, aby ťa dobral ako to len ide a naženieš parťáka, aby ťa predbehol. Parťák ťa elegantne oblezie, na požiadanie zruší postupové istenie asi meter nad tebou a ty sa po platničke odgúľaš dve metre doprava. Potom už ľahším terénom vyjdeš hore a následne sa vrátiš do cesty.

Zamýšľaš sa, či takto má začínať lezenie, a či to nemá byť znamenie, že dnes sa na to treba vykašľať a vrátiť sa na zem. Na štande sa ti horolezec ospravedlňuje, že takto to asi ísť nemal, ale keď naliezol, už sa nedalo vrátiť a boli tam skoby. Tebe to trochu (trochu viac) zobralo sebaistotu a skepticky sa pozeráš na previštek nad vami.

To, ako si nepamätáš x-krát lezenú cestu na skalkách, zrazu mizne. Táto cesta sa ti vybavuje detailnejšie než by si chcela. Previštek obliezaš viac zľava a ani sa ti nezdá previsnutý. Aspoň niečo ťa posilňuje, i keď o okamih na to ťa zneisťujú nohy na trenie na platni a miesto bez akejkoľvek špáry a chytov. Následne prichádza pokus o sokolíka a prichádzaš na štand. Uvelebíš sa v kúte a snažíš sa tváriť, že tam nie si.

V ďalšej dĺžke ťa čaká zase len platňa a špára tiahnuca sa celou stenou. Aspoň tak nejako túto cestu okomentoval parťák. Opatrne baletíš popri špárke, ani nedýchaš. Čaká ťa ľahký traverz popod stenu a dostávaš sa na ďalší štand.

Horolezec odchádza do kúta. Dlhšiu dobu ho niet. Zrazu len výkrik: „Padám!“

Dnes nikde nebojuješ zo založeným železom, preto len ľahko prechádzaš od istenia k isteniu, od neho zase k štandu, a čo sa ti nechce vyberať, nechávaš na parťákovi. Inokedy sa sťažuješ, keď robia všetko za teba, dnes ti to však maximálne vyhovuje.

V ďalšej dĺžke chce horolezec naliezť priamo, avšak rýchlo si to rozmyslí a pýta sa ťa, či pôjdete kútom. Akoby to bolo na tvojom rozhodnutí. Kút si dôverne pamätáš a desíš sa ho. Ako dnes v tejto ceste takmer všetkého. Horolezec odchádza do kúta. Dlhšiu dobu ho niet. Zrazu len výkrik: „Padám!“

Čože? Vidíš pád. Mozog sa snaží vyhodnotiť situáciu. Dvakrát sa ho pýtaš, či je celý. Trochu si ponadáva, že už bol hore, šmykla sa mu noha. Hruďák i prilba urobili, čo mali. Smeje sa a krúti hlavou, že mu „nacvičená“ technika z českých pieskov v Tatrách nevyšla.

Ty zatiaľ cítiš ako sa ti trasú nohy a uvažuješ, čo si tu dnes správne. Parťák asi videl tvoje zblednutie a roztrasené nohy a rozpráva sa s tebou o Paklenici a ako si vie predstaviť predĺžený víkend v Chorvátsku pri mori i bez lezenia. Či to bola zhoda náhod, alebo choroba z povolania, to ti asi nepovie, avšak chytáš sa a na ten imaginárny predĺžený víkend sa mu nasáčkuješ do auta.

Táto konverzácia prináša úspech. Keď horolezec dolezie a zaštanduje, si schopná samostatne pokračovať (obľúbený to výraz na stránkach horskej služby) a dokonca počas celej cesty ani nerevať. Prichádzaš do kúta a s obavami si ho obzeráš. Akosi narástol, odkedy ste sa videli naposledy.

Tentokrát do neho nevstupuješ úplne. Pamätáš si, že chyty a stup boli na ľavej hrane. Horolezcovi zamrnčíš do vysielačky, že ťa v ňom nechal samú. Vchádzaš dovnútra, vypieraš sa, opieraš sa, posúvaš sa po centimetroch a snažíš sa niečo nahmatať. Po dlhom boji z kúta ťažko vyliezaš. Prichádzaš na štand a nekomunikuješ s okolím. Hore sú borci, ktorí si Plška dávali ráno s východom slnka a potom ešte popoliezali v streche za VII+, keď ste vy ešte len prišli pod stenu… Len ticho obdivuješ.

Prvý raz v celej ceste si konečne vyzúvaš lezečky a snažíš sa nájsť stratenú dušu. Neodpovedáš ani na otázky, či idete dole alebo idete ďalej po hrebeni. Chlapi taktiež nedávajú jasné stanovisko a čakajú ako sa vyjadríš. Po pauze nesúhlasíš so zlanením a tak idete ďalej. Pokračujete na všetky tri Ošarpance. Pekná turistika za III.

Zlaňáky nie sú tvoj koníček a zlaňák z Veľkého Ošarpanca cez obrovský previs (viď úvodné foto) zabíja posledný klinec do tvojej dnešnej rakvy. Počas zlaňovania radšej zavrieš oči a takým spôsobom to nejako dáš. Lano stiahnete bez problémov.

Horolezec skonštatuje, že konečne vyzeráš ako žena horolezca a za odmenu ti na Popradskom donesie jednu lokšu a kofolu na doplnenie stratených cukrov.

Vyzdvihnete horolezcov batoh spod steny a čaká vás zostup. Cestou dole máš potrebu zblížiť sa so zemou. Si zemské znamenie a priveľa vzduchu pod zadkom v tebe vyvoláva paniku. Z vďačnosti sa zemi pokloníš a odnesie si to tvoja holeň. Horolezec skonštatuje, že konečne vyzeráš ako žena horolezca a za odmenu ti na Popradskom donesie jednu lokšu a kofolu na doplnenie stratených cukrov.

Je šesť hodín, kým sa pohnete od plesa a prekvapuje vás množstvo ľudí na ceste. Nasadáte na bajky a fičíte dole, čo trvá len chvíľočku.

Horolezec: Ošarpance, Plškova cesta (VI-). Cestá má päť kratších dĺžok v pevnej skale so štandmi na borhákoch (je možné ich spojiť do štyroch a možno i do troch). Je to krásne lezenie rôzneho druhu v pevnej skale využívajúce pukliny a špáry v platniach Malého Ošarpanca. Zakladanie istenia je bezproblémové, občas sa nájde aj nejaká staršia skobka. Z trávnatej rampy, kde cesta končí, sa dá zlaniť cez Komarnického komín alebo pokračovať cez Malý, Prostredný a Veľký Ošarpanec, kde čaká niekoľko zlaňákov zo slučiek a repiek s majlonkami okolo skalných zubov.

Ona (žena na lane) nezodpovedá za presnosť údajov. Myšlienky iba vyjadrujú horu pocitov nahrnutých počas získavania nových skúseností. On (horolezec) posúva a dopĺňa reálne informácie.
Deny a Matúš


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?