Túto cestu sme plánovali už dlhšie, počasie nám však príliš neprialo. Využili  sme aspoň krátkodobé zlepšenie a predsa len teplejšie dni aj noci.
▬ Napísala: Elena

Naše plány hneď na začiatku dostali na frak, keď sa pokazil rušeň a vlak do Prešova prišiel s meškaním 90 minút. Do Ruskej Novej Vsi sme sa preto rozhodli ísť miestnou dopravou. Privítal nás jemný dáždik, bolo sedemnásť hodín, museli sme sa pohnúť dosť svižne. Niekde treba prespať.

Deň 1: Ruská Nová Ves – chata Fricka

Zbojnícky hrad (Soľnohrad) sme minuli, venujúc mu jeden pohľad, po hodine  aj desiatich minútach sa objavila chata Sova. Bol pri nej prameň, ale nepáčila sa nám, krytá drevená terasa bola úplne premočená.

Po ďalšej polhodine chôdze po rozrytej blatistej ceste pri bývalej poľovníckej chate Fricka prvý deň končíme. Čakali nás otvorené okenice, betónová podlaha a sucho. V noci dosť lialo. Prešli sme 6,6 km s prevýšením 560 metrov.

Deň 2: Chata Fricka – Herlianske sedlo

Po skorom budíčku a rýchlych raňajkách sa o siedmej v miernom daždi znovu púšťame na zablatené chodníky. Stúpame na Javornícku Poľanu,  cez Hanušovské sedlo vystupujeme na Čiernu horu (1072 m). Dážď ustal, ale bolo chladno. Pri smerovníkoch boli v tejto oblasti teplomery, mali sme teda prehľad.

Pokračujeme cez sedlo Červená mláka pod Šimonku, najvyšší bod Slanských  vrchov. Aby nás výstup príliš nezmohol, ruksaky zostávajú v sedle a my po 20 minútach dosahujeme vrchol (1092 m). Pre hmlu nič nevidieť.

Zostupujeme na Grimov laz, dopĺňame vodu a obedujeme. Studničky v tejto oblasti mali vody dosť, ale kvôli dažďom sú viaceré znečistené povrchovou vodou. Preto ju radšej prevárame.

Pozorujeme, že za Šimonkou sa značkovanie zhoršuje. Omylom sa tak dostávame k vysielaču Dubník, odkiaľ sa vraciame na červenú značku. Hľadiac hlavne pod nohy sme nie príliš zjavnú odbočku minuli. Pokračujeme cez Laš, za lúkou s posedom je chatka s vylámanými dverami, dá sa prespať.

Po Ordánkach stúpame prudko na vrch Lipová, potom nekonečnou cestou na Menší vrch a vystupujeme na Makovicu (981). Odtiaľ je už len klesanie cez Vyžník do Herlianskeho sedla. Ešte pred ním nachádzame dobré miesto na postavenie stanu. Chata pred sedlom je už v ruinách. Tento deň sme prešli 34 km s prevýšením 1257 metrov. S prestávkami nám to trvalo 11 hodín.

Deň 3: Herlianske sedlo – Slanská Huta

Náš stan (jednoplášťový z Lidlu) sa neukázal ako dobrá voľba. V noci pršalo a nás zobudili kvapky a mokré spacáky. Ešte sme sa chvíľu snažili driemať, ale pred piatou to balíme. O 6:10 odchádzame a cez hrozné blato hľadáme značku na Mošník. Aspoň že slniečko sa prebudilo a jeho (na teplo skúpe) lúče nás potešili.

Za Lazmi ďalšie blúdenie v strašnom blate, po deviatej hodine sa dostávame na Dargovský priesmyk so zatvoreným bufetom. Pokračujeme po spevnených cestách cez Maliniak do Regety. Tu sme si vypýtali vodu od miestneho obyvateľa, umeleckého kováča. Čas nás tlačil, tak sme s ľútoťou odmietli pozvanie na kávu.

Pokračujeme cez železničnú trať, stúpame do lesa a po nekonečnej ceste sa o 14 hodine dostávame do Slanca. Mali sme so sebou prenosné volebné preukazy, chceli sme si splniť občiansku povinnosť. V Kultúrnom dome sme našli volebnú miestnosť. Potom nasledovala dlho očakávaná krčma a vytúžené pivko a tiež cenné informácie o možnosti prenocovania.

Stretli sme tam obyvateľov Slanskej Huty – prišli voliť a dali nám cenné rady. Šli sme teda do Slanskej Huty, za cintorínom sme odbočili po lúke cca 200 metrov k bunkru z druhej svetovej vojny s prístreškom a ,,gaučovkami“.

Zo štyroch kresiel a lavice vzniklo pohodlné prespanie, večera sa pripravovala na stolíku, nie na zemi a vodu nám poskytli v blízkom dome. Keďže sme sem prišli už o piatej, výborne sme zrelaxovali. Prešli sme 36,5 km s prevýšením 1220 metrov. Cesta nám znovu trvala 11 hodin (aj s prestávkami).

Deň 4: Slanská Huta – Veľká Tŕňa

Ráno o siedmej ideme po zelenej značke smerom na Marockú hoľu a odtiaľ po červenej do sedla Malý Milič. Vedľa lesníckej chatky je altánok s drevenou podlahou vhodný na prespanie. Ruksaky znovu odkladáme, ideme naľahko po žltej na Veľký Milič, ktorý sme deň predtým obdivovali z gaučovky. Dosahuje výšku 895 metrov, leží na hranici s Maďarskom.

Ďalším pekným miestom na trase, vhodným aj na prenocovanie v stane alebo na terase, je krásne zrekonštruovaná chata Kopaska s ešte krajším výhľadom. O pol jedenástej sme sa dostali k Malej Izre a trochu neskôr k Veľkej – je to pekné jazero, výletné miesto, no sezóna ešte nezačala, bufet bol zatvorený. Chvíľu sme zrelaxovali.

Ďalšia cesta bola nepríjemná, dosť prudké klesanie v mokrej ílovitej pôde, hľadanie značiek… Nad Byštou sme zastali a najedli sa. Stretávali sme dosť hubárov, vraj rástli masliaky.

V bývalých kúpeľoch Byšta sme na počudovanie našli fungujúci bufet, zastavili sme sa na pivo. Padlo dobre, slnko začalo pražiť. No už onedlho sme opäť stratili značku. Rozhodli sme sa nehľadať ju. Smer bol dobrý, tak sme sa vybrali po štátnej hranici s Maďarskom, po maďarskej strane, o tretej sme dorazili do Michalian a znovu sa zastavujeme v bufete.

Problémy však neskončili, vybrali sme sa po červenej značke smer Veľaty, kadiaľ ide nová značka, za traťou sa nám ale stratila. Cyklistka, ktorú sme zastavili, nám radila vrátiť sa a ísť po starej značke. Nuž sme sa vrátili na smer Luhyňa, no nespravili sme dobre. Pôvodná značka sa už nedá identifikovať, tak sme šli krížom popod Ondrejský kopec, pole a štátnu cestu smer Viničná hora, kde je opäť červená značka – už v Zemplínskych vrchoch.

Najväčšia štrapácia však ešte len prišla. Na kóte Kúpele sme nevedeli nájsť odbočku na červenú, krútili sme sa tam nejaký čas na pokraji zúfalstva, no nakoniec sme o siedmej prišli do Veľkej Tŕne, kde sme mali dohodnuté ubytovanie v apartmáne „Pri chalupe“.

Konečne civilizácia, teplá sprcha a dobrá posteľ. Milá pani domáca nám poskytla aj nápoje, keďže krčmu v obci nemajú. Ja by som ani nevládala do nejakej dôjsť. S blúdením a prestávkami na jedlo sme šli 12 a pol hodiny, prešli sme 45 km s prevýšením 1030 m.

Deň 5: Relax v Tokaji

Ďalší deň sme si naplánovali relax a poznávanie Tokajskej oblasti. Zobudili sme sa skoro, urobili nákup a s chuťou zjedli po tri párky. Pani domáca telefonicky preverila možnosť návštevy u vinára Ostrožoviča. Hneď doobeda sme sa tam zastavili a stretli s veľkou ochotou, ukázali nám krásnu pivnicu, vyhĺbenú v roku 2002, aj dali niečo ochutnať v degustačnej miestnosti.

Kúpili sme si vínko na prechutnanie a vrátili sa cez krásne udržiavaný areál. Museli sme zredukovať počet fliaš, tak sme jednu hneď otvorili. Sú to iné chute ako sme zvyknutí z Malokarpatskej oblasti, ale treba skúsiť aj niečo iné.

Po obede sme sa prešli do Malej Tŕne, našim prvotným cieľom bola Tokajská rozhľadňa v tvare suda za obcou. Je z nej výhľad na celý Tokajský vinohradnícky región. Trochu začalo pršať, ale aj tak sme sa podľa smerovníka z centra Malej Tŕne vybrali do Kolónie. Je to jediné reštauračné zariadenie v okolí, spojené s ubytovaním a kúpaním.

Na spiatočnej ceste sme skúsili šťastie vo firme Tokaj and Co., ktorá vlastní najstaršiu pivnicu v oblasti. Hoci sme neboli ohlásení, zamestnankyňa nám ukázala pivnicu aj s nápisom zo 14. storočia.

Na ubytovaní vo Veľkej Tŕni sme sa dobre najedli, lebo nás čakala ešte jedna degustácia v súkromnej pivnici u dcéry pani domácej. Vybrali sme sa tam podvečer a o deviatej sme sa vrátili. Ukázala nám penzión, ktorý prevádzkuje, aj pivnicu a pri degustácii nešetrila vínom. Chutilo nám viac ako u veľkých výrobcov. Jednu fľašu sme ešte večer dopili, lebo bola načatá, a ani nevieme ako sme zaspali. Misia bola splnená. Prešli sme okolo 12 km.

Ráno nebolela hlava, víno bolo kvalitné. Tak sme sa len na unavených nohách dopravili na železničnú stanicu v Čerhove, odkiaľ nám šiel vlak do Košíc. Na prestup nebolo veľa času, takže usadenie vo vlaku sme brali ako víťazstvo. Na trati v opačnom smere však vlak zrazil človeka, meškanie bolo na hrane toho, čo by nám skomplikovalo cestu domov.

Všetko dobre dopadlo. Znovu sme videli niečo nové a ešte nás všeličo čaká. Zdravíme všetkých turistov.


Možno ťa zaujme

Fotogaléria

Máš niečo na srdci?